Drahý denník,
Dnes ráno som pocítila zúfalstvo, aké som už dávno nezažila. Hlava sa mi točila od hladu a vo vrecku som mala len pár drobných mincí. Pred pekárničkou na Kramároch som stála takmer žalostne a ticho poprosila: Dcérka, prosím, predaj mi aspoň štvrtku chleba, peniaze ti prinesiem zajtra. Už sotva stojím na nohách od hladu.
Predavačka, mladá Slovenka s prísnym pohľadom, mi odvrkla: Ale toto je predajňa chleba, my fľaše neberieme. Veď si pozri nápis za vrátené fľaše dostanete peniaze len v zberni, a potom si kúpte, čo potrebujete. Čo teda chcete?
S hanbou mi došlo, že zberňa na konci ulice už dávno zavrela veď je po dvanástej hodine. Nikdy predtým som nefľaškovala a zrazu som bola odkázaná na zber. Sklamanie ma pohltilo a vykročila som ďalej, nevediac, kde vezmem ešte jedno euro na chlieb.
Predavačka len pokrčila plecami: Treba ráno skôr vstávať. Zajtra prines fľaše hneď zrána a potom si kúp chlieb.
Znovu som povedala: Prosím, aspoň kúsok chleba zajtra zaplatím, len prosím… strašne som hladná.
Bolo vidno, že je mi neskutočne trápne, ale nesklonila som hlavu držala som sa hrdinsky.
Nie, ja nie som charita, odvetila predavačka. Aj ja ledva prežívam denne je tu kopa žobrajúcich. Nezdržuj, čakajú ďalší.
Vtom sa otočila ku zákazníkovi mužovi stredného veku v obleku: Pán Hrušovský, dnes máme váš obľúbený chleba. Lístkové cesto s marhuľou je čerstvé, s višňou zostali ešte včerajšie.
Dobrý deň, zamrmlal pán Hrušovský zamyslene. Vezmem si chlieb s orechmi a sušeným ovocím. A šesť marhuľových lístkových.
S marhuľou, samozrejme, prikývla predavačka.
On si len zamyslene prevzal sáčky nevšimol si ma, ako som stála opodiaľ, akoby som už nepatrila nikam. Pri platení s hrubou peňaženkou mu na chvíľu pohľad padol na moju starú brošňu jediný pekný šperk po mojej mame.
Napriek všetkému som pôsobila upravene. Staré šaty, ale čisté a vyžehlené aj v biede si ešte vážim hrdosť.
Hrušovský naložil nákup na predné sedadlo svojho Volva a odfrčal smerom k Ružinovu, kde mala jeho firma elektrotechniky kanceláriu. Sekretárka Ľubomíra mu už v hale pripomínala:
Pán Hrušovský, vaša pani vám už dvakrát volala. Máte jej rýchlo zavolať späť.
Ľubka, čo sa stalo? zľakol sa.
Vladimír Hrušovský vybudoval firmu začiatkom deväťdesiatych rokov. Rozvahou a šikovnosťou sa mu darilo, no ostal skromný sídlil radšej na okraji Bratislavy než v centre mesta. S rodinou žil vo veľkom dome na Devíne, so ženou Martou a dvoma synmi.
O dva týždne mal byť tromi deťmi, tretie malo prísť každú chvíľu preto sa aj tak bál, keď volala Marta.
Vladko, musíš ísť do školy, Jonáš sa zasa pobil s deckom.
Marti, neviem, mám toho v práci strašne veľa! Snažím sa dohodnúť veľký obchod…
Vieš, sama to už nezvládam. Počkaj, miláčik, nechoď nikam. Ja to vyriešim, sľubujem! Ale Jonáš dostane poriadny trest, ak to nepochopí aj bez vysvetľovania. Marta, musím pracovať, na večeru neprídem.
Počuj, ty už vôbec nebývaš s nami doma. Chlapci ťa nevidia, ty prídeš, keď oni spia, a odchádzaš ešte pred úsvitom. Obávam sa o teba, nevieš si oddýchnuť.
Miláčik, verím, že už len týždeň vydržím v takomto tempe a potom sa všetko upokojí. A dáme deti komu, keď budeš v nemocnici?
Určite niečo vymyslíme. Najmeme opatrovateľku.
Ale deti s cudzou osobou celý deň nebudem chcieť nechať…
Milý, porozprávame sa večer, teraz máme obaja kopec roboty.
Mám pocit, že ti už na rodine nezáleží…
Marti, nevrav tak všetko robím pre vás, pre teba, Jonáša, Dana aj pre dievčatko, ktoré príde.
Prepáč, nemala som vybuchnúť. Chýbaš mi…
Neskoro večer, keď Vladimír konečne došiel domov, Marta naňho v obývačke čaká, chlapci dávno v posteliach.
Odpusť, dnes som bola nepríjemná.
Nič sa nedeje, musíš si oddýchnuť. Poď, dám ti zohriať večeru.
Nie, ďakujem, ja už nemám hlad. Dnes som v práci ochutnala štrúdle, tie z marhúľ sú v tej pekárni výnimočné. Chlieb s orechmi? Ten nám s deťmi príliš nechutí.
Vladimír sa zamyslel a spomienka na dôchodkyňu od pekárne mu znova vkĺzla do hlavy.
Ideme spať, zasa skoro vstávaš. Vladko, čo ty máš? V práci sú problémy?
Nie, všetko je v poriadku. Ak vybavím jedného veľkého dodávateľa, bude to skvelé.
