– Možno by už stačilo plakať?! Ľudia sa na nás začínajú pozerať. Našťastie tu nie sú moji priatelia, inak by som sa od hanby skryť nemohol! — s hrdosťou a mírnym hnevom povedal Richard.
– Richard, no prečo… — sotva povedala dievčina sediaca oproti, a začala plakať ešte viac.
– Zase dvadsaťpäť! Čo prečo? O akom dieťati hovoríš? Veď sme sa len pár mesiacov stretávali, veď to stačí! — Richard povedal poslednú vetu tak nahlas, že ľudia na susedných stoloch sa naozaj začali obzerať.
– Čo to hovoríš? Veď sa máme radi! Ty si mi vyznával svoje city! Hovoril si… — Ela nestihla dohovoriť, pretože Richard jej skočil do reči.
– Počúvaj, už stačilo… čo si hovoril, alebo nie hovoril… ja sa s rodičmi za pár dní sťahujem do Ameriky. Už sme predali dom tu, otec presunul všetky majetky. Takže, ako sa hovorí, zbohom, kráska! — mladý muž vyslovil tieto slová a znova sa pozrel na plačúcu dievčinu.
– Richard… — povedala tichým a pomalým hlasom, snažiac sa ovládnuť ďalšiu vlnu sĺz, ktoré sa znovu začali tlačiť z očí.
– Čašník, môže byť účet?! Koľko mám čakať?! — Richard zdvihol ruku, naznačujúc čašníkom pri barovom pulte, že sa chce čoskoro vyrovnať.
Čašníci sa začali zhonovať, Richard na nich mávnul rukou, vybral z peňaženky niekoľko bankoviek prehýnajúcich sa na polovicu a ľahostajne ich položil na stôl.
– Takto! Už meškám, tvoje hysterické scény ma unavujú. Nič som ti nesľúbil a nič také nepovedal! Idem, ak chceš, môžeš si ešte niečo objednať, tu je toho dosť. — povedal Richard, ukázal gestom na peniaze a zamieril k východu.
Ela sa pozrela za ním, zakryla si tvár rukami a začala plakať ešte viac. O minútu pri stole sa objavil čašník. Mladý muž vzal peniaze zo stolu a začal odnášať šálky z kávy.
– Chceli by ste niečo ešte? — zdvorilo sa spýtal čašník.
– Nie. Ďakujem. — povedala Ela tichým hlasom, snažiac sa nehľadieť na čašníka svojimi plačúcimi očami. Pomalinky sa postavila, vzala si z kresla svoju kabelku a tiež sa vybrala k východu. Richardovo auto už pred kaviarňou nebolo. Odchádzal.
Ela vyšla z kaviarne a čerstvý vzduch na ňu pôsobil priaznivo. Sĺzy oschli a už sa nevalili po lícach. To, že ešte pred niekoľkými minútami plakala, prezrádzali len opuchnuté viečka. Dievčina automaticky vytiahla z kabelky malé zrkadielko a vreckovku, aby si zotrela rozmazanú maskaru a vydala sa preč od nešťastnej kaviarne.
Nemala chuť ísť domov. Zabočila do malého parku, kde sa v školských časoch rada prechádzala so spolužiakmi.
Keď si sadla na lavičku, okamžite si spomenula na bezstarostné školské časy. „Aké to bolo vtedy jednoduché a jasné, a celá budúcnosť pred nami. A problémy… Z najväčších problémov bolo len to, že sa v najbližšiu sobotu na diskotéke neuskutoční tancovačka a dostala som dvojku z geografie. A teraz! Teraz sa má život rúti do záhuby! Čo teraz?! Ísť sa zbaviť dieťaťa alebo ho porodiť, a za pár mesiacov sa stať matkou slobodnou, vychovávať dieťa sama, pracovať na dvoch miestach, pretože inak ho len tak neuzivím!“ — pomyslela si Ela a slzy sa opäť zradne začali tlačiť z očí.
– Slečna, stalo sa vám niečo? Môžem vám s niečím pomôcť? Tu, prosím, zoberte si vreckovku. — počula príjemný mužský hlas a uvidela ruku podávajúcu jej papierovú vreckovku.
