Darmožravka. Svekruňa vyhodila ženu s malým dieťaťom za dvere. Ale ani len netušila, čo ju čaká.
Miško konečne zaspal až okolo tretej. Sedela som na okraji postele, strnulá v nepohodlnej polohe ruka mi znecitlivela, plece bolelo, ale bála som sa pohnúť. Chlapčeku rástli zúbky ďasná boli červené, stále strkal pästičky do úst a plakal tak, až mi srdce pukalo.
Akoby nespal celú večnosť. Len čo som sa pokúsila presunúť ho do detskej postielky, hneď sa prebudil, akoby cítil, že mu chcem utiecť. Len sedem mesiacov, a za ten čas som stihla prežiť celý nový život. Láska, bolesť, úzkosť, šťastie všetko sa splietlo do pevného uzla, ktorý už nerozviažem.
Keď sa synovo dýchanie ustálilo, opatrne som vstala. V protiprúdom okne svietilo svetlo niekto v našej panelákovej deväťposchodovke tiež nespal. Často som si lámała hlavu, kto to je vyčerpaná matka ako ja? Bezdôvodný starý muž? Zamilovaný pár? Kedysi som snívala, že si s Jankom kúpime vlastný byt a budem sa dívať z nášho okna na náš dvor. Ale tie sny sa rozplynuli ako dym.
Tri roky práce za pokladňou v Potravinách a všetky moje úspory zmizli. Najprv prvá splátka za hypotéku, ktorú sme nikdy nezobrali. Potom na rekonštrukciu v tomto byte, kde sme žili s Annou Štefanovou, Jankovou matkou. Bude útulnejšie, hovoril. Ale útulnejšie bolo len im.
Odkedy som prekročila tento prah s kuforom a hlúpou nádejou na šťastný život, ani raz som sa necítila ako doma.
Všetko sa spraví, sľuboval Janko pred rokom a pol. Dáme sa zaregistrovať v lete, hovoril predtým, ako som otehotnela. Počkáme ešte trochu, šepkal, keď sa narodil Miško. Kývala som. Verila som. Čakala som. Ale pečiatka v občianskom mu pripadala ako niečo zbytočné.
Anna Štefanová každé ráno chrastila kľúčmi v predsieni, keď sa chystala do účtárne. V duchu som ju volala špiclík malá, hašterivá, s navždy zdvihnutým nosom. So mnou hovorila len v nutnosti, akoby som nebola matka jej vnuka, ale dočasná slúžka. Keď som varila, mračila sa: Nevieš narábať s potravinami. Keď som prala: To sú drahé veci. Ale vždy s jedovatým úsmevom.
Zdenka, mohla by si umyť podlahy, hovorila v môj jediný voľný deň. Zdenka, kúpila som tvaroh pre Miška, dodávala, hoci som nikdy nebrala jej veci.
Svoju izbu zamykala na kľúč. V našej neprítomnosti prehľadávala naše veci. Raz som ju prichytila, ako hrabala v mojej skrini. Hľadala som uterák, povedala bez zábran.
V kuchyni osobitný poriadok. Jej tanier zvlášť, náš zvlášť. Jej panvica, jej hrnci, jej metlička. Nič spoločné. Keď sa Janko meškal, večerala som v izbe len aby som s ňou nesedela pri jednom stole.
A predsa sme nejako žili deň za dňom, mesiac za mesiacom. Pred Miškovým narodením som ešte mohla utiecť do práce, za kamarátkami, len tak sa prejsť. A teraz? S dieťaťom v náručí, s pár euráčikmi v peňaženke a detskými príspevkami na karte.
Potichu som zatvorila dvere a vyšla do chodby. Chcelo sa mi piť, hlava bzučala od nevyspania druhá bezesná noc po sebe. Včera sa Miško zobudil o pol druhej a zaspal až o piatej. A o desiatej ráno zná
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
