Nie je tvoja!
“Čo to rozprávaš, Zuzana?!” Juraj hodil na stôl papier a udieral päsťou do dosky. “Ktoré testy? Úplne si mi zmysly?”
“Nekrič na mňa!” Ľubica vyskočila z pohovky, oči jej planuli hnevom. “Mám právo poznať pravdu! Soňa každým dňom ti menej podobná a dobre to vidíš!”
“Ona je moja dcéra!” zvolal. “Naša! A ak ešte raz spomenieš tieto prekliate testy, tak…”
“Tak čo?” podpichla sa, ruky v bok. “Čo mi urobíš? Vyhodíš ma? Tak poď už! Ale najprv zistíme, čia dcéra u nás vyrastá!”
Juraj ťažko klesol na stoličku, tváre v dlaniach. Takýto škandál ich rodina nepoznala. Ani v najhoršom nekričali ani neobviňovali.
“Ľubica, čo sa s tebou deje?” opýtal sa unavene. “Odkiaľ tieto hlúpe myšlienky? Soňku som z pôrodnice odniesol ja sám. Nepamätáš?”
“Pamätám,” zasyčala. “Otázok neubúda.”
Príst k sekretáru, vybrala rodinné fotky. Rozložila ich pred manželom.
“Pozri,” ukázala. “Tu je Soňka ako bábätko. Svetlé kučery, modré oči. Tu v troch rokoch. Nič nové. A tu teraz, v pätnástich. Tmavé roviny vlas, hnedé oči. Vysvetli mi to!”
“Deti rastú, menia sa,” pokúsil sa namietať. “Prechodný vek, hormóny…”
“Hormóny nemenia farbu očí!” prerušila ho. “A ani kučery na roviny! A výška? Patnásť rokov a hlavu vyššia ako ja! Odkiaľ tá výška, keď sme s tebou obaja priemer?”
Juraj mlčal, pozerať fotografie. Zmeny boli úplné. Svetlovlasé bábätko sa stalo vysokou tmavovlasou tínedžerkou s južným vzhľadom.
“Možno po babke narodila,” pokúsil sa chabne. “Alebo po prababke. Génetyka je zložitá.”
“Po akej babke?” rozhorčila sa. “Moji rodičia majú svetlé vlasy, tvoji tiež. Prapredkovia podobní. Kde sa vzali tie juhoslovanské črty?”
Vstúpila Soňa. Vysoká, štíhla dievčina s tmavými vlasmi a veľkými hnedými očami. Krásna, no úplne iná ako oni.
“Prečo kričíte?” pýtala sa striedavo na otca, na matku. “Susedia sa už sťažujú.”
“Nevadí, zlato,” ponáhľal sa Juraj. “Mama je trochu nervózna.”
“Kvôli čomu?” Soňa si sadla na pohovku a podsunula nohy. “Práca ťa zase trápi?”
Ľubica sa na dcéru dôkladne pozrela. Pokojná, rozvážná, vôbec nie emotívna ako ona. A navonok cudzia.
“Soňa, povedz úprimne,” pýtala sa zrazu. “Nikdy ti nenapadlo, prečo si nám taká nepovedomá?”
“Mama!” ohradil sa Juraj.
“Čo mama?” otočila sa. “Nech odpovie. Aj jej sa to týka.”
Soňa pokrčila plecami. “Neviem. Nikdy som nad tým nepremýšľala. A je to dôležité? Veď vy ste moji rodičia.”
“Istotne, zlatko,” Juraj ju objal. “Nepočúvaj mamu, má len zlý deň.”
Ľubica s rozčúlením pozerala na tú scénu. Oni si bez slov rozumeli. Ona sa cítila v tejto rodine ako navnivoč.
“Ideš si urobiť úlohy,” povedala Soňi. “S tatom si musíme pokecať.”
Soňa prikývla a vyšla. Juraj ju pozerával a obrátil sa.
“Prečo ju traumatizuješ?” opýtal sa ticho. “Ona za to nemôže.”
“A kto?” Ľubica si predsedla oproti nemu. “Juraj, ja chcem vedieť pravdu. Ak je Soňa naša, testy to ukážu. A ak nie…”
“Ak nie, čo?” prerušil. “Vyhodíš dieťa na ulicu? Prestaneš ju milovať?”
Ľubica umlkla. Ani ona nevedela, čo by robila, ak by sa jej obavy potvrdili.
“Milujem ju,” priznala. “Potrebujem pravdu.”
Juraj vstal a pristúpil k oknu. Vonku sa hrali deti, mamy s kočíkmi. Obyčajný život, kde nie je miesto na také strašné podozrenia.
“Ľubica, a čo ak pravda nebude taká, ako čakáš?” opýtal sa, neobracajúc sa. “Čo potom?”
“Neviem,” úprimne odpovedala. “V nevedomosti žiť
Odvtedy Svetlana nikdy necítila potrebu hľadať inú dcéru, lebo v noci, keď počúvala Lýziin pokojný spánok, jej srdce konečne tíšilo ľahko a bez pochybností.