Ela vzala vreckovku, a potom zdvihla hlavu a pozrela sa na toho, kto ponúkol pomoc.
– Elenka! Ty?! — nadšene zakríkal muž.
– Tóno… — povedala Ela zmätene a pokúsila sa postaviť z lavičky.
Tóno ju ihneď objal a neustále opakoval:
– Elenka! Elenka! Tak sa teším, že ťa vidím! Ani si nevieš predstaviť, len dnes ráno som sa mamine pýtal na teba!
Po niekoľkých sekundách ju konečne pustil z objetia.
– Prečo tu sedíš sama a plačeš?
– No, prechádzala som okolo, vošla som do nášho parku, spomenula som si na školské časy a dostala ma nostalgia… — Ela si na rýchlo vymyslela túto históriu, aby neodhalila pravé dôvody svojho duševného stavu.
– Rozumiem. Ty si stále taká emotívna ako predtým! A stále taká krásna, dokonca ešte krajšia!
Dievčina sa pozrela na bývalého spolužiaka a usmiala sa.
– Elenka, poďme do kaviarne. Viem, že tu je blízko jedna, posadíme sa, pokecáme.
Atony ukázal rukou smerom, kde bola tá kaviareň, z ktorej Ela práve vyšla so slzami. Samozrejme, že sa tam vrátiť dievčine rozhodne nechcelo.
– Počúvaj, radšej nechoďme do kaviarne. Možno sa prejdeme a potom pôjdeme do parku? Dáme si zmrzlinu. Počasie je krásne. — navrhla Ela.
– Takže poďme. — usmial sa Tóno.
Prechádzali sa v parku niekoľko hodín, spomínali na školské časy. Ela na to čas dokonca zabudla na Richarda aj na svoje neplánované tehotenstvo.
– A ty, čo, ešte stále nie si vydatá? — opatrne sa spýtal Tóno.
– Nie. Nevyšlo to. — významne odpovedala dievčina.
– Aj ja som mal smolu. — odpovedal Tóno, nevie, či by sa mal tešiť alebo byť z toho smutný.
Ela a Tóno začali chodiť spolu už v školských časoch. Vtedy ich všetci volali „snúbencami“, rodičia sa už pomaly pripravovali na svadbu.
Ale všetko zmenila banálna a mnohým známa situácia. Atony bol odvedený na rok do armády. Ela naňho čakala pol roka, a potom si uvedomila, že sa zamilovala.
Martin, tak sa volal nový milenec, spočiatku Ela získaval srdce, pekne ju zvádzal. Myslela si, že čoskoro dostane návrh. Ale on sa neponáhľal. Chodili spolu štyri roky, dokonca to skúšali aj spolu bývať. Lenže v ich vzťahu niečo nesedelo. Raz Ela prichytila Martinka s inou. Prosil o odpustenie, ale dievčina sa rozhodla, že niečo také už nechce.
Niekoľko mesiacov Ela žila v depresii, snažila sa zabudnúť na zradné city. A potom stretla Richarda. Prekvapujúco sa situácia opakovala. Ela úprimne zamilovala do galantného mladíka. Viedol krásne dvorenie, daroval drahé dary. Ela opäť začala veriť v pravú lásku, bola pripravená založiť si rodinu. Ale Richardovi to všetko pripadalo len ako zábava. Ako sa teraz ukázalo, v čase, keď začali chodiť, Richard už vedel o svojom sťahovaní do USA. Potreboval len niekoho, s kým by sa mohol zabaviť. Na tento účel si vybral krásnu Elu.
Tóno sa na dievčinu nehneval za to, že naňho nečakala. Vždy bol rozumný a zdrženlivý. O svojom rozhodnutí mu Ela napísala v liste. On v odpovedi len zaželal šťastie. Ale po vojne sa mu už nechcelo vrátiť do rodného mesta, išiel do Bratislavy a plánoval tam zostať navždy.
