8. január
Dcérka, prosím ťa, daj mi aspoň štvrť bochníka, zajtra ti peniaze vrátim. Z hladu sa mi krúti hlava…
To nejde odpovedali mi veď to je pekárenský stánok. Fľaše neberieme. Vidíte, napísané je jasne: fľaše sa odovzdávajú na výkupni, tam vám dajú peniaze za chlieb. Čo chcete?
Nevedela som, že výkupňa fľaš pracuje len do dvanástej. Prišla som neskoro. Nikdy predtým som fľaše nezbierala. Zúfalstvo ma premohlo a šla som ďalej, nevediac, kde peniaze zoženiem.
No vidíte, povedala treba menej spať. Zajtra ráno prídete, odovzdáte fľaše, a potom príďte.
Dcérka, aspoň kúsok chleba mi daj, zajtra ti zaplatím. Hlavu mám ľahkú od hladu…
Bolo vidieť, že staršej panej je veľmi trápne žiadať, ale držala sa hrdinsky.
Nie, odpovedala predavačka ja nie som charita, sama ledva vychádzam. Je tu plno žobrákov, nezdržujte tu.
Dobrý deň obrátila sa predavačka na muža pri stánku. Váš obľúbený chlebík máme, a koláče s marhuľou sú čerstvé, s višňou zo včera.
Dobrý deň odvetil muž zamyslene. Prosil by som orechový chlieb so sušeným ovocím. A šesť koláčikov s višňou.
Tie s marhuľou, opravila ho predavačka. Tak teda šesť s marhuľou.
Muž premýšľavo hľadel do diaľky, nevnímajúc starú ženu, ktorá naňho uprene hľadela.
Z okienka mu predavačka podala nákup. Muž vytiahol poriadnu peňaženku a zaplatil veľkou bankovkou. Jeho zrak spočinul na tvári starej panej a zastavil sa na masívnom brošni pripnutej na jej saku.
Starenka rozhodne nepripomínala žobráčku. Vydávala sa za dámu, oblečenú stroho, no úhľadne.
Martin sadol do svojho auta, položil nákup na sedadlo spolujazdca a odviezol sa.
Firma, ktorú viedol, bola iba o pár ulíc ďalej. Keď vošiel, privítala ho sekretárka Katarína.
Pán Martin Chudoba, vaša pani manželka prosila, aby ste jej zavolali späť.
Katka, stalo sa niečo? zneistel Martin.
Martin Chudoba bol majiteľom predajne elektrospotrebičov. Podnikať začal ešte v deväťdesiatych rokoch. Vďaka rozumu a šikovnosti sa jeho spoločnosti rýchlo darilo.
Jeho kancelária bola na periférii Bratislavy. Hoci by si mohol dovoliť drahšie miesto v centre, nechcel zbytočne rozhadzovať.
Martin si postavil pekný dom pri Pezinku, kde žil s manželkou a dvomi synmi. O pár týždňov sa im malo narodiť dievčatko, a preto ho telefonát od Lucky, jeho ženy, naozaj znepokojil.
Lucka, čo sa stalo?
Martin, volali nás zo školy. Rišo sa zase bil so spolužiakom.
Miláčik, neviem, či zvládnem prísť. Mám veľa práce, vybavujem veľkého dodávateľa…
Viem, je mi to ťažké, ísť tam sama.
Neboj sa, nikam nemusíš. Oddychuj, šetri sa. Ja si čas určite nájdem, sľubujem.
Rišo odo mňa dostane, ak neporozumie po dobrom. Prepáč mi, musím sa venovať práci. Prídem neskôr, nečakaj na mňa s večerou.
Vieš, si skoro vôbec doma. Deti ťa nevidia. Chodia spať, keď prídeš, a ráno už ťa nezastihnú… Bojím sa o teba, nevieš si oddýchnuť.
Taká je práca. Dúfam, že takýmto tempom budem musieť robiť už len týždeň. A keď budeš v nemocnici kvôli pôrodu, s kým necháme deti?
