Dcéru pre seba
Zuzana vošla do bytu a započúvala sa. Rýchlo zhodila kabát, topánky a ihneď prešla do izby svojej matky.
Tam ležala na posteli, prikrývka bola zhodená. Oči zatvorené, ruky zložené na hrudi.
„Mama!“ vykríkla vystrašene Zuzana.
„Prečo kričíš?“ pomaly otvorila oči matka.
„Vystrašila si ma. Ležíš ako…“ Zuzana zarazila.
„Len čakáš, kedy zdochínem. Nič, už to nebude dlho trvať,“ zamrmlala nevrlo žena. „Prečo si prišla tak neskoro?“
„Mama, prečo hovoríš také veci? Naozaj som sa vystrašila. Zášla som po práci do obchodu. Meškala som len pätnásť minút,“ ospravedlňovala sa Zuzana. „Potrebuješ niečo? Ak nie, pôjdem variť večeru.“
Matka bola chorá, odkedy si Zuzana pamätala. Do polikliniky chodila ako do práce. Vždy sa vrátila a sťažovala sa, že doktori sú len darmožráči, čo nevedia liečiť ani stanoviť diagnózu.
Porodila Zuzanu neskoro, vo štyridsiatke. „Pre seba“, ako sa hovorí. Otec nikdy neexistoval. Matka striktne zakazovala akékoľvek rozhovory o ňom. Keď Zuzana vyrastla, prehrabala sa dvoma rodinnými albumami, ale nenašla jedinú fotku muža.
„Všetky som spálila. Načo uchovávať fotky zradcu?“ odpovedala matka na Zuzanin dotaz. „Dcerka, mužom never. Drž sa od nich ďalej.“
Na výlety alebo školy v prírode dlhšie ako na deň matka Zuzanu nepúšťala.
„Nemáme peniaze. Keď vyrastieš, všade sa stihneš pozrieť. A čo keď mi bude zle a teba nikde nebudem? Zdochínem a ty ostanies sama na celom svete,“ hovorila.
Pri každom náznaku problému sa chytala za srdce. Zuzana sa vždy vystrašila – či už matkiných záchvatov, alebo rozhovorov o smrti – a bežala pre lieky. Vedela presne, kde sú, čo pomáha na srdce a čo na nervy. Preto od detstva snívala, že bude doktorkou a vylieči matku.
Avšak v ich meste neboli žiadne lekárske školy. Študovať v inom meste? Nemohlo byť ani reči. Kto by sa postaral o matku? Vždy žili skromne, a teraz, keď matka odišla do dôchodku, sotva vychádzali. Po škole Zuzana šla rovno pracovať.
Nedaleko ich domu bola malá notárska kancelária. Na dverách neviselo žiadne oznámenie. Zuzana tam len tak, z vetra, zašla spýtať sa, či nemajú nejakú prácu. Ukázalo sa, že prišla presne včas.
V kancelárii pracovalo len pár ľudí. Pri vchode sedela tehotná sekretárka. Zapísovala klientov, odpovedala na telefóny, vybavovala menšie úlohy. Na konci dňa musela upratať kanceláriu a vyniesť odpadky – čiže zároveň robila aj upratovačku.
Dlho žiadala šéfku, aby najali upratovačku, ale tá váhala. „Odiď na materskú, potom nájdeme náhradu. Načo naberať druhú?“ Zuzana prišla ako zázrakom. Tichá, slušne vychovaná, vyzerala spoľahlivo – a tak ju zamestnali.
Upratovať musela niekedy aj cez deň, keď bolo vonku blato. Inak nemala veľa práce, a tak rada pomáhala sekretárke – triedila papiere, vyvolávala klientov, radila kopírovanie. Naučila sa pracovať s počítačom.
Keď sekretárka išla na materskú, nikoho nového nehľadali. Zuzana už všetko vedela a pracovala výborne. Teraz dostávala dvojnásobný plat, čo ju nesmierne tešilo.
Ešte v škole sa Zuzane páčil chlapec z vedľajšieho domu. Chodili spolu domov, párkrát ju pozval do kina. Vtedy matka prvýkrát varovala dcéru pred chlapmi. „Všetci chcú len jedno. Využijú tvoju dôverčivosť, dostanú, čo chcú, a zmiznú. A ty zostaneš sama s dieťaťom, ako ja s tebou.“
„Otec ťa tiež podvedol? Preto si spálila jeho fotky?“ uhádla Zuzana.
Matka sa na chvíľu zarazila, ale rýchlo sa spamätala.
„Nie, medzi nami to bolo inak. Mali sme lásku, boli sme zosobášení, potom si sa narodila ty. Ale aj tak ma opustil, našiel si mladšiu a krajšiu. Všetci muži sú zradcovia. Nikomu never,“ zopakovala.
To, že mala dcéru bez muža a „pre seba“, samozrejme nezmienila.
Po škole chlapec odišiel študovať. Stretávali sa len zriedka. Potom ho raz videla s inou. Odvrátil pohľad a tvaril sa, že ju nepozná. „Všetci sú zradcovia,“ spomenula si na matkine slová.
Mladí klienti kancelárie sa pokúšali získať sympatickú Zuzanu. Všetkým odmietala. Navyše matka neustále chorovala, žiadala pozornosť. Raz tlak, inokedy chrbtica, kĺby. Čoraz častejšie srdce. Po práci Zuzana ponáhľala domov.
Ak sa len črtal na obzore nejaký nápadník, matka zavolala a žiadala, aby prišla – srdce, ako inak. Ako by to tušila. Zuzana prúdila domov, volala záchranku. Vždy to bolo len na injekciu, nič vážne, ale nápadník zmizol, kým sa vrátila.
Tak ušla mladosť, ale matka žila ďalej, čoraz viac „chorovala“, menej vstávala, nechodila von. Muži prestali Zuzanu vnímať. Obliekala sa skromne, vlasy si stiahla do držáka, aby neprekážali. Žiadna šminka. Medzi upravenými kolegyňami a klientkami vyzerala nevýrazne.
Keď raz opäť volala záchranku, lekárka skontrolovala tlak, vypočula matku, potom odtiahla Zuzanu stranou.
„Nie je to moja vec, ale vaša matka vás manipuluje. Nič vážne jej nie je. Kĺby bolia každého, tlak je na jej vek úžasný. Musíte sa postaviť na vlastné nohy a žiť svoj život.“
„Čo to hovoríte?“ pohnevala sa Zuzana.
„Už som u vás viackrát. Jej zdravie zodpovedá veku, žiadne riziká tam nevidím. MôžeZuzana sa nakoniec odhodlala a odletela s Michalom do Izraela, kde spolu začali nový život plný lásky a slobody, ktorý jej matka nikdy nedovolila objaviť.
