Dávno, ešte pred niekoľkými desaťročiami, prišla domov Darina s taškami plnými dobrôt od svojich rodičov z dedinky blízko Banskej Bystrice. Rozhodla sa vrátiť z návštevy o tri dni skôr len preto, aby mohla potešiť svojho manžela Šimona. Miesto vrelého privítania ju však čakal len príkaz ísť nakúpiť. To, čo nasledovalo, nebolo vôbec podľa jej predstáv.
Ťažká taška ju ťahala tak veľmi, že jej z úst vyšlo zhlboka potlačené zastonanie. Už dlhodobo ju trápil kríže posledné dva mesiace boli v podstate len o nich. Opatrne položila tašky plné zaváranín, domácej slaniny, jabĺk a klobás na drsný, popraskaný asfalt autobusovej zastávky.
Darina si úľavne vydýchla. V jej brušku sa dieťa pomrvilo šiesty mesiac, to už bolo skutočné tehotenstvo. Myslela na to, že jej do cieľa zostáva ešte desať minút chôdze. Ako len túžila privinúť sa k Šimonovi! Celý posledný úsek cesty rátala kilometre a značky pri ceste ako malé dieťa.
Premýšľala, čo asi Šimon teraz robí. Určite netuší, že ho čaká milé prekvapenie je už naozaj blízko, len na dohľad od paneláku v Petržalke. Cesta k domu jej však pripadala nekonečná. Tašky boli čoraz ťažšie a ona cítila, že to nedokáže doniesť sama.
Asi po päťdesiatich metroch jej bolo jasné, že to vzdá. Chrbát vypovedal službu.
Vytiahla z kabelky starý mobil a vytočila manžela.
Šimonko, ahoj, zašepkala do slúchadla, keď konečne dvihol.
Darinka? Preboha, čo sa stalo? ozval sa preľaknuto po druhom zvonení.
Nič, nič… len som dorazila. Som už na našej zastávke pred bytovkou. Prídeš mi, prosím, naproti? Mám plné ruky a chrbát mi nechce odpustiť… Mama mi nabalila pol Slovenska.
Nastalo krátke, zvláštne ticho. Darina na moment skontrolovala displej, či sa spojenie neprerušilo.
Počkaj, ty si už na zastávke? Teraz? Prečo si nevolala skôr? Dohodli sme sa na piatok!
Chcela som ti spraviť radosť, Šimon. Čože, nepotešil si sa? Som celá unavená, príď ma prosím vyzdvihnúť.
Počkaj! Ale… Vieš, teraz doma nemáme nič okrem zemiakov. Všetko som dojedol včera. Skoč prosím ťa do potravín na rohu, vezmi 800 gramov hovädzieho a malý sieťový zemiakov. Dnes som si zobral voľno, chcel som ti pripraviť parádny obed, nech ťa privítam ako sa patrí.
Šimon, prosím ťa, to myslíš vážne? Som v šiestom mesiaci, mám dve veľké tašky a pýtaš odo mňa, aby som ešte išla do obchodu? Veď doma máme všetko, navaríš hocičo…
No, ja len… Chcem, aby to bolo dokonalé! Prosím ťa, kúpiš? Ak budeš potrebovať, niekto ti iste pomôže, alebo to dáš po troškách. Je to pre nás. Ja zatiaľ všetko pripravím doma.
Darina pozerala na svoje ruky červené, opuchnuté, a v hrudi ju pálila horká žlč. Šimon, ty si v poriadku? Ja to odmietam. Stačilo mi zdvihnúť ťašky! Poď po mňa, chcem domov!
Ale už som začal upratovať… Ak teraz vyjdem, všetko prekazím! Prosím, vezmi mäso, kartofle, hneď ako bude všetko hotové prídem dolu!
Linka bola prerušená.
Pod svetlom lampy na prázdnej ulici sa v Darine všetko zvieralo. Namiesto objatia a teplej posteľe ju čakal ešte nákup. Možno je to naozaj len nejaké veľké prekvapenie, pomyslela si a opatrne sa pobrala do potravín.
Medzi regálmi tlačila košík, unavená predavačka na ňu hádzala súcitné pohľady. Mäso bolo ťažké, malý zemiakový sieťový vážil hádam viac než celý jej svet ruky už vôbec necítila.
Mobil opäť zazvonil.
Tak, už máš? ozval sa Šimon nadšene.
Mám… už som pri vchode. Otvor mi.
Počkaj! Nechod hore! Sadni si na lavičku pred vchod, hotový budem o desať minút.
Šimon, robíš si zo mňa žarty? Stáť už nevládzem nohy mám ako balóny!
