Lenka sa vrátila domov skôr a doniesla plné plátenky dobrotami od rodičov. Chcela pripraviť manželovi prekvapenie, ale Mišo namiesto teplej náruče poslal ženu do obchodu. Dôsledky boli podivné, akoby všetko a všetci kráčali sem-tam v sne, ktorý si nik nepamätá.
Ťažká taška ju ťahala za rameno, lenka vydala zúfalý povzdych, až medzi zubami. Už mesiace ju kríže boleli, občas sa jej zdalo, že s ňou spia namiesto Miša. Opatrne pustila dva plné vaky s rezancom, domácou slaninou, červenými jablkami a slivkovým lekvárom na popraskaný asfalt pri tmavom prístrešku busovej zastávky v Petržalke.
Lenka vydýchla, ako sa to v sne robí napoly a nevýrazne. Vo vnútri sa bábätko nespokojne zvlnilo šiestimi mesiacmi svojho vývoja. Šiesty lunárny mesiac to je už pekný kus sna. Hlavne keď chceš nečakane vrátiť sa tri dni pred dohodnutým časom a celý autobusový zájazd cez pol Slovenska počítaš žlté stĺpy, za ktorými kvíli vietor.
Čo asi robí Miško? Možno sa šúľa po koberci a kde-tu odhrýza z klobásy. Nemá šajnu, že už som tu len pár šúchaní prezuvkami od nášho vchodu. Cestička k paneláku bola nekonečná, tašky v rukách boli tučnejšie než mastný balík leča.
Za štyridsať metrov Lenka pochopila, že je to bez šance. Chrbtica rezignovala.
Vytiahla mobil, čísla sa jej v prstoch zlievali do hadov, a vytočila Miša.
Miško, ahoj, zašepkala do slúchadla, keď ho ulovila medzi dvoma žmurknutiami.
Lenka? Čo? Čo sa deje? ozval sa vylámaným hlasom.
Nič. Vrátila som sa. Stojím pred vchodom. Poď mi trochu naproti, prosím. Mám to čo zo sebou ťahať… Mama naložila tašky azda všetkým, čo našla doma.
Vamiersky ticho. Ako po búrke, keď ani vrana nehrabe v kontajnery. Lenka nakukla do displeja, či už nechce sám mobil vypnúť.
Ty si kde? hlas Miša preštípal vzduch Práve teraz? Ale mali sme byť až vo štvrtok… prečo si nezavolala?
Chcela som prekvapenie, zamračila sa Lenka. Mišo, netešíš sa? Som zničená. Vynes ma hore!
Počkaj! zakričal, takmer až poskočila. Nechoď domov… vlastne choď, ale… Lenka, doma nemáme už ani len chlieb. Všetko som včera zjedol. Vieš čo, skoč do nonstopu na rohu, prosím. Kúp mäsko. Najlepšie hovädzie. Zobral som si voľno z roboty, chcem ti navariť poctivý obed.
Aké mäso? Čo? Ja tu stojím v šestom mesiaci, s dvoma taškami…
Mám boľavý chrbát! Hlavne že doma sú zemiaky a vajíčka! Príď, prosímťa.
Nie, Lenka, začal motáviť slová, rýchlejšie a rýchlejšie. Chcem, aby bolo všetko dokonalé. Veď ten obchod je hneď tu! Prosím, kúp mäso aj čerstvé zemiaky, naše doma už smrdia starobou. Ak treba, popros suseda, nech ti to prinesie alebo pomaly… Pre nás to kúp. Ja tu nachystám stôl…
Lenka pozerala na svoje červené dlane. Srdce sa zvlnilo ako Orava v mare, keď v nej plávajú bociany.
Ty to myslíš vážne, Mišo? hlas jej poskočil a zachvel sa V takomto stave?
Ty nemôžeš prísť dole a kúpiť si mäso sám?
Už som začal… eee… prípravy! Keby teraz odišiel, všetko sa pokazí. Prosím, Lenka. Kúp osemsto gramov hovädziny. A malý vak zemiakov, v sieťke. Čakám!
Konverzácia skončila. Lenka pozerala na čiernu obrazovku a zakrútila sa s ňou celá zastávka. Cítila, že sú sny, ktoré netreba snívať. Ale nohy sa pohli do predajne potravín.
Lenka tlačila vozík pomedzi police, spomalená. Predavačka na ňu hádzala pohľady, akoby jej ruky boli z chrumkavého chleba. Mäso bolo ťažké, zemiaky ťažšie. Keď vyšla von, mala ruky ako háky na múdrej babke v kuchyni.
Mobil zavibroval.
Máš? zaspieval do telefónu Mišo.
Mám, suskala Lenka s grimasou. Som už pred domom. Otvor mi.
Počkaj! Nechoď ešte hore! Sadni si na lavičku pred panelák. Desať minút.
To nemyslíš vážne? Mišo, už nevládzem stáť!
S prekvapením nie je špás! Posaď sa, dýchaj čerstvý vzduch! Päť minút, Lenka, fakt! Už, musím skončiť, inak to nestihnem!
