Vierka vošla do bytu a započúvala sa. Rýchlo zhodila kabát, topánky a zamierila do izby, kde ležala jej mama.
Mama ležala na posteli, prikrývajúca sa dekou. Oči zatvorené, ruky zložené na hrudi.
„Mamo!“ vydesene vykríkla Vierka.
„Čo kričíš?“ Mama pomaly otvorila oči.
„Vystrašila si ma. Ležíš ako…“ Vierka zarazila.
„Len čakáš, kedy zdochneš. Nič, už to nebude dlho trvať,“ zamrmlala mama nevrlo. „Prečo si tak neskoro?“
„Mami, prečo to hovoríš? Naozaj som sa vydesila. Zastavila som sa po práci v obchode. Meškala som len pätnásť minuty,“ ospravedlňovala sa Vierka. „Potrebuješ niečo? Idem variť večeru.“
Mama bola chorá, odkedy si Vierka pamätala. Do polikliniky chodila ako do práce. Vždy sa vrátila a sťažovala sa, že lekári sú nanič, len im dávajú výplatu zadarmo. Nevedia liečiť, nevedia stanoviť diagnózu.
Vierku porodila neskoro, vo dvadsiatich. „Pre seba“, ako sa hovorí. Otec neexistoval. Mama všetky rozhovory o ňom rázne prerušila. Keď Vierka vyrastla, prehľadala oba rodinné albumy, ale nenašla ani jednu fotku muža.
„Všetky som spálila. Načo uchovávať fotky zradcu?“ odpovedala mama. „Never mužom, dievča. Drž sa od nich ďalej.“
Na výlety alebo školu v prírode, ktoré trvali viac ako deň, mama Vierku nepustila.
„Nemáme peniaze. Keď vyrastieš, všade sa zídeš. A čo keď sa mi zhorší a ty nebudeš nablízku? Zomriem a ty zostaneš sama na celom svete,“ hovorila mama.
Pokiaľ sa niečo stalo, mama sa chytala za srdce. Vierka sa vždy vydesila a bežala pre lieky. Vedela, kde sú, čo priniesť na srdce, čo na nervy. Preto od detstva snivala, že bude lekárkou a vychová maminku.
Ale v ich meste nebola žiadna lekárska fakulta. O tom, že by odišla študovať do iného mesta, nemohla byť ani reči. Kto by zostal s mamou? Vždy žili veľmi skromne, a teraz, keď mama dostala dôchodok, sotva vychádzali. Po škole Vierka začala pracovať.
Nedalší od ich domu bola notárska kancelária. Na dverách nevisel žiaden inzerát. Vierka tam len tak zašla, spýtať sa, či nehľadajú pomoc. Ukázalo sa, že prišla akurát.
V kancelárii pracovalo len pár ľudí. Pri vchode sedela tehotná dievčina. Evidovala zákazníkov, odpovedala na telefóny, vybavovala drobné úkony. Na konci dňa mala za úlohu upratať kanceláriu a vyniesť odpad – čiže v skútečnosti robila aj upratovačku.
Už dlho žiadala šéfku, aby najali upratovačku, lebo so škrobným bruchom nemôže nosiť vrecká. Šéfka váhala. „O pár mesiacov pôjde na materskú, nájdeme náhradu. Načo niekoho zbytočne prijímať?“ Vierka prišla ako naschvál. Tichá a vychovaná, vyzerala spošľahlivo. Zobrali ju.
Upratovať sa muselo nielen na konci dňa, ale aj počas pracovnej doby, ak bolo blato. Inak nemala čo robiť, tak rada pomáhala sekretárke: triedila dokumenty, vedela zákazníkov do kancelárií, kopírovala papiere. Sekretárka ju naučila pracovať s počítačom.
Keď išla na materskú, nikoho nového nehľadali. Šikovná Vierka sa rýchlo zorientovala a zvládala všetko. Teraz dostávala dvojnásobnú výplatu, čo ju nesmierne tešilo.
Ešte v škole sa jej páčil chlapec z vedľa”A roky neskôr, keď Vierka s Michalom a malou Aničkou stáli na brehu Mŕtveho mora, cítiac teplý piesok pod nohami, konečne pochopila, že život nemusí byť väzením, ale darom, ktorý stojí za to žiť naplno.”