Potrebujem len chvíľku, prosím. Hneď budeš hrdá, sľubujem!
Unavená Darina si sadla na starú drevenú lavičku pri vchode, tašky s rachotom hodila vedľa. Mala chuť vystreliť tašku s mäsom rovno do tretieho poschodia na ich okná.
Desať minút, dvadsať, tridsaťpäť… Čakala, až sa v nej varilo. Rozmýšľala, či ju čaká more kvetov, raňajky pri sviečkach alebo huslista v kúte. Vedela však, že jej zdravie si vyžaduje viac než tieto efekty.
Napokon sa vchod otvoril, vybehol Šimon. Tričko naruby, spotený, strapatý ako po hádzanej.
No vidíš! Už len poďme domov! Prečo si taká naštvaná? Pozri, aké je vonku pekne…
Darina sa pomaly dvíhala a všimla si, ako celý zapácha dezinfekciou.
Čo si robil, že si taký mokrý a cítiš sa ako drogéria? podozrievavo sa spýtala.
Hneď uvidíš!
V byte bolo všetko iné. Nikde neporiadok, obývačka lesklá, gauč poupratovaný, kuchyňa rozžiarená, podlaha vyleštená tak, že ešte stáli vlhké šmuhy. V kúte smutne stáli jej obľúbené figúrky a uterák visel vzorovo prehodený.
A čo hovoríš na prekvapenie? usmieval sa Šimon od ucha k uchu ako nová pamätná minca.
Darina sa naňho pozrela a ticho sa spýtala: A to je všetko?
Šimon si až sadol od rozhorčenia: Ako že všetko?! Tri hodiny som tu drhol! Všetok riad, aj záchod žiari! Chcel som, aby si prišla rovno do čistoty. Tak prečo si taká?
Darina cítila, ako jej slzy stúpajú do hrdla. Tak kvôli tomu, aby tu bolo čisto, si ma nechal vláčiť sa s taškami a poslal ešte nakúpiť? Ani si pre mňa nevyšiel!
Veď si mi stále nadávala, že doma nič nerobím! Tak som chcel, aby si videla, že viem všetko urobiť. Neprišla si, kedy si povedala, tak som potreboval čas. To som chcel byť len ochotný! A ty ešte na to kričíš!
Darina to nevydržala. Mám ťa požiadať, aby si mi aspoň podal ruku, keď sa mi rozpadáva telo? Ty… ty nerozumieš, čo potrebujem. Ja čakám tvoje dieťa, Šimon! Potrebujem, aby si bol oporou, nie otrokom čistej podlahy!
Šimon zčervenel, zahodil handru do umývadla a začal po kuchyni ako uragán rozhadzovať rukami: Tebe nie je nikdy nič dobré! Iná by bola rada, že muž prekvapil čistotou a chystá dobrý obed. Ty len fňukáš, že všetko ťa bolí… Vieš, aký som bol unavený? Celú noc som nespal, len kvôli tebe.
Darina sa rozplakala: Nevieš, ako mi je. Môj pocit je ti ukradnutý. Vymenil si ho za čistý roh izby.
Ale veď keby si prišla neskôr, tak všetko stihnem! zakričal Šimon. Lenže ty si musela prísť skôr! Mňa tu chceš urobiť zlým? Ty si len nevďačná.
Vyletel z kuchyne a zabuchol dvere na spálni.
Malé v brušku ju opäť koplo. Darina si sadla na stoličku a tupo sa zadívala na súdok s mäsom, ktorý Šimon ani len neodložil do chladničky. Bolo jej zle.
Po chvíli sa vrátil.
Mám teda to mäso variť? zamrmlal. Alebo sa radšej urazíš a nič nebudeš jesť?
Nechcem už nič, nechaj ma. Potrebujem sa vyspať.
No, tak dobre!
Opäť treskol dverami.
Darina sa vybrala do kúpeľne, pohliadla na seba v zrkadle bledá, s tmavými kruhmi pod očami. Myslela na to, aké to malo byť, keď ešte v autobuse snívala o objatí a pokojnom privítaní. Namiesto toho tu bola len únava, chlad a ďalšia hádka.
Ten deň odišla z domu bez slova, s taškou, a vrátila sa na dedinu k rodičom.
Všetci, aj svokrovci, aj sesternica, ju prehovárali, aby sa nerozvádzala. Aj Šimon jej písal, prosil ju, že si všetko uvedomil, že sa polepší. Ale Darina už vedela svoje: takého muža nechce, rozvod bude. Prečo by aj zostávala tam, kde čistá podlaha bola dôležitejšia než zdravie ich spoločného dieťaťa? V Bratislave už nikdy nebola taká jar, akú si kedysi predstavovala…
