Tento byt ma hneď pri prvom pohľade zaujal. Malý, čistý, nábytok bol ešte z čias socializmu, dokonca aj stena bola juhoslovanská s krištáľom. Koberec visel na stene, na sporáku ohorený čajník a v kuchyni stará chladnička značky Tesla. A ešte v obývačke viselo rádio. Staré, z nehož hral „Rádio Slovensko“. Hralo tak útulne. S praskotom, jemným šumom a starými pesničkami. Televíziu som nemal, ale to ma netrápilo.
Keď som prišiel z práce, rádio som trochu priblúdil, v kuchyni postavil čajník na sporák. Potom som si nalial vriacu vodu do hrnčka, vdýchol arómu a stál pri okne, pozeral sa von. Rádio hovorilo, a ja som hľadel na ulicu. Na tmavomodrú oblohu, na bledé a rozmazané hviezdy, na škrabancovitý mesiac. A mlčal. S kým som mal hovoriť? Žil som v tej garsónke sám. Tak to bolo, kým som sa nestretol s novým susedom. Volal sa Juraj. Juro. Dobrý chalan.
Vtedy som sa vrátil z práce veľmi neskoro. Celý deň pri stroji až ma boleli chrbát a nohy boli ako z vaty. Vkročím do kuchyne a tam sedí on. Juro. Sedí a pozerá sa na mňa. Najprv som sa chcel nahnevať, možno ho aj pripásť remeňom, ale keď ma pozrel tými svojimi iskrivými očami, ruka mi klesla. Čajník postavím na sporák a sadnem si vedľa neho. Pozerám sa na neho, on na mňa. A nejde preč. Len tak ticho sedí.
Nalial som si čaj, vybral zo sáčku sušienky a položil ich na stôl. Juro dokonca natiahol krk, keď uvidel sladkosti. Dal som mu jednu, on ju ovoňal, slušne sa odvrátil a len tak sedel, počúval rádio. Vypočuli sme správy, dozvedeli sme sa, čo sa deje vo svete, a potom som šiel spať. Juro zostal v kuchyni, počúvať rádio. Len ráno niekam odišiel. Asi za svojimi záležitosťami. Mňa čakala práca a verý stroj, ale čo robil on, to som nevedel. Večer sa vrátil, keď som prišiel domov a postavil na stôl tašku z obchodu. Bola v nej sušená ryba, kanvica so studeným pivom a ovsené sušienky. A tak sme začali žiť spolu. Ja a Juro.
Prídem domov, nalejem si pivo, očistím rybu a sedím s Jurom a rozprávam sa. On nepil, to by nešlo. Len počúval a mlčal. Len občas, keď som bol príliš rozrušený, začal chodiť po kuchyni. Sem a tam. Prejde sa, upokojí sa a znovu za stôl. Sadne si a pozerá sa tými svojimi iskrivými očami. Počúva. A mne je dobre. Vypoviem sa, vylievam zo seba všetko zlé a hneď je na duši ľahšie. Juro to vedel, preto mlčal.
A ešte rád počúval rádio. Najmä staré pesničky. Niekedy prídem z práce a Jura v kuchyni nie je. Zapnem rádio, len čajník postavím na sporák, otočím sa a Juro už je tu. Sedí a počúva, pozerá sa na mňa tými iskrivými očami. A jemu je dobre, a mne tiež. Najeme sa, vypočujeme rádio a do neskorých nočných hodín rozprávame. Všetko som mu hovoril. Čo nové v práci, aké železo nám priviezli, ako sa Vasiľ takmer nechal chytiť opitého. Rozprával som mu aj o svojom minulom živote. Juro pozorne počúval. Mlčal, očami iskril a počúval. Dobrý chalan. Najradšej počúval, keď som rozprával o tom, ako som slúžil vo vojsku.
Och, o všetkom som mu povedal. Ako som sa mladý dostal na front, ako ma takmer zajali, ako horA potom, keď už bola Líza veľká a Juro dávno odletel, stále som občas pri okne počúval rádio a čakal, či sa neozve jemné škrípanie jeho krídel.