V Bratislave za tých päť rokov si chlapec stihol získať vzdelanie, chodil so ženou a našiel si prácu. Osobný život sa mu nezadaril, vo firme došlo k prepúšťaniu, pod ktoré sa Tóno dostal ako posledný zamestnanec. Nezdržal sa a rozhodol sa vrátiť domov. Vzhľadom na vzťah s Elou nerátal, pretože bol presvedčený, že už dávno je vydatá.
Ale osud pre Tóna pripravil taký nečakaný prekvapujúci moment. Jeho obľúbené dievča nielenže nie je vydatá, ale je aj voľná od vzťahov. Samozrejme, Tóno sa rozhodol využiť nadobudnutú šancu.
…Od ich stretnutia v parku uplynuli dva mesiace. Tóno a Ela začali chodiť. Chlapec sa úprimne tešil zo všetkého, čo sa v jeho živote za posledný čas stalo. Ela si tiež uvedomila, že na Tóna stále myslí. Jedy ju však neustále trápil fakt, že pod srdcom nosila cudzí plod. Každý raz, keď sa chystala na rande, vedela – že tieto vzťahy sú odsúdené na neúspech.
Tóno opäť pozval svoju vyvolenú do reštaurácie. Na večeri si dali, a potom chlapec vytiahol z vrecka sako zásnubný prsteň a požiadal ju.
– Takže, súhlasíš si sa vydať za mňa a, ako sa hovorí, osud i v šťastí, aj v čase úzkosti? — usmial sa Tóno, presvedčený, že jeho milá súhlasí.
– Nie. — odpovedala Ela a sklonila hlavu.
– Čo nie? Prečo nie, Ela? Kam ideš?
Dievčina sa rozplakala a utekala k východu.
Uplynulo desať rokov…
– Mami, kto ma dnes vyzdvihne z poobednej školy? Ty alebo otec? — spýtala sa Lada pri raňajkách.
– Neviem. Večer uvidíme, dcérka. — odpovedala Ela a zároveň pripravovala manželovi sendviče.
– A my s mamou pôjdeme pre teba! A vyrazíme do kina! Dnes je predsa piatok! — nadšene povedal Tóno, ktorý vošiel do kuchyne.
– Hurá! Ocko! Hurá! Do kina… — zakríkla šťastná Lada.
– Jedz, lebo meškáš do školy.
Tóno sa pozrel na manželku, ktorá nervózne ťukala na klávesnicu svojho mobilu.
– To je zas on? — spýtal sa Auby.
– Áno. Tóny, píše, že podá žalobu a zoberie Ladu do Ameriky. — povedala Ela a rozplakala sa.
– To treba zastaviť. Daj mi jeho číslo, sám si s ním pohovorím.
– Nie, Tóno. Obávam sa o teba.
– Všetko bude v poriadku. Ladu, si pripravená? Poďme!
Atony s dcérou vyšli z vchodu.
– Tak, to je, ku komu Elenka ušla! Bývalý snúbenec! — povedal Richard, ktorý stál pri vchode.
– Lada, choď do auta. Musím si s dedečkom pohovoriť.
Dievčatko poslušne odišlo a sadlo si na zadné sedadlo.
– Tak, Elenka, ťa okradol ako jelena. Vieš o tom, že vychovávaš cudzie dieťa? Ty si pre ňu bola len náhradná možnosť. — podrazene povedal Richard. – Ale ona miluje mňa!
– Takto! S Elou sa milujeme. Vychovávam svoje dieťa. Ty si bola jej najväčšou chybou, ktorú dokázala napraviť. Choď preč a už sa neukazuj! Inak to bude horšie…
S týmito slovami Tóno strčil Richarda. Ten sa zakolísal, ale udržal sa na nohách.
– Ocko, ty si skoro? Meškáme do školy!
– Už idem, dcérka.
Atony a Lada odišli. Richard sledoval odchádzajúce auto a uvedomil si, že utrpel porážku. Sám seba sa pýtal – je nutné bojovať? Bojovať za lásku, ktorá neexistuje. A za dcéru, ktorú
nikdy nemal. A už ani mať nebude…
Večer odletel a nikdy sa už nevrátil do rodného mesta. Niekedy je potrebné urobiť definitívnu bodku aj keď túžite po pokračovaní…
