**Dážď ku šťastiu**
Po horúcom lete prišla chladná jeseň s prenikavým vetrom a neustávajúcim dážďom.
Cestou domov, unavená od vetra a drobného mrholenia, Viera zišla do obchodu, aby si oddýchla od nepriaznivého počasia a zároveň niečo kúpila na večeru. Bolo tam teplo, sucho a svetlo. Pomaly kráčala medzi regálmi a prehliadala si balenia.
Naplnila celý košík potravinami. V oddelení so zeleninou vzala citrón a hrozno. Predstavila si, ako si sadne na gauč, bude piť horúci čaj s citrónom a ujdať zrelé hrozno. Možno si ešte dá pohár vína, aby sa rýchlejšie zohriala.
Zastavila sa pri regáli s klobásami a párkami, rozmýšľajúc, čo si vybrať. V tom momente by zjedla oboje. Od rána nemala v ústach ani makové zrnko. Viera prehltla a natiahla ruku po klobáse – tú netreba variť. Jej ruka sa však stretla s inou, ktorá sa tiež siahala po tom istom balení.
Rýchlo stiahla ruku a otočila sa. Vedľa nej stál vysoký, pohľadný muž. Módny strih čiernych vlasov s jemným šedivým odtieňom na spánkoch, hnedé oči, plné ružové pery. A ešte v čiernom kabáte. Presne jej typ.
„Prepáčte,“ povedal muž so zábleskom bielych zubov.
„Hollywood by závidel. Ako z módneho časopisu. Takíto chodia do obyčajného ‘Tetra’ po klobásu?“ pomyslela si Viera. Zhorilo sa jej od jeho úsmevu. S námahou odvrátila pohľad a odišla od regálu. „Zívala som na neho ako koza na novú bránu,“ vyčítala si cestou k pokladni.
V odraze vitríny s nápojmi si všimla svoj rozstrapatený vzhľad. „Pane, vyzerám ako mokrá sliepka. Čo si o mne pomyslel? Ale čo na tom. Kde on a kde ja.“ Vyložila potraviny na pás. Vedľa niekto položil takmer to isté, vrátane klobásy.
Zrejme sa príliš dlho pozerala na cudzie veci, lebo počula:
„Máme rovnaký vkus, nemyslíte?“
Znova sa objavil ten pekný chlapík s úsmevom.
„Aký vkus? Obyčajný nákup. Polovica ľudí tu má rovnaký,“ odvetila Viera a odvrátila sa, spomenúc si, ako vyzerá.
„No, to je pravda,“ súhlasil.
„Ja vyzerám, ako keby ma vítr rozfúkal, a on akoby práve vyšiel z kaderníctva.“ Predstavila si, aké pevné a pružné mali jeho vlasy byť na dotyk, a hneď sa zarazila. „Uvidela som pekného chlapa a hneď som sa rozplývala? Zabudni. Nie je pre teba.“
Zbalila nákup, zaplatila a bez pohľadu na neho vykročila k východu. Vonku ju vietor udrel do tváre ako trest za útek do úkrytu. Zabudla, aké je tam počV tom okamihu sa jej ozval telefón – bol to Slavomír, ktorý sa pýtal, či už prichádza domov, lebo prekvapenie na ňu čaká.
