**DCERA**
„Prečo nechávajú dievčatá samé, ešte také mladé, a už stopujú?“ Leonid prišpáli, keď si všimol, ako dve tínedžerky zúfalo mávali rukami. Dlho nebol v susednom okrese, nemal dôvod. A ten okres bol ako v ústraní, akoby v slepej uličke, za ním už len hory.
„Kam potrebujete?“ spýtal sa Hrdlička, vyklonený z okna.
„Do Malacek, prosím!“ Dievčatám bolo tak trinásť, štrnásť. Obe v úzkych džínsach, tričkách, lehkých bundičkách, svetlé čelky a naivný pohľad.
„To nie je blízko. No dobre, idem tým smerom. Sadajte si.“
Len čo sa dievčatá usadili, Leonid začal kázať – rád poučoval. „Ešte ste príliš malé na stopovanie. Neviete, kto som, a už ste vo mne.“
„Strýko, autobus nejde, boli sme v okresnom meste a odtiaľ sme museli stopom. Sem sme sa dostali, teraz zasa.“
„Aj tak ste mali počkať,“ Leonid sa otočil a stretol sa pohľadom s jednou z nich: modré oči, úprimné, detské, vidno, že verí každému.
„Kde vás rodičia majú?“
„My sme takto prvýkrát, ale vy ste dobrý, to je hneď vidno.“
„No to ste ešte děti, odkiaľ viete, či som dobrý?“ Leonidovi bola tá detská pochvala príjemná, „aj keď je to pravda – dobrý som,“ prikyvol. „Ale k iným nesadať. Rozumiete?“
„Rozumieme.“
Hrdlička mohol vysadiť rovno na ceste, dedinu videli už kilometer vpredu. Ale pocit ochrancu ho presvedčil zastať.
„My máme len málo peňazí,“ zľakli sa dievčatá, „zastavte tu, my dojdeme.“
„Žiadne protesty! Zaveziem vás.“
Katku vysadil na prvej ulici, Zuzka bývala skoro v centre. Leonid dokonca ľutoval, že neuvidel Katkiných rodičov, aby im povedal, že dievča nemá chodiť samo.
„Tu sme, tu zastavte,“ ukázala Zuzka, oči jej zableskli, akoby nebola vonku len ráno, ale celý týždeň. „Ešte vám donesiem peniaze.“
„Peniaze nechajte, prineste vodu. Rodičia sú doma?“
„Mali by byť.“ Len to povedala, keď sa otvorila branka. Mladá žena v šatke a pracovnom oblečení, očividne záhradkáčka, sa objavila pri aute.
„Čo to má znamenať? Prečo nie autobusom?“ vydesila sa.
„Presne to hovorím – dve dievčatá stopujú na ceste, je to riziko. Nedovoľujte deťom cestovať samým, aj keď to máte blízko.“
„Do okresu vždy chodievali autobusom,“ ohradila sa. „Ďakujem…“ začala a zarazila sa. Vodič si zložil čiapku a už nebolo pochyb – pred ňou stál Hrdlička. Kedysi bývali v tej istej dedine.
„Lebo ty, Laco?“ Strhla šatku, pozrela sa mu do očí.
„No áno, Lenka… A ty… Veronika Vránová… Uf, sotva ťa spoznávam, zmenila si sa.“
„No ty tiež nie si chlapec, už ti rastú plešiny, čo je predčasné.“
Hrdlička sa mierne zahanbil. „Takže tvoja dcéra?“
„Moja, Laco, moja,“ otočila sa k dcére: „Zuzka, choď dovnútra, obed je na sporáku.“
Dievča zvedavo pozrelo na vodiča a odišlo.
„Moja, samozrejme moja, ja som sa od nej nezriekla ako ty.“
Leonid najprv zhikol, potom zaváhal.
„No to sa dá povedať, boli reči, ale nič isté…“
„Akože nič isté? Hneď si povedal, že to sú moje problémy. Tak sme sa rozhodli, že je lepšie odísť, a potom uvidíme.“
„No aj tak prekvapenie, len som príležitostne zavezol, kto mohol vedieť. Koľko má Zuzka?“
„Štrnásť. Nezistil si, aká je ti podobná? Ja som si to najprv neuvedomovala, ale teraz ťa vidím… je to jasné.“
„A čo chceš teraz?“ Leonid už bol pripravený naskočiť do auta.
„Nič, Laco, predtým som ťa neprosila a teraz tiež nebudem. A ani od teba nič nepotrebujeme. Len som to povedala, aby si vedel.“
„Tak ja idem.“ Rýchlo nastartoval, ale Veronika pristúpila a zaklopala na okno.
„Zabudla som poďakovať, že si zavezol Zuzku, úprimne. Fakt, po toľkých rokoch stretnutie, také niečo sa stane raz za život… Aj tak ďakujem, že si ju zavezol až domov. Vidíš, aj biologický otec môže raz v živote byť užitočný.“ Odstúpila a zamávala.
Leonid nemal čo povedať. Išiel ďalej. Cestou sa bil do pier, že sa nechal zaskočiť – počul zvesti, že Veronika dieťa nechala, ale tváril sa, že sa ho to netýka. Ospravedlňoval sa len tým, že to bolo nečakané.
Spomenul si na svoj život. Žije celkom dobre, žena podniká, majú dva obchody, on pomáha. Ale vlastné deti nemajú. Vychováva jej syna z prvého manželstva, žena ani nešepce o ďalšom dieťati. Nemá čas. Leonid si povzdychnul s lútosťou, spomenul si na Zuzkine oči – svoje oči.
Napadlo ho, že by mohol niekedy zajtra, ale myšlienku hneď zahnal, lebo si spomenul na Veronikin pohľad – minulosť sa nevráti. A spomenul si na ženu – neotrasiteľnú autoritu v rodine. A opäť sa vydesil, ako pred štrnástimi rokmi.
────────
„Kto to bol?“ Michal vyšiel zo záhrady, všimol si neznáme auto. „Čo to má byť? Zuzku priviezol? S cudzími jezdí? Zuzka, poď sem!“
„Tati, už viac nie, bola som s Katkou, a strýko bol dobrý, zavezol nás.“
Michal si utrel pot: „Už to nerob, neMichal ju pevne objal, zatiaľ čo Veronika sa usmiala a pokojne si uvedomila, že ich rodina bola kompletná presne taká, aká mala byť.
