V malom dedinskom osadlení na juhu Slovenska, kde život plynie pokojne a staré drevené domy ukrývajú rodinné tajomstvie, vládol stereotyp: matka musí obetovať celý svoj život deťom a zabudnúť na vlastné sny. Alžbeta, matka dvoch dospelých dcér, však túto dogmu odmietla. Jej rozhodnutie prijať dedikáciu po sestre prevrátilo jej život naruby a vyvolalo búru nevôle u tých, ktorí boli zvyknutí vidieť v nej len obetavú matku.
Alžbeta sa vydala ako mladá dievčina, plná nádejí. Porodila dve dcéry, Zuzanu a Barboru, ale šťastie netrvalo dlho. Muž, ktorý sa ukázal byť ničomník, zmizol tri roky po narodení mlovšej dcéry, Barbory, a nechal Alžbetu samu s dvoma malými deťmi. Vychovávať deti sama bola ťažká práca. Alžbeta sa všetkého vzdala, pracovala do úmornia, len aby jej dcéry mali aspoň to najnutnejšie. Niektoré problémy, ako vlastné bývanie, však nebola schopná vyriešiť.
Rodina bývala v malom domčeku na okraji dediny, so zárodkom, ktorý ich v ťažkých časoch živil. Dcéry vyrastli, vydali sa a odišli do mesta, kde si prenajímal byty. Alžbeta zostala sama. Zdravie jej zlyhalo, a tak odišla do dôchodku skôr, než plánovala. V tom čase jej staršia sestra, Mária, vážne ochorela. Bez rozmýšľania sa Alžbeta presťahovala k nej do mesta, do priestranného bytu v centre. To, čo tam videla, ju ohromilo.
Mária, bez rodinných záväzkov, žila pre seba. Míňala peniaze na cestovanie, divadlo, módne oblečenie, bez starostí o budúcnosť. Dokonca k sestre sa správala s ľahkým opovržením: „Ak sa o mňa nebudeš starať, Alžbetka, nájdem si inú. Ale potom už nebude byt tvoj.“ Alžbeta bola šokovaná takým sebectvom, no časom pochopila jej filozofiu. Keď Mária zomrela a odkázala jej byt, Alžbeta sa akoby prebrala. Prvýkrát v živote si pomyslela: A čo keby som žila pre seba?
Zostala v mestskom byte, obklopená ruchom ulíc a svetlami reklám. Po prvý raz za desaťročia sa cítila nažive. Začala chodiť na výstavy, prechádzať sa po parkoch, dokonca sa prihlásila na tanečné kurzy. Jej šťastie však stalo dcéram v krku.
Zuzana a Barbora boli zvyknuté, že matka vždy uprednostňovala ich potreby. Zuzana, ktorá s manželom zobrala hypotéku, počítala s tým, že Alžbeta predá zdedené byt a jej dá časť peňazí, aby im uľahčila splátky. Barbora, čakajúca tretie dieťa a bývajúca v prenájme, snívala o kúpe malého bytu za tie isté peniaze. Dcéry už všetko naplánovali, bez toho, aby sa matky opýtali. Alžbeta však predať byt odmietla. Rozhodla sa zostať v meste a žiť život, o akom sa jej nikdy nesnívalo.
„Som unavená zo sebaobetovania,“ povedala im, keď prišli žiadať vysvetlenie. „Chcem konečne žiť pre seba, aspoň teraz.“
Dcéry boli bez seba od vzteku. Označili ju za sebtu, vyčíňali jej nevďačnosť. „Celý život si bola pre nás, a teraz nás odkoplaš kvôli svojím rozmarom!“ kričala Zuzana. Barbora, utierajúca si slzy, dodala: „Ako môže byťš na seba taká sobecká, keď ja mám deti a žijeme v podnájme?“
Alžbeta mlčala, no v srdci ju to bolelo. Spomínala si, ako sa odďala v jedle, aby dcéry mohli ísť do školy v nových šatách, ako v nociach šila, aby zarobila aspoň pár eur navyše. A teraz ju obviňovali z zákernosti. Najhoršie bolo, že dcéry jej ani nepomáhali starať sa o Máriu. Objavili sa až po smrti tety, keď zavonelo dedičstvo.
„Prečo si na nás a vnúčatá zabudla? Ako si„Prečo si na nás a vnúčatá zabudla? Ako si dovolíš užívať si život v meste?“ zvolala Zuzana a práskla dverami.