Si úplne unavený…
Snažím sa rozpamätať. Vieš dnes ráno som stretol pri pekárni staršiu pani. Bol som zamyslený, nerozumel som ich rozhovoru s predavačkou, až teraz mi to došlo. Jej tvár je mi povedomá a tá brošňa…
Celý nasledujúci deň mi tá žena vŕtala v hlave. Mrzelo ma, že som nezasiahol. Najviac som sa však trápil tým, že som v nej niekoho spoznal, ale nevedel som koho.
V práci som sa ráno zamotal v jednoduchých výpočtoch. To som taký nespavý? usmial som sa nad sebou.
Zrazu som ticho zhíkol: Veď to bola pani profesorka Tamara Novosadová! Spomenul som si na ňu podľa tej brošne aj starého kabáta. Už sedemnásť rokov som ju nevidel a život ju zmenil na nepoznanie.
Pani Tamara Novosadová bola učiteľka matematiky na gymnáziu, obľúbená a spravodlivá. Rada pomáhala nielen žiakom, aj my rodičia sme jej často volali o radu.
Vydala sa neskoro, skoro štyridsaťročná. Prišla však o dcérku, ktorá zomrela ako trojročná. Po tejto bolesti sa manželstvo skončilo.
Ostala sama, všetku lásku vložila do svojich žiakov. Aj ja, chovaný starou mamou moji rodičia zahynuli pri havárii, keď som mal osem. Bol som šikovný, ale chudobný Tamara to vedela a volávala ma domov pomáhať v záhrade či s drevom. Zaplatila mi za to vždy veľkým tanierom polievky alebo kúskom chleba, ktorý sama piekla podľa receptu prastarej mamy.
Ten jej chlieb bol najlepšou vecou, čo som kedy ochutnal. Jedného dňa povedala: Ak ti chutí najviac, tak si vezmi polovicu pre starú mamu! Nikdy som túto drobnú ľudskosť nezabudol.
Tak ma pohltili spomienky, že som premeškal príchod kolegov aj ranné porady. Vedel som, že dom, kde voľakedy bývala, už dávno nahradili paneláky. Poprosil som preto starého známeho policajta, aby mi zistil jej aktuálnu adresu. Za hodinu som už vedel, kde žije tá, ktorú som kedysi vnímal ako druhú matku.
Práca ma však vtiahla a návštevu som musel posunúť.
Večer som o Tomare povedal Marte.
Vieš, potrebujeme niekoho, kto by počas tvojho pobytu v nemocnici pomohol s deťmi. Tamara Novosadová toho pre mňa urobila veľmi veľa. Neviem, či by som bez jej láskavosti a múdrosti dnes niečo znamenal. Nenechám ju v ťažkej chvíli.
Vladko, ak to bude chcieť, priveď ju k nám. Aj našich chalanov by možno usmernila!
Tá pani vie, ako na to má dar presviedčať, usmial som sa.
Dohoda s Martou bola okamžitá.
V nedeľu som konečne našiel chvíľu, kúpil kyticu čerstvých tulipánov a prišiel zazvoniť k pani profesorke. Otvorila dvere, oči mala vystrašené a tvár ovisnutú únavou.
Dobrý deň, pani Tamara, ja som Vladimír Hrušovský z vašej triedy pred sedemnástimi rokmi.
Vladko! Ako by som ťa nespoznala? Videla som ťa už pri pekárni…
Prepáčte, bol som v myšlienkach, preto som si vás nevšimol hneď…
Pani učiteľka sa rozplakala. Bol som v rozpakoch, podával jej kvetinu.
Ďakujem ti. Vieš, naposledy mi darovali kvety na Deň učiteľov pre štyrmi rokmi. Po tom školskom roku som musela odísť…
Prepáčte, čaj ani kávu vám neponúknem. Dôchodok príde až pozajtra.
Ja som za vami prišiel, aby ste bývali u mňa. Mám veľký dom, moju Martu aj dvoch synov. A onedlho aj dcérku…
Nemôžem ti byť na obtiaž, Vladko. Vaša rodina predsa nemôže chcieť cudziu osobu…
Pani Tamara, ja vás zamestnám, s Martou sme sa dohodli. Naši chlapci potrebujú múdreho človeka a kto lepší než vy?
Jonáš má síce šibalskú povahu, ale zvládnem aj toho.
Budúci rok budete mať sedemdesiat? To je len číslo!
Keď súhlasila, plný radosti som ju previezol do nášho domu.
Od toho dňa bola pani Tamara našim pokladom. Marta si nevedela vynachváliť rozhovory s múdrou, pokojnou ženou skutočnou učiteľkou starých čias.
O niekoľko dní prišla na svet vytúžená dcérka dali sme jej meno Vierka. Kým bola Marta s bábom v nemocnici, chlapci s Tamarkou piekli koláče i chleba, zvládali úlohy aj domácnosť.
Boli sme pokojní naše deti boli v dobrých rukách.
Jonáš, ktorý mal predtým problém so správaním, zrazu poslúchal. Tamara naňho nikdy nezvýšila hlas stačila jej tichá láskavosť. Asi ten jej dar presviedčať fungoval, a rýchlo zabudol na svoje bitky v škole.
Keď konečne nastal deň, kedy sme si šli po Martu a malú Vierku do nemocnice, všetci sa radostne objali.
Všetko bolo úžasné! usmieval sa Daniel.
Mami, piekli sme s pani Tamarkou chlieb! vychvaľoval sa Jonáš.
Bol výborný, ale Tamarka tvrdí, že v peci, v akej ho piekla kedysi, by bol ešte lepší…
Taký je môj život posledných dní. Vďačnosť k ľuďom, čo ma formovali, sa nedá nikdy splatiť dá sa iba žiť a posúvať ďalej.
