„Ďalší krok je môj.“
„Zdenka Pavlovna, vy ste sa úplne zbláznili?!“ Hlas riaditeľky škôlky, Anny Michalovnej, prerušil ticho metodickej miestnosti. „Vo vašich osemdesiatich rokoch chcete odísť škôlky? Kam pôjdete, povedzte mi, preboha?“
Zdenka opatrne zložila metodické materiály do kopy bez toho, aby zdvihla oči. Ruky sa jej triasli, ale snažila sa to nedávať najavo.
„Nájdem si cestu, Anna Michalovna. Nejako to dopadne.“
„Vy vôbec chápete, čo robíte? Dvadsaťpäť rokov v škôlke! Uznávaná učiteľka, deti vás milujú, rodičia vás chvália… A dôchodok dostanete o rok! Čo budete doma robiť?“
Zdenka konečne zdvihla hlavu. V očiach mala slzy, ktoré s úsilím zadržovala.
„A čo tu robím? Každý deň to isté. Výučba, výučba, výučba… Opravujem zošity do polnoci, pripravujem sa, ako keby som tieto programy nevedela naspamäť už pred štyridsiatimi rokmi. Deti…“ Zarazila sa, prebehla si rukou po tvári. „Deti sú iné, Anna Michalovna. Nepočúvajú ma.“
„Nesmysel! Včera vám Anička Fialová povedala, že len vy jej Jankovi dokážete vysvetliť matematiku!“
„Rozumie…“ Zdenka sa horko usmiala. „A čo robí o prestávkach? Zaseknutý v mobile, ako všetci ostatní. Opýtam sa ho niečo – zamrmlá odpoveď. Vysvetlujem úlohu – pozeria sa von oknom. A doma sedí do troch do rána v tých svojich hrách.“
Anna Michalovna sa ťažko nadýchla, podišla k oknu.
„Zdenka, no prečo si to všetko beriete tak k srdcu? Také sú časy, také sú deti… Ale učiť ich treba! Kto, keď nie my?“
„Neviem,“ potichu odpovedala Zdenka. „Úprimne vám poviem, už ani sama neviem.“
Zdenka kráčala domov po známych dvoroch, automaticky počítala schody v záhrade. Desať, jedenásť, dvanásť. Vždy dvanásť do druhého poschodia. Všetko v jej živote bolo predvídateľné, naplánované na minúty.
„Mama, dnes si skoro prišla!“ prekvapilo ju dcéra Líba, čo vykúkla z kuchyne. „Stalo sa niečo?“
„Napísala som výpoveď,“ stručne odpovedala Zdenka a prešla do svojej izby.
„Akú výpoveď? Mama, kam ideš?“ Líba sa za ňou ponáhľala.
„O odchode.“
Líba zastala ako prikovaná, potom sa chytila o futrá dverí.
„Zbláznila si sa? Mas horúčku?“ Pribehla k matke, skontrolovala jej čelo.
„Daj pokoj, Líbka. Nie som chorá. Len som sa rozhodla.“
„Akože rozhodla?! Mama, ti dochádza, čo hovoríš?“ Líba si sadla na okraj postele. „Máš stabilnú prácu, dobrý kolektív, plat… Aj keď nie vysoký, ale pravidelný. A čo teraz? Budeš sedieť doma? To je istá depresia!“
Zdenka si stiahla topánky, uvoľnila unavené nohy.
„A čo mám teraz? Radosť? Šťastie?“ Pozrela na dcéru unavenými očami. „Líba, každé ráno vstávam ako na popravu. Idem do škôlky ako väzeň na roboty. Stojím pred tabuľou, stokrát vysvetľujem to isté, a v hlave mám jednu myseľ: Kedy sa to skončí?“
„Mama, to sa deje každému! Profesionálne vyhorenie. Potrebuješ si oddýchnuť, ísť na dovolenku…“
„Oddýchnuť?“ Zdenka sa horko zasmiala. „Líbka, dvadsaťpäť rokov som neodpočívala. Dvadsaťpäť rokov každý deň do škôlky, každý večer pri zošitoch. Každý víkend sa pripravujem na hodiny. Každú dovolenku školenia, alebo okopávam záhradku. Kedy som si mala oddýchnuť?“
Líba mlčala, pohrávala si s lemom blúzky.
„A čo povie Viktor?“ spýtala sa nakoniec.
„A čo má s tým Viktor spoločné?“
„Ako čo? Veď ty s ním… No, veď ste spolu…“
„Čo sme?“ Zdenka sa otočila na dcéru. „Stretávame sa raz za týždeň, v nedeľu. Ideme do kina alebo do divadla. Potom ma odvedie domov, pobozká na líce a odíde k sebe. Takto už tri roky.“
„Ale veď ste plánovali…“
„Plánovali?“ Zdenka vstala, pristúpila k zrkadlu. „Líba, pozri sa na mňa. Čo vidíš?“
Líba sa rozpákane pokrčila plecami.
„Vidím mamu.“
„A ja vidím starú ženu. Šedivé vlasy, ktoré si každý mesiac farbím v tom istom kaderníckom salóne. Vrásky, ktoré pribúdajú každý rok. Ruky, ktoré poznajú len kriedu a zošity. Oči, ktoré zabudli žiariť. A vieš, čo je najhoršie? Nepamätám si, kedy som sa naposledy zasmiala. Naozaj zasmiala, nie len slušne usmiala.“
Líba pristúpila k matke, objala ju.
„Mama, no čo to hovoríš? Si krásna, múdra…“
„Múdra?“ Zdenka sa odtiahla. „Keby som bola múdra, nežila by som celý život tak, akoby ho niekto iný plánoval namiesto mňa. Škola, vysoká škola, práca v tej istej škôlke, kde som študovala. Vydala som sa za prvého, čo ma pozval. Porodila som teba, rozviedla som sa, zase práca, práca, práca… A kde som ja? Kde je Zdenka? Nie učiteľka, nie mama, nie bývalá manželka. Iba Zdenka. Stratila som ju niekde po ceste.“
Na chodbe buchli dvierka, ozvali sa kroky vnuka.
„Babička Zdenka!“ rozozvučal sa čerstvý hlas desaťročného Tomáša. „Čo budeme mať na večeru?“
„Hneď, zlatko,“ odpovedala Zdenka, utierajúc si oči. „Líba, porozprávame sa neskôr.“
Tomáš vtrhol do izby ako búrka, hodil batoh na zem a zavesil sa babičke na krk.
„Babička Zdenka, môžem ísť dnes k MiTomáš sa zasmial, objal babičku ešte raz a povedal: „Babička, najlepšie na tebe je, že sa nebojíš byť šťastná.“