Myslím, že niekoho zoženieme. Najmem opatrovateľku.
Nerád by som dal deti na celý deň cudzím.
Martin, porozprávame sa potom, áno? Obaja máme toho dosť.
Mám pocit, že ti je jedno, čo je so mnou a s deťmi…
Tak to nie je, Lucka. Všetko, čo robím, je pre vás pre teba, Riša, Samka aj našu dcérku.
Prepáč, nemala som to povedať. Veľmi mi chýbaš, chcem ťa mať viac doma.
Martin pracoval do noci. Deti už spali a Lucka ho čakala v obývačke.
Prepáč mi, povedala som dnes veľa navyše.
Nič sa nedeje. Ty sa musíš šetriť, nemala si na mňa čakať. Poď, zohrejem ti večeru.
Nie, nie som hladná. V práci som si objednala. Priniesol som aj tie marhuľové koláče. Také nenájdeš nikde, len v tom stánku. A ten orechový chlieb so sušeným ovocím…
Koláče boli skvelé, ale chlieb nám s deťmi veľmi nesadol.
Martin sa zamyslel a spomenul si na starú pani pri stánku.
Lúčik, choď spať. Ráno zasa skoro vstávam. Čo je s tebou, povedz úprimne pýta sa Lucka. Máš v práci problémy?
Nie, v práci je všetko v poriadku. Ak sa mi podarí vybaviť to s dodávateľom, bude to skvelé.
Si vyčerpaný, podriemkavaš za chodu…
Len sa snažím rozpamätať. Dnes som pri stánku videl staršiu ženu. Tak som sa zamyslel, že som ani nepočul o čom sa s predavačkou bavili. Len si útržky vybavujem… Ale to nie je hlavné. Jej tvár mi je povedomá, no neviem si spomenúť odkiaľ. Tá veľká brošňa…
Martin bol vždy človek s dobrým srdcom, pripravený pomôcť.
Tá stará pani mu celú noc vŕtala v hlave. Trápilo ho, že jej neponúkol pomoc práve vtedy, keď by bola pomohla jej dôstojnosť a nezávislosť. A ešte niečo mal pocit, že ju už v živote stretol.
Martin prišiel ráno prvý do kancelárie a pustil sa do výpočtov.
Možno som sa iba nevyspal, alebo ma matika prestáva baviť, usmial sa.
Zrazu mu to docvaklo: Veď to je pani učiteľka Táňa Veselovská! Spomenul si podľa brošne a saka. Už sedemnásť rokov ju nevidel.
Pani Veselovská bola ich obľúbená matematikárka. Rodičia aj žiaci sa na ňu obracali s dôverou.
Vydala sa neskoro, až v 38. Mávla dcéru, ale ona bola slabá a chorľavá zomrela, keď mala len tri roky.
Po smrti dieťaťa sa rozviedla.
Z rozdelenej lásky rozdávala svoju starostlivosť žiakom.
Martin mal ťažké detstvo. Rodičia zahynuli, keď bol ešte malý havarovali na ceste, keď išli za prácou. Vychovávala ho starká.
Bol síce šikovný, no musel sa obracať, aby niečo dosiahol. Učitelia si cenili jeho vytrvalosť, pani Táňa však mala slabosť najmä preňho.
Často jej pomáhal na pozemku. Vedela, že žijú s babkou v biede, a že nemajú čo do úst. Nerád prijímal pozvanie na obed, kým mu to neponúkla vo forme práce pomohol na dvore, a za to dostal teplé jedlo.
A ešte sama piekla chlieb v starej peci. Bola na to nesmierne hrdá, formu na pečenie mala ešte po svojej babke.
Ten chlieb bol taký mäkký a voňavý, že Martinovi nikdy nič lepšie nechutilo.
