Dcéra bohatých rodičov

Dcéra bohatých rodičov

Mnohí závideli Karolíne. Vraveli, že sa narodila so zlatou lyžičkou v ústach. Otec – veľký podnikateľ, matka – dcéra bohatých rodičov.

Žili v uzavretej časti mesta, ale v Bratislave mali ešte väčší útulný byt. Do školy Karolínu vozil osobný šofér. Samozrejme, študovala na súkromnej škole, no aj medzi jej spolužiakmi bola Karolínina rodina veľmi bohatá.

Dievča bolo oblečené v značkových šatách, na dovolenky lietali aspoň trikrát do roka. Žiadny život, ale rozprávka.

Pre Karolínu to však nebola rozprávka. Bol to horor. S radosťou by sa vymenila s akýmkoľvek dieťaťom z chudobnej, ale šťastnej rodiny.

Karolínini rodičia sa nielenže nemilovali, ale nenávideli. Nemohli sa rozísť, pretože ich spájal spoločný biznis.

Otec podvádzal mamu takmer otvorene a Karolína ho viackrát videla s milenkami.

Mama pila. Veľmi veľa. Od bežných alkoholikov sa líšila tým, že pila elitný, drahý alkohol a zakusovala ho prvotriednym občerstvením a exotickým ovocím. Inak bola ako každá pijanica. Svoje ráno začínala pohárom vína a do večera vypila minimálne dve fľaše.

Karolíne nikto nevenoval pozornosť. Keď mala nejaké otázky alebo problémy, otec jej jednoducho dal peniaze, s týmito slovami: “Nemám čas ťa počúvať.”

Mama bola takmer stále opitá, a ku nej sa Karolíne ani nechcelo ísť. Pretože buď začínala sťažovať sa na život, alebo bola duševne neprítomná.

Po návrate zo školy sa Karolína zamykala v svojej izbe a snívala o dni, keď bude môcť uniknúť z tohto pekla. Dokonca ani večierky a prechádzky s priateľmi ju nelákali, pretože vedela, že keby sa niečo stalo, rodičia by ani nezaplakali.

Samozrejme, že Karolína šla študovať na najlepšiu univerzitu v meste. A keď povedala otcovi, že chce žiť oddelene, nebol proti. Povedal, že pošle makléra, aby vybral pre ňu byt.

Karolína sa tomu potešila. Konečne nebude počúvať hádky, vídať opitú matku a počúvať, ako otec volá svojim milenkám. Ale všetko to nebolo také jednoduché.

Pred tým, ako ju otec kúpil byt, ju zavolal na rozhovor.

– Keď skončíš školu, začnem ťa učiť rodinný biznis. Budeš ho so mnou viesť.

Karolína neplánovala pokračovať v otcovej a dedovej práci. Tak a povedala svojmu otcovi. Bolo jej odporné tento biznis, kvôli ktorému boli rodičia nútení žiť spolu a trpieť. A tak trpela svoje detstvo s nimi.

Namiesto toho si vybrala cestovný ruch. Chcela otvoriť vlastnú cestovnú kanceláriu, vytvárať zaujímavé trasy. Lietali veľa a aspoň na dovolenkách mohla prepnúť myslenie. Hoci aj na dovolenkách sa rodičia hádali a mama veľa pila. A jedného razu si otec nasťahoval milenku do izby vedľa ich izby. Karolína videla, ako k nej večer chodí, keď mama spala.

Tieto cesty jej však dávali malý nádych života. Chodievala na exkurzie a trávila veľa času na pláži, len aby sa nezúčastnila rodinných drám. V detstve s nimi chodila aj Karolínina pestúnka – jediná osoba, ktorá sa o ňu ako tak starala. Potom, keď dospela, bola už ponechaná sama na seba.

Preto ju turizmus priťahoval. Nechcela sa zaoberať rodinným biznisom, ktorý zničil jej život.

Náhle otec, ktorý nikdy predtým nejavil o svoju dcéru záujem, dal ultimátum: ak chce, aby ju finančne zabezpečoval, musí robiť, čo povie.

To isté sa stalo jej matke, keď prijala podmienky deda. Ale ona milovala luxusný život a bola ochotná žiť s mužom, ktorý ju nemiloval a ktorého ona nemilovala, len aby biznis prekvitol a peniaze prichádzali na kartu. Hoci poslednú dobu peniaze používala len na kúpu drahého vína.

Karolína nechcela opakovať jej osud. Vedela, že nestačí len viesť biznis. Otec jej nedovolí vydať sa za toho, koho chce, nebude jej dovoliť robiť to, čo chce. A čoskoro sa bude cítiť ako v zlatej klietke a tiež začne raňajkovať s vínom.

Karolína kategoricky vyhlásila, že sa otcovi podriadiť nebude. A ten splnil svoj sľub: odobral jej peniaze. Karta bola zablokovaná a prikázal jej odísť z domu, pretože tí, čo žijú v tomto dome, sa musia podriadiť.

