Ľubore, kde sa to túlaš?! – rozozváňal sa hlas Pavla z obývačky. – Ponáhľaj sa, več zaujímavého!
– Už idem! – odvetila Pavolína, utierajúc si mokré ruky do vreca. – Čo sa stalo? Oheň?
– Kdeže! Niečo oveľa krajšie! – manžel k nej podbehol, chytil ju za lakťe. – Počuješ, čo ti poviem! Pamätáš sa na Rozimúra, môjho bývalého šéfa? No, toho, čo minulý rok odišiel do dôchodku?
– Pamätám, iste. A čo s ním? – Pavolína sa stiahla. Keď bol Pavel taký rozrušený, väčšinou to znamenalo problémy.
– Volal práve! Predstav si, predáva trojizbák v centre! Ponúka nám ho takmer zadarmo, Ľubo! Hovorí, dá nám za polovicu, lebo som mu kedysi pomohol. Pamätáš, keď som mu vybavil synovca do práce?
Pavolína sa pomaly spustila do kresla. Myšlienky sa jej v hlave vírili ako snehové vločky v búrke.
– Palo, aký byt? O čom rozprávaš? My také peniaze nemáme!
– V tom je celé kúzlo! – Pavel sa prihováril k jej opierke, rozvášnený. – Rozimur hovorí, môžeme splácať! Po malých častkách, neponáhľa sa. On sám sa sťahuje k dcére na dedinu, mestský byt nepotrebuje. Pavolka, chápeš? Celý život sme natlačení v tej dvojizbovke a teraz taká príležitosť!
– Palo, počkaj… – pretierala si spánky. – Prečo by sme potrebovali trojizbák? Deti vyrastli, žijú sami. Tento nám úplne stačí.
– Akože prečo?! – Pavel vyskočil, začal kráčať po izbe. – Pavolína, však si rozumná žena! Vnúčatá budú chodiť na návštevy, kde budú spať? A keď zostarneme, možno deti sa k nám nastahujú, postarajú sa. Alebo si najmeme opatrovateľku, aj ona potrebuje izbu!
Pavolína mlčala a pozerala na manžela. Tridsať rokov spolu, a on stále ten istý snívač. Neustále má pocit, že veľké šťastie číha za rohom, stačí len natiahnuť ruku.
– A koľko treba peňazí? – opatrne sa spýtala.
– Nuž, prvá splátka je nízka, tak okolo dvanásť tisíc. Potom mesačne po dvetisíce.
– Dvanásť tisíc?! – Pavolína takmer vyskočila. – Palo, zbláznil si sa? Kde také peniaze vezmeme?!
– A tu, dušička, som všetko premyslel, – Pavel sa posadil vedľa nej, zobral ju za ruky. – Pamätáš, mami mi nechala babkine prsteň? Ten s diamantom? Dal som ho oceniť v banke, má hodnotu asi sedemnásťtisíc. Predáme ho – a peniaze budú!
Pavolína rýchlo stiahla ruky.
– Prsteň?! Pavol Hanzala, čo to hovoríš?! To je spomienka na tvoju matku! Predala ti ho na smrteľnej posteli!
– No a čo? – pokrčil ramenami. – Mami chcela, aby sme žili dobre. Tak budeme žiť dobre! Vo veľkom byte v centre!
– A čo ak nedáme splátky? Ak sa niečo stane? Ochorejeme, stratíme prácu?
– Nič sa nestane! – mávol rukou. – Pavolka, to je šanca! Chápeš? Také príležitosti padajú raz za život!
Pavolína vstala, pristúpila k oknu. Vonku pršalo, po skle stekali zamatové prúžky vody. Presne ako jej myšlienky teraz – všetko sa mieša, nič nie je jasné.
– Palo, nehovoril si s deťmi? Čo povedia?
– A čo by povedali? Potešia sa! Predstav si, akú bude mať radosť Katka! A Martin sa bude pyšiť – rodičia bývajú v centre!
Katka, staršia dcéra, učila v škole. Stále zaneprázdnená, stále unavená. Martin, mladší, po armáde odišiel do Brna, volal len zriedka. Tešili by sa z nového bytu rodičov? Pavolína pochybovala.
– Počúvaj, – povedala, neobracajúc sa, – možno sa neoplatí náhliť? Porozmýšľame ešte, poradíme sa…
– S kým sa poradíme?! – Pavel zúfalo rozpažil. – Ľubo, Rozimur zajtra odlieta k dcére! Musíme rozhodnúť dnes! Inak byt kúpi niekto iný!
– A prečo ho ponúka práve nám? – zrazu spytala sa Pavolína. – Nemá iných známych?
– Nuž… Hovorí, že sme spoľahliví. Otestovaní.
Niečo v manželovom hlase ju prinútilo otočiť sa. Pavel vyhýbal jej pohľadu, mnetýčil okraj obrusa.
– Palo, hovoríš mi celú pravdu?
– Samozrejme! Čo by som tajil?
– Neviem. Ale mám pocit, že niečo zatajuješ.
Pavol na chvíľu umlčal, potom ťažko vzdychol.
– Dobre. Je jedna drobná… nepravosť. Byt… nie je celkom v tom stave, v akom by sme chceli. Treba v ňom rekonštrukciu. Poriadnu.
– Ako poriadnu?
– Nuž, vymeniť vodovodné potrubie, elektriku. Možno podlahy. A tapety,
Nikto z nás sa však už nikdy nevrátil k tomu obyčajnému šťastiu, ktorým sme kedysi žili v našej malom byte plnom života, lebo celá tá nesmierna snaha o niečo lepšie nám nakoniec v dušiach zanechala len hlboké prázdne miesto.
