„Valentína, úplne si sa zbláznila?!“ Hlas riaditeľky Alžbety Jánovej prerezal ticho metodickej miestnosti. „V osemdesiatich rokoch chceš odísť zo školy? Kam pôjdeš, povedz mi, prosím ťa?“
Valentína opatrne zložila metodické pomôcky do stĺpika bez toho, aby zdvihla oči. Ruky sa jej triasli, ale snažila sa to neprezradiť.
„Nájdem si cestu, Alžbeta. Nejako sa vysporiadam.“
„Ty vôbec chápeš, čo robíš? Štyridsať rokov v škole! Uznávaná učiteľka, deti ťa zbožňujú, rodičia ťa chvália… A dôchodok za pár rokov budeš mať slušný! Čo budeš doma robiť?“
Valentína konečne zdvihla hlavu. V očiach mala slzy, ktoré statočne držala.
„A čo tu robím ja? Každý deň to isté. Hodina, hodina, hodina… Opravujem zošity do polnoci, pripravujem sa na vyučovanie, akoby som tieto osnovy nevedela naspamäť už dávno. Deti…“ Zarazila sa, prešla si rukou po tvári. „Deti sú iné, Alžbeta. Nepočúvajú ma.“
„Nesmysel! Včera mi hovorila Zuzana Kováčová, že len od teba jej Martin chápe matematiku!“
„Chápe…“ Povzdychla si Valentína. „A čo robí o prestávkach? Hrá sa v mobile ako všetci ostatní. Opýtam sa ho niečo – zabučí. Vysvetľujem úlohu – pozerá sa von oknom. A doma sedí do troch do rána v tých svojich hrách.“
Alžbeta sa ťažko nadychla, pristúpila k oknu.
„Valentína, nechceš sa tak rozčuľovať? Taká je doba, také sú deti… Ale učiť ich musíme! Kto, ak nie my?“
„Neviem,“ potichu odpovedala Valentína. „Úprimne, už ani sama neviem.“
Valentína kráčala domov cez známe dvoriská, automaticky počítala schody na poschodie. Osemnásť, devätnásť, dvadsať. Vždy dvadsať na tretie poschodie. Všetko v jej živote bolo predvídateľné, naplánované na minúty.
„Mami, ty si dnes skoro!“ prekvapilo ju dievča Zuzana, vykukujúc z kuchyne. „Stalo sa niečo?“
„Napísala som výpoveď,“ krátko odpovedala Valentína a prešla do svojej izby.
„Akú výpoveď? Kam ideš?“ Zuzana sa za ňou ponáhľala.
„Odchádzam zo školy.“
Zuzana sa zastavila ako prikovaná, potom sa chytila za futrá dverí.
„Ty si sa zbláznila? Máš horúčku?“ Pustila sa do matky, skontrolovala jej čelo.
„Daj mi pokoj, Zuzka. Nie som chorá. Len som sa rozhodla.“
„Ako sa rozhodla?! Mami, vôbec chápeš, čo hovoríš?“ Zuzana si sadla na okraj postele. „Máš stabilnú prácu, dobrý kolektív, plat… Nie je veľký, ale pravidelný. A čo teraz? Budeš sedieť doma? To je istá depresia!“
Valentína si zula topánky, uvoľnila unavené nohy.
„A čo mám teraz? Radosť? Šťastie?“ Pozrela na dcéru unavenými očami. „Zuzka, každé ráno vstávam ako na popravu. Idem do školy ako trestanec na prácu. Stojím pred tabuľou, vysvetľujem stokrát to isté, a v hlave mám jedinú myseľ: Kedy to skončí?“
„Mami, veď to má každý! Hovorí sa tomu vyhorenie. Musíš ísť na dovolenku, odpočívať…“
„Odpočívať?“ Valentína sa trpko zasmiala. „Zuzka, ja som štyridsať rokov neodpočívala. Štyridsať rokov každý deň do školy, každý večer so zošitmi. Každý víkend príprava na hodiny. Každá dovolenka školiace kurzy alebo kopačka na záhrade. Kedy mám odpočívať?“
Zuzana mlčala, pohrávala si s lemom blúzky.
„A čo povie Viktor?“ opýtala sa nakoniec.
„A čo má spoločné Viktor?“
„Ako čo? Veď ty s ním… No, veď vy ste…“
„My sme čo?“ Valentína sa otočila k dcére. „Stretávame sa raz za týždeň, v nedeľu. Ideme do kina alebo do divadla. Potom ma odvedie domov, pobozká na líce a ide k sebe. Už tri roky to isté.“
„Ale veď ste sa chceli…“
„Chceli sme čo?“ Valentína vstala, pristúpila k zrkadlu. „Zuzka, pozri sa na mňa. Čo vidíš?“
Zuzana sa hanblivo pokrčila plecami.
„Vidím mamu.“
„A ja vidím starú ženu. Šedivé vlasy, ktoré si každý mesiac farbím v tom istom kaderníctve. Vrásky, ktoré pribúdajú každý rok. Ruky, ktoré poznajú len kriedu a zošity. Oči, ktoré zabudli žiariť. A vieš, čo je najstrašnejšie? Nepamätám si, kedy som sa naposledy smiala. Skutočne smiala, nie len zdvorilo usmiala.“
Zuzana sa pritúlila k matke, objala ju okolo pleciec.
„Mami, čo to hovoríš? Si krásna, múdra…“
„Múdra?“ Valentína sa odtiahla. „Keby som bola múdra, nežila by som celý život tak, akoby ho niekto iný plánoval za mňa. Škola, výška, práca v tej istej škole, kde som študovala. Vydala som sa za prvého, čo ma pozval. Porodila som teba, rozviedla sa, zase práca, práca, práca… A kde som ja? Kde je Valentína? Nie učiteľka, nie matka, nie bývalá manželka. Len Valentína. Stratila som ju niekde po ceste.“
Na chodbe sa zaklapali dvere, ozvali sa kroky vnuka.
„Babička!“ rozozvučal sa jasný hlas desaťročného Janka. „Čo budeme mať na večeru?“
„Hneď, zlatko,“ odpovedala Valentína a utierala si oči. „Zuzka, porozprávame sa neskôr.“
Janko vtrhol do izby ako hurikán, hodil tašku na zem a zavesil sa babke na krk.
„Babička, môžem ísť dnes k Tomášovi? Má novú hru, sú tam super príšery!“
„Urobil si úlohy?“
„No skoro… Zostala matematika, ale tá je ľahká. Môžem?“
Valentína sa pozrela na vn”Valentína sa usmiala, objala vnuka a rozhodne povedala: ‘Zajtra kúpime lístky k moru a začneme naše nové dobrodružstvo.'”