Chcel tým na ňu zapôsobiť. Ale keď sa pozrela na mamu, sľúbila si, že nikdy taká nebude.

Preto si zbalila veci a odišla do neznáma. Mala trochu hotovosti, ktorú zvykla používať ako vreckové. A teraz na ne musí prežiť.

Karolína vedela, že otec nebude platiť jej školu. Prenajala si izbu (peniaze stačili na pár mesiacov) a zamestnala sa ako servírka. Pre dievča, ktoré nikdy v živote neumývalo riady, to bolo ťažké. Ale vedela, čo chce, tak to vydržala.

Chcela sa vzdať. Prišla by k otcovi a povedala, že so všetkým súhlasí. Len aby sa vyspala, len aby sa najedla. Ale potom si spomenula na mamu a so zaťatými zubami pokračovala.

V noci pracovala, cez deň študovala. Nejako sa jej podarilo získať peniaze na ďalší semester a platbu za bývanie, vedela, že to takto bude musieť vydržať niekoľko rokov.

Ale mala šťastie. Videl ju manažér zariadenia, kde pracovala. Predsa len, Karolína vynikala medzi drsnými a niekedy prostoduchými servírkami.

Čoskoro z nej urobili administrátorku. Karolína mala vynikajúcu výslovnosť, dobrú postavu a držanie tela. Hodila sa na túto pozíciu.

Karolína začala zarábať viac a o pol roka sa zoznámila s jedným z návštevníkov ich zariadenia.

Rozvinul sa medzi nimi vzťah. Karolína nikdy nerozprávala, kto je. Len sa zmieňovala, že s rodičmi nevychádza, že mama pije a otec nie je najvernejší človek. O tom, že sú nesmierne bohatí, ani slovkom neprehovorila. Vedela, že to by k dobrému neviedlo.

Čoskoro sa presťahovala k Viktorovi. Viktor mal vlastný byt, a Karolína už nemusela platiť za bývanie. Zmenila si telefónne číslo, aby ju rodičia nemohli nájsť.

Karolína dokončila školu, potom pracovala v cestovnej kancelárii. A po svadbe sa jej podarilo otvoriť si vlastnú agentúru. Všetko, o čom snívala. Ale najviac ju hrialo pri srdci, že to zvládla aj bez rodičovských peňazí. A vydala sa za toho, koho milovala, aj keď nemal milióny.

Dali sa im narodiť dcérka Zuzanka a Karolína jej dávala toľko lásky, koľko chcela vidieť od svojich rodičov.

Zuzanke už boli štyri roky. Raz boli doma s rodinou a v ich byte zaznel signál domofónu.

– Otvorím, – povedal manžel.

Vrátil sa mierne zmätený.

– Karolína, povedali mi, že je tu tvoj otec.

Žena sa cítila zle. Vyšla do predsiene a uvidela otca.

Starol. Vrásky sa zbierali okolo očí a na čele. Ale stále to bol jej otec, taký prísny, bez úsmevu.

– Ahoj, Karolína.

– Ahoj, – odpovedala nervózne.

– Ako sa máš?

– Ako vidíš, – Karolína ukázala na ich malú predsieň, – všetko je výborné.

– Naposledy sme sa nerozlúčili v dobrom. Dúfal som, že zmeníš názor.

– Chcel si povedať, že si dúfal, že neuspejem, – trpko sa usmiala.

– Možno. Ale ty si silnejšia než tvoja mama.

– Ako sa má? – spýtala sa Karolína, uvedomujúc si, že o svojej rodine nič nevie.

– Stále rovnaká. Možno horšia. Chcem sa znova s tebou stretávať. Zistil som, že mám vnučku. Môžem jej toho veľa dať, zariadiť súkromnú škôlku. A tebe… Nie je to dôstojné žiť v takej diere.

Karolína pokrútila hlavou. Ani sa s ňou nechcel vidieť. Chcel sa vykúpiť peniazmi.

– Nič netreba, otec. Žijeme dobre.

– Nepovedz smiešne veci, – kývol hlavou. – Aký život to je?

– Ten, ktorý som nemala. Šťastný. Kde sa rodina miluje, kde nikto nikomu nie je neverný, kde sa problémy riešia, nie sa vykupujú peniazmi. Ale to ty nepochopíš.

– Možno, – preniesol. – Dobre, ak bude treba, zavolaj.

Karolína prikývla a zavrela dvere pred otcom. Nečakane si uvedomila, že plače. Rodičia ani netúžili po nej, otec len chcel opäť získať kontrolu. A možno z vnučky urobiť to, čím jej dcéra nevyrástla. Ale Karolína to nedovolí.

– Všetko v poriadku? – spýtal sa Viktor, keď našiel manželku v slzách.

– Áno, všetko je v poriadku, – usmiala sa a objala ho. – Všetko je veľmi dobré. Som šťastná, že vás mám.

Neraz sa ukázalo, že malá Karolína to všetko prežila dobre. A ktokoľvek by povedal čokoľvek, nie v peniazoch je šťastie. Karolína má s čím porovnávať.