Zložil. Lenka sa spustila na studenú lavičku pred vchodom. Tašky s rachotom spadli vedľa nej. Má to celé nejaký zmysel? Snáď Mišo pripravuje kyticu povedľa kytice, klavír v kúte a sviečky na stole? Ale aj vo sne vie, že to tak nie je.
Desať minút. Potom dvadsať. Lenka len sedela, bublinky hnevu sa v nej varili. Po tridsaťpiatich minútach zaskrípali dvere. Vybehol Mišo, tričko naruby a pot na čele.
Sedíš? napol ústa do kŕčovitého úsmevu, schmatol vaky. No čo, ideálna zima… vlastne, ideme!
Prečo si mokrý celý? spoza viečok prešla pohľadom na jeho ruky. A prečo cítiš po prášku…
Dozvieš sa! Mišo poskakoval do výťahu.
Vyšli hore. Mišo otvoril dvere bytu a robil sa, že čaká potlesk. Lenka stúpla do predsiene, naplnil ju ostrý pach Sava a lacného osviežovača s príbehom letná búrka.
Prešla cez izby. Na kuchyňu. Na kúpeľňu. Všetko čisté. Teda, až snovo čisté. Stoličky upratané. Koberec povysávaný, ešte s mojkami od vody. Drobnosti stíchli v kútoch.
No! žiaria mu oči ako nové päťeurovky. Vidíš? S U R P R Í Z!
Lenka sa pomaly obrátila.
A to je celé? zamrmlala pokojne.
Ako, že celé? Mišo až sekol so sebou. Veď som makal tri hodiny! Podlahu? Aj pod gaučom! Všetky poháre vyleštené, záchod sa blyští! Chcel som, aby si prišla do čistoty, nič nemusela robiť. Ty niekde v obchode…
Hrudník jej zvieral uzol.
Takže preto… zarazila sa, ovládajúca slzy. Naveľa a naveľa, aby si umyl podlahy, si ma nechal šliapať do obchodu s taškami…
Nevyšiel si mi naproti, lebo… si umýval?
No jasné! plesol dlaňou. Veď stále frfleš, že nič nerobím. Tak som chcel. Prišla si skôr, nestíhal som! Musel som ťa brzdiť. A ty, namiesto vďaky… vyzeráš, akoby som ti polial polievku smradom.
Si v poriadku?! nevydržala, hlas zabehne ako šálka v umývačke. Je mi jedno, aký máš lesk v kúte! Bolí ma chrbát! Som tehotná! Si tu mal byť so mnou, vziať za ruku a priviesť domov, nie švihať handrou!
Mišo sčervenal. Zahučal handru do umývadla.
Ooo, už to ide! kričal. Vždy, vždy si nespokojná! Od piatej rána šuchcem s mopom, aby som bol dokonalý. A ty prídeš a kričíš! Pozri, poriadok čaká!
Načo mi je to? lapala po dychu. Nechal si ma čakať na lavičke! Mrzla som! Musela som kúpiť mäso a zemiaky, keď ledva chodím! Toto nie je prekvapenie, to je vysmievanie.
Kričíš na mňa? Mišo obiehal kuchyňu, mával rukami. Keby iná prišla, tešila by sa, muž navarí, všetko dokonalé. Ty len svoj chrbát riešiš! Aj ja som sa trápil! Celú noc som plánoval, ako ťa poteším!
Lenka si zakryla tvár.
Nerozumieš… vzlykla. Vymenil si môj pocit za zrkadlo na podlahe.
Ach, to je tvoja vina! Mišo kričal. Prišla si skôr! Keby vo štvrtok, všetko by bolo super. Zase ja som zlý. Ty si nevďačná, Lenka…
Vyletel z kuchyne a zabuchol za sebou dvere spálne.
V brušku sa dieťa pohlo. Lenka pomaly spadla na stoličku, sledovala balík mäsa, ktorý Mišo ani nedal do chladničky. Bola jej zle.
Po desiatich minútach sa pootvorili dvere kuchyne.
Tak čo, mám to variť? Alebo ani nezješ, len aby si mi ublížila?
Nič nevar, Mišo, ozvala sa Lenka. Len ma nechaj.
Tak si, buď si! zabuchol dvere.
Lenka sa ťažko dotiahla do kúpeľne. V zrkadle bledá, kruhy, vlasy rozhodené ako snové hady.
Pamätala si, ako si v autobuse predstavovala objatie: Bože, konečne si tu. Objatie nepristálo. Po návrate z kúpeľne sa hádka zopakovala nad nejakou drobnosťou. Odišla z domu tak, ako bola; prezliecť nestihla. Opäť späť k rodičom.
Všetci jej odhovárali rozvod svokrovci, svokra, teta z dediny. Mišo volal, prosil, že pochopil. Ale Lenka už vedela: takého muža nechce, rozvod bude. Aký to má zmysel keď v domove je vzácnejší čistý parapet než žena a dieťa?