Ak si myslíš, že lepšieho niet, daj ho ochutnať aj starej mame, smiala sa pani Táňa a vždy mu odrezala viac ako polovicu bochníka.
Martin sa úplne ponoril do spomienok, až nevnímal zamestnancov prichádzajúcich do práce.
Keďže vedel, že dom pani Veselovskej už dávno nestojí a vystriedali ho bytovky, rozhodol sa zavolať dávnemu kamarátovi policajtovi. Ajhľa, za hodinu mal jej adresu.
Do nedele však nestíhal, povinností bolo vyše hlavy.
Večer doma rozprával o svojej učiteľke Lucke:
Veď Táňa Veselovská je slušná, múdra žena. Hovorila si, že nevieme komu nechať deti, keď pôjdeš na pôrod. Poďme ju pozvať k nám. Už toľko mi dala do života… Nechcem, aby v núdzi ostala sama.
Samozrejme, vezmi ju ku nám. Snáď sa jej podarí upokojiť nášho Riška. ozvala sa Lucka.
Ty nepoznáš pani Veselovskú tá dokáže presvedčiť aj vola, zasmial sa Martin.
Obaja si rozumeli.
V nedeľu konečne našiel chvíľku, kúpil kvety a vybral sa k jej bytovke.
S obavou zazvonil. Dvere otvorila pani Táňa. Nesmierne zostarla. Za tvárou sošuľanou rokmi už len matne bývalý úsmev.
Dobrý deň, pani Veselovská. Som Martin Chudoba. Možno si ma nepamätáte, skončil som školu pred 17 rokmi…
Milý Maťko. Jasné, že si ťa pamätám. Už pri stánku som ťa spoznala.
Prepáčte, že som vás hneď nespoznal. V hlave som mal veľa a možno ste si mysleli, že sa hanbím…
Pani učiteľka sa rozplakala.
Ale kdeže… Hľadal som vás a som rád, že som vás našiel.
Martin podáva kyticu.
Ďakujem. Naposledy mi niekto daroval kvety prvého septembra pred štyrmi rokmi, keď som naposledy učila. Potom som bola požiadaná, aby som odišla…
Prepáčte, nemám ani čím vás pohostiť. Dôchodok mi príde až o dva dni.
Prišiel som, aby som vás pozval k nám. Máme veľký dom, dve deti, o chvíľu tretie. Lucka sa veľmi potešila, že by ste prišli.
Nemôžem vám zavadzať… Vaša rodina bude určite radšej sama.
Pani učiteľka, nejdete na návštevu, ale do práce. Dohodol som sa s Luckou, potrebuje múdreho vychovávateľa. Náš Riško má stále konflikty. Poradíte si?
Na budúci rok budem mať sedemdesiat, ale zvládnem to.
Zbaľte sa, ideme hneď.
Tak sa pani Veselovská stala súčasťou našej rodiny. Lucka bola štastná, že má nablízku múdru, láskavú ženu zo starej školy. Stala sa pokladom pre všetkých.
Naša dcérka prišla na svet o dva týždne, dali sme jej meno Milada. Kým bola Lucka na pôrodnici, naši chlapci trávili čas s pani Táňou. Varte pre nich, robila s nimi úlohy a učila ich domácnosti.
S Luckou sme boli pokojní, deti boli v dobrých rukách.
Rišo sa, podivuhodne, upokojil. Pani Veselovská naň nikdy nekričala a predsa ho presvedčila.
A keď som prišiel s Luckou a Miladou domov, chlapci nás vítali s výkrikmi:
Mami, s pani Táňou sme piekli chlieb!
Výborný, hoci pani Táňa hovorí, že z rúry nie je ako z pece, v peci bol o dosť chutnejší…
Dnes už viem, že dobro, ktoré niekomu dáš, sa ti raz vráti, aj keď to nečakáš. Netreba zabúdať na ľudí, ktorí nás v živote viedli, lebo v ťažkých chvíľach môžeme byť tým, kto ich postaví na nohy zase my.
