Mária Štefanová krúžila od rána po kuchyni: krájala šaláty, varila polievku, pekla kuracie s cesnakom v rúre, leštila krištáľovú vázu na kvety. Dvakrát vybehla do obchodu – vrátila sa s tortou a plnými taškami, pri dverách narazila na susedu.
„Čo, máš sviatok, Márika?“ prekvapene sa spýtala Alžbeta Jánová, stará kamarátka, ktorá neposedela na lavičke pri vchode.
„Ale samozrejme, sviatok! Príde moja Zuzanka, moja dcérka!“ so žiariacimi očami odpovedala Mária a so zvyškom síl dotiahla tašky po schodoch hore.
„No, no…“ zamrmlala Alžbeta, zostávajúc na lavičke. „Stále sa tetoší nad touto svojou Zuzkou. A tá ani nezvoní… Fuj!“
Kamarátka dlho nadávala, že Mária príliš hýčka svoju dospelú dcéru. Ta nezavolala celé týždne, ale matka každý deň vyzerala z okna.
„Mária, no vážne. Robíš si zbytočné starosti. Dnes sú starí ľudia pre všetkých len prekážkou. Mala si ju už dávno postaviť do latě, nie behať s tortami.“
Ale pre Máriu to nebolo také jednoduché. Srdce – to nie je vypínač. Zuzka bola jediná, kvôli komu ráno vstávala z postele, hoci vedela, že lásky na oplátku dostáva čoraz menej.
Keď Zuzana konečne zavolala a sucho oznámila: „Prídem večer,“ srdce starej ženy búšilo ako kladivo. Behala po byte, prestielala posteľ, pripravovala ešte jedno jedlo… A tu – zazvonil zvonek.
Na prahu stála jej dospelá dcéra: vysoká, chudá, chladná, v čiernych okuliaroch a s malým psíkom na vodítku.
„Ahoj, mami,“ povedala Zuzka bez úsmevu.
„Ahoj, dcérka! Poď dnu, umy sa, už som všetko pripravila!“
Mária sa ponáhľala do kuchyne, rinčala riadom, nervózne rozkladala jedlá. Zuzka mlčky kráčala za ňou, pozerala sa s odmeraným výrazom.
„Sadni si, hovädzie, šalát, torta – tvoja obľúbená!“
„Mami, som tu len na chvíľu. Sťahujem sa do iného mesta. Na dlho. Cesta sem je drahá a nepohodlná, takže pravdepodobne sa neuvidíme aspoň päť rokov. A toto – je Lola. Dal mi ju bývalý, neviem prečo. Nemôžem ju vziať so sebou. Ty si aj tak sama, nech žije u teba. Má rok a pol. Neboj sa, nešteká.“
Mária stuhla. Torta, kotlety, čistá posteľ, mlieko, džem – všetko sa zrazu zdalo zbytočné. Pozerala na dcéru, ktorá si ani nesňala okuliare.
„Dobre…“ vypravila zo seba.
„Ďakujem, mami. Mám ťa rada.“ Zuzka ju pobozkala na líce, podala jej vodítko a zmizla za dverami.
O pár minút neskôr stála Mária v chodbe so psíkom v rukách. Nikdy nemala rada zvieratá. S chorými chrbticou, malým dôchodkom a únavou – čo teraz bude robiť so psom?
„Poď, Lolka, k Alžbete… Možno ťa zoberie…“
Ale sotva suseda otvorila dvere, okamžite vykríkla:
„Čo, zbláznila si sa, Márika? Akože ešte psa mi chýba! Zničí nábytok, nanosí blchy!“
„Veď nie je blchavá… Zuzkina, tá je prehnane čistotná… Prosím ťa, Betka, aspoň ty si mala na dedine skúsenosti so zvieratami…“
„A ty máš rozum! Varovala som ťa: netreba sa k nej pritulovať. A teraz čo? Dostala si „darček“. Odhoď ho niekam – a hotovo.“
Pes len mlčky pozeral na starú ženu tmavými očami. Bolo v nich všetko: strach, pokora a… známa bolesť.
„Vyzerá to, že sme na tom podobne,“ šepkala Mária. „Tiež nikto nepotrebuje nás.“
„Rob si, čo chceš,“ zamrmlala Alžbeta. „Ale bezo mňa.“
Odvtedy začali ťažké dni. Lola potrebovala chodiť von päťkrát denne. Chrbát bolel, nohy vypovedali. Ale pes akoby rozumel – trpezlivo čakal, nevyl, neštekal. V daždi – sedel pri dverách. V horúčave – pokojne ležal pod posteľou. Časom začala Mária cítiť… že nie je tak osamelá.
Aj keď Alžbeta s ňou prestala rozprávať. Áno, priateľstvo sa rozpadlo, ale v dome sa objavila duša.
Prešiel rok. Posledný rok Máriinho života. Srdce to už nevydržalo. Susedia ju našli v kuchyni, zatiaľ čo pes celý čas neodíšiel od dverí, nejedol, neštekal.
O týždeň neskôr prišla Zuzana. Bez varovania.
„Fuj, čo je to za smrad…“ so znechutením povedala. Lola začala štekať.
„Ticho! Už nemáš paničku. Budem ťa musieť zobrať. Predám byt – ty tu nič neznamenáš.“
Na cintoríne pristúpila k čerstvému hrobu.
„Ďakujem za byt a peniaze. A tvoju Lolu ti tu nechám.“
Hodila vodítko a odišla.
Psík pribehol k hrobiku, oňuchal trávu a zľahol si vedľa neho. Vedel – toto je jeho domov.
Prešli dva dni. Lola neodišla. Nejela. Nevstala.
Tretí deň sa objavila Alžbeta s kyticou.
„Tak tu si, malý…“ povedala, keď uvidelVzala Lolu do náručia a preplakala celú cestu domov.
