Zuzana sa zobudila šťastná, dnes jej osemnásty narodeniny. Vedela, že rodičia jej pripravili darček. Netušila aký, ale tušila – tak veľmi si želala zlatý prsteň s diamantom.
“Dcéruška, zobuď sa, všetko naj! Pozri, čo sme ti kúpili,” matka držala v ruke malý prsteň, otec stál vedľa s úsmevom.
“Ďakujem, mami, oci!” Vyskočila z postele a ihneď si navliekla prsteň. “Oh, aká krása,” objala postupne oboch rodičov a pobozkala ich. “Ale to je tak drahé…”
“Čiže na osemnástiny našej milovanej dcéry si nemôžeme dopriať takýto dar? Navyše si oň tak snívala,” povedal otec.
“Vstaň, dcéruška, ešte nie je koniec. Máme pre teba prekvapenie – ideme k moru. Máme dovolenku, ty máš prázdniny od školy,” dodala matka.
“To je pravda? Akí ste vy dva prefíkaní! A veci, treba baliť…”
“Už som ti zabalila. Skontroluj si, čo ešte chýba,” povedala matka a vyšla z izby.
Zuzana žiarila šťastím. Jediné, čo kalilo radosť, bol dážď za oknom. No keď vyšli z domu, už prestal. Naložili veci do auta a vyrazili. Keď odbocili na frekventovanú cestu, Zuzana sa tešila na opaľovanie a kúpanie. Vrátila by sa opálená, kamarátky by jej závideli, hlavne jej najlepšia priateľka Viktória…
Zuzana s námahou otvorila oči, pokúsila sa posadiť, no okamžite zaškriecala od bolesti. Celé telo ju strašne bolelo.
“Lež, nehýb sa,” počula hlas neznámej ženy v bielom plášti, ktorá jej upravovala vankúš. “Zavolám lekára.”
Pred ňou stál starší doktor v okuliaroch. Vzal ju za ruku:
“Na ceste sa stala nehoda. Nákladné auto zo protiľahlého smeru narazilo do vás,” snažil sa jemne vysvetliť tragédiu.
“Kde je mama? Kde je otec? Chcem ich vidieť!” Zuzaniny líca boli mokré od slz.
“Zuzana, musíš byť silná. Tvoji rodičia… nezachránili sa. Ty si prežila zázrakom.”
“Nie, neverím! Môj otec vždy jazdil opatrne!”
Bola to však krutá pravda. Nákladné auto na klzkom povrchu dostalo smyk a narazilo do ich auta. Zuzana sa dlho spamätávala. Nedokázala prijať, že rodičov už nie je. Liečili ju injekciami, no ani v polobede ju myšlienky na nich neopúšťali.
Čas plynul, stále ležala v nemocnici. Lekár jej nepriniesol dobré správy: prešla dvoma ťažkými operáciami a nikdy nebude môcť mať deti. Opäť ranená, no postupne sa spamätávala.
Nemala žiadnych príbuzných. Jediná babka, otcova matka, žila v odľahlej dedine, ale bola chorá. Navštevovala ju len Viktória. Raz prišla s Erikom, s ktorým sa párkrát prechádzala a dúfala, že ich čaká budúcnosť. No viac sa neukázal.
Po prepustení sa Viktória snažila kamarátku rozptýliť. Raz prišla s Martinom, ktorý sa jej veľmi páčil. No on ich považoval iba za priateľov. Martin sa však zaujímal o Zuzanu. Hneď sa mu zapáčila tá tichá dievčina a keď zistil, že prišla o rodičov, chcel ju podporiť.
Čoskoro chodievali všetci traja spolu. Až raz Martin prišiel sám. Zuzana mu ležala na mysli, chcel byť stále pri nej. A ona ožila, len sa obávala, že Viktória bude zranená. Rozhodla sa s ňou prehovoriť.
“Viktor, nahnevala si sa na mňa kvôli Martinovi? Prepáč mi, prosím.”
Viktória sotva potláčala hnev:
“A ak áno, vzdáš sa ho?” Vedela, že sa do Zuzany zamiloval a nedokáže ho presvedčiť.
Zuzana nepochopila jej sarkazmus a s úsmevom dodala:
“Prečo by som to robila? Povedz, že sa nehneváš.”
Viktória prikyvla, no v duchu si pomyslela:
“Keby som vedela, že sa Martin zblázni do tejto pokazenej Zuzany, nikdy by som ich nezoznámila.”
Martin nevnímal jazvy na jej tele, naopak, zasypával ju komplimentmi. A Zuzana rozkvitla, lebo ho milovala. Raz jej doniesol obrovskú kyticu ruží a vyznal jej lásku. Zuzana sa rozrušila – ved vážny vzťah znamenal manželstvo, deti… A ona nikdy nebude môcť byť matkou. Rozhodla sa to povedať Viktórii.
“Neviem, čo robiť… Martin ma miluje, a ja… Lekár povedal, že nebudem môcť mať deti. Čo teraz? Pravdepodobne ma opustí. Veď kto by chcel rodinu bez detí? Musím mu to povedať…”
“Samozrejme, musíš,” súhlasila Viktória, no v duchu sa rozhodla, že mu to poví skôr ako Zuzana.
Viktória okamžite videla svoju príležitosť. Zavolala Martinovi:
“Martin, potrebujem ti niečo povedať o Zuzane. Hoci som jej najlepšia kamarátka, poviem ti pravdu – po nehode nemôže mať deti. Neviem, či ti to povie…”
Martin sa na ňu pozrel.
“Dobre, ďakujem,” otočil sa a odišiel.
Zuzana čakala na Martina, rozhodnutá mu všetko povedať. Vinila sa, že to neurobila skôr.
“Ahoj, Martin,” otvorila dvere vážne. “Poď dnu, musím ti niečo povedať.”
Objal ju:
“Netreba. Všetko viem… A o to viac ťa milujem.” Zuzana ani nevedela, odkiaľ to vie.
Najdôležitejšie bolo, že ju miluje. Svatba bola skromná. Zuzana bola šťastná, no chýbali jej deti.
“Zuzana,” povedal raz manžel, “čo tak vziať si dieťa z detského domova?”
“Bože, ďakujem ti za takéhA keď prvýkrát objala malú Máriu, vedela, že život jej nakoniec dal ešte jednu šancu na šťastie.
