Božena Nováková sa jemne natiahla po zlatých jablokách na konári. Chrbát bolíval, ale to ju nezastavilo – tento rok jablká povedli výnimočne. Idaredy boli šťavnaté, voňovité, s jemnou kyslinkou. Presne také, aké má rada jej zač Jozef. A vnučka Zuzanka by sa určite tešila na jablkový šišták s čajom, keď príde cez víkend.
“Mami, ty si zase lezieš po stoličke?” Hlas dcéry ju prekvapil, až sa zachvela. Daniela stala na chodníku so založenými rukami. V jasej blúzke a upravených vlasoch vyzerala ako cudzina v záhrade plnej stromov a petržlenov.
“Neboj sa, Danko, robím opatne,” usmiala sa Božena, zliezajúc z rebríka. “Nechcem vás vyrušovať. Vy máte dosť roboty.”
“A práve preto,” Daniela previedla kôš s jablkami. “Jozef tri dni sedí nad faktúrami, ja musím riešiť zákazníkov, a ty sa tu riskujes na výškach. Čo budeme robiť, kebo sa ti niečo stane? Nemám čas behať s tebou poistory.”
Božena mlčala. Čo povie? Deti majú svojí život. Daniela s manželom majú obchod so stavebných materiálov- celé dni telefón, schôdy, žiadny čas pre ňu.
“Mami, musíme váma čo- to povedať,” Daniela odložila kôš na terasu a vrátila sa. “Poš- sadnime si.”
Boženino srce sa stiahlo. Ten tón dobre poznávala – takto sa dcéra vtedy, keď sa chystala povedať niečo nepríjemné.
Sadili si pod čerešňou na starú kreslenú lavicu. Božena ju kedysi natrela na zeleno. Farba sa už vylupuje, ale pre- staľa na to všetko iné. Teraz, ako vidno, už nestihne.
“Mami, pamätáš, ako sme s Jozefom hovorili o roz- šírení podnikania?” začala Daniela, hľadiac niekam nad hlavu matke.
“Samozrejím, že pamätám,” prikývla Božena. “Chc- eli ste otvoriť druhý obchod na druhom konci mesta.”
“Presne tak. A teraz sa nám to- podarilo. Banka schválila úver, máme- priestory. Ale potrebujeme viac peňazí na rekonštrukciu a prvé dodávky.”
Božena sa napokl- la. Žiadnych veľkých úd- spor nemala, len drobné “v čiernu diňu”, ale- dala by ich dcére bez rozmýšľa- nia, keby len požiadala.
“Danka, ak- potrebuješ peniaze…”
“Nie, mami, nevie-đe- jde o to,” Daniela ju preto- fčela. “Rozhodlieli- sme sa predať chatu.”
“Čože?” Božena ne- verila svojim uš- jm. “Ktorú chatku?”
“Tú chatku, mami,”- dcéra obkíđla č- celú zafrad rá- d. “Sused Ková- vč už dlho- chcel rozšíriť- svoj pozemok, ponúkol dobre- peniaze. A my- ich potrebujeme.”
Božene sa zamr- ala hlava. Predať- chatku? Ako- to? Veď to je- ich rodinné hniezdo. Tu- ešte jej manžel- Ján stv- al domBožena sa pozrela na jablká, ktoré už nikdy nebudú jej, a týmto pohľadom pochopila, že domov si berieme v sebe, nie v stenách.
