Vedela si, že mám taký príbeh, ktorý by sa ti mohol páčiť? Tak počuj…
Zuzana sa len ťažko vracala do svojho bytu po práci, do tých prázdnych izieb. Hneď zapínala televízor, pridala hlasnosť, aby si aspoň predstavila, že doma niekto je. Jej dcéra Viktória už bola vydatá. A manžel… manžel Ján ju opustil kvôli mladej.
Zuzana stále nemohla uveriť, že ju Ján zradil. Dvadsaťštyri rokov žili v pokoji, bez výkrikov a hádačiek. Už aj snívali o tom, ako oslávia ich striebornú svadbu v nejakej peknej reštaurácii. No osud rozhodol inak všetky sny sa rozplynuli.
“Mami, nikdy by ma nenapadlo, že otec môže urobiť niečo také,” plakala Viktória. “Som na neho nahnevaná a nebudem sa s ním rozprávať.”
“Zlatko, takto to nefunguje,” presviedčala ju Zuzana. “Otec odišiel odo mňa, nie od teba. Ty si stále jeho dcéra a miluje ťa. Neruš s ním kontakt.”
Nechcela, aby dcéra nenávidela otca. Viac-menej obviňovala seba.
“Možno som ho nemilovala dostatočne, možno som mu nevenovala dosť pozornosti. Mala som sa viac sústrediť na rodinu a nie na kariéru.”
Ján sa zamiloval do mladej dievčiny, ktorú stretol v kaviarni, keď tam po práci sedel s kamarátmi a popíjal pivo. Ich pohľady sa stretli mala hnedé oči a v nich iskrilo šibalstvo. Ten pohľad mu uviazol v srdci. Odišiel od stola a zoznámil sa s ňou. Monika neprotestovala a za chvíľu už bol v jej podnajate. A potom sa to všetko zrýchlilo… Zamiloval sa.
Nedokázal ženu klamať dlho. Už aj sama tušila, že niečo nie je v poriadku. Rozhovor bol ťažký.
“Zuzka, zamiloval som sa. Viem, že ťa to bolí, ale nechcem ti klamať,” povedal nakoniec.
Bolo to ťažké, no snažila sa s tým vyrovnať.
Jedného dňa, keď prišla Zuzana z práce a prezliekala sa, zazvonil telefón. Volala jej sestra Mirka.
“Ahoj, Zuzka, si už doma? Mám k tebe dôležitú vec, hneď prídem.”
“Som doma, príď,” potešila sa Zuzana aspoň nebude večer sama.
Mirka prišla, ako vždy hlučná, s dvoma plnými taškami. Objali sa a začala vykladať veci výborné delikatesy, fľašu vína. Zuzana na ňu hľadela nechápavo.
“Mirka, čo je to za hostinu? Čo oslavujeme?”
“Oslava? Práve naopak. Moja Natálka je tehotná. Tá hlupáčka, ešte ani nemá osemnásť.”
“Vážne?” prekvapilo to Zuzanu. “No, osemnásť jej bude o tri mesiace, ak si dobre pamätám.”
“Presne tak! O tri mesiace! A už má taký veľký termín, že ani nemôže ukončiť tehotenstvo. Staráš sa o ňu, chrániš ju, a ona ani nedokáže poriadne vyjsť za muža. Ten chlapec, s ktorým sa v poslednej dobe stretával, ju opustil. A dieťa nechce, ani ja ho nechcem,” odsekla Mirka, nalievajúc víno.
Zuzana počúvala s miernym strachom.
“No tak, Zuzka, daj si so mnou. Potrebujem trochu uvoľniť stres. Už mi z toho preskočilo. Natálka ani nevie, od koho to je po nocných kluboch behala, domov sa vracala až ráno. Takže jasné, že ten chlapec ju odmietol.”
Mirka vypila skoro celý pohár naraz, Zuzana si dala pár dúškov.
“A vieš, čo sme s Natálkou vymysleli?” pokračovala sestra. “Rozhodla som sa s tebou poradiť, veď si staršia. Keď Natálka porodí, dieťa necháme v pôrodnici. Len sa bojím, aby neskôr neboli problémy. Čo keď vyrastie a bude chcieť nájsť svoju matku? Bude niečo chcieť, bude sa dožadovať…”
Zuzana na ňu hľadela s rozšírenými očami, až konečne vydýchla:
“Mirka, ty si v poriadku? Ako ťa také niečo mohlo napadnúť? Dobre, tvoja dcéra ešte nemá rozum, ale ty? Veď to je tvoja krv!”
“Och, Zuzka, nezačíňaj s morálkou. Veď ma poznáš, nie som taká správna ako ty. Ten nám dieťa nepotrebujeme. Natálka musí dokončiť školu, nie sa starať o bábätko. A nie je ten typ, aby sa oň starala hodí mi to na krk a hotovo. A ja? Ja mám predsa tak
