“Dali ste mi byt!”
“To je môj byt! Mama a rodina mi bránia, aby som vyhodila tehotnú sesternicu.”
“Veď ste mi ho dali!”
“Ty tomu vôbec nerozumieš! Je to rodina! Ako môžeš takto zaobchádzať s vlastnou neterou? Je tehotná, nemá kam ísť!”
Zuzana zovrela telefón v kuchyni. Hlas jej matky, naliehavý a obviňujúci, sa ozýval zo slúchadka. Presne ako vždy aj keď niečo prosila, dokázala ju prejsť pocitom viny.
“Mama, chcem pomôcť, ale…” Zarazila sa, hľadala slová. “Katka býva u mňa už osem mesiacov. Osem! Pamätáš si, keť teta Alena hovorila, že to budú len ‘dva týždne, kým si nájde prácu’?”
“Tak čo? Teraz je na trhu práce zle…”
“Ona ani nehľadá!” Zuzanu zaplavilo podráždenie. “Včera strávila celý deň v kúpelni pripravovaním vlasových masiek. Potom pozerala seriály. A potom…”
“Zuzka, je tehotná…”
“To zistila pred mesiacom! A čo predtým?”
Nastal ťažký ticho. Zuzana počula matkin teatrálny povzdych, ten, ktorý znamenal: “Aká necitlivá dcéra, zle som ťa vychovala.”
“Mama, to je môj byt. Vy ste kúpili tietin podiel pre mňa, nie?”
“Technicky vzaté,” matkin hlas ostrel, “patrí rodine. My ti len dovolíme v ňom bývať.”
Zuzana zatvorila oči. Opäť to isté.
“Myslela som si, že je to dar. Za môj diplom.”
“Samozrejme! Ale v rodine musíš…”
“Musím čo?” prerušila ju. “Trpieť, že Katka mi zjede zásoby, používa moje kozmetické prípravky a pozýva si frajera, keď som v práci? Toho istého, ktorý ju počal, mimochodom.”
“Zuzana!” Hlas sa zatvrdol. “Teta Alena pre nás toľko urobila! Keť bol otec chorý, kto nám pomáhal? Kto ťa staral, keď som pracovala od rána do večera?”
Zuzka si vzdychla. Tento argument poznala naspamäť. Večný dlh voči tete AZuzana sa zahľadela na zasnežené ulice Bratislavy a uvedomila si, že konečne našla odvahu postaviť sa za svoj vlastný život.
