Položila som na miesto drzú švagrinu
– Mama hovorila, že reštaurácia je potvrdená, – hovorila Svetlana tónom, akoby si nevšímala napätie v hlase Ľubice. – A čo sa týka peňazí. Vy s Andrejom ste už poslali všetko?
Ľubica na pár sekúnd mlčala, snažiac sa nájsť správne slová, ale Svetlana už pokračovala:
– Je to len malá suma, úprimne, rozmýšľala som prispieť aj niečo zo svojho, ale viete, vzhľadom na moje výdavky… Je to všetko pre mamu, chápete.
– Počkaj, – Ľubica ju predsa len prerušila, snažiac sa zachovať pokoj. – O tomto sme sa nedohodli. Andrej mi o tom nič nepovedal.
– Och, ale vieš, že on stále na všetko zabúda, – Svetlana sa zasmiala, ako keby to bola najbežnejšia vec. – Povedala som mu, že od vás je to okolo tisíc eur. Je to normálna suma na takúto príležitosť?
Slová zneli, akoby rozhodnutie už bolo dávno prijaté a akékoľvek námietky vyzerali smiešne. Ľubica zovrela telefón ešte pevnejšie, cítiac, ako jej rastie podráždenie.
– Tisíc eur? – zopakovala pomaly, takmer šeptom.
– Áno, dokonca som vyjednala zľavu! Sú tam aj torty a obsluha, sama uvidíš. Mama bude nadšená. Tak sa nestresuj, už som dala zálohu. Andrej povedal, že všetko prevediete.
Svetlana zložila ešte pred tým, než Ľubica stihla odpovedať.
Ľubica sedela, pozerajúc na telefón. V hrdle sa jej uviazol hrča a v mysli jediná myšlienka: „Opäť tá jednostranná hra.“
***
Večer v kuchyni bol vzduch napätý ako napnutá struna. Andrej otvoril chladničku, vytiahol fľašu Kofoly a bez toho, aby sa pozrel na Ľubicu, zamrmlal:
– Svetla vravela, že si proti tomu, aby sme dali peniaze na reštauráciu.
Ľubica strnula.
– Proti? Tak to povedala? – Zdvihla sa zo stoličky, snažiac sa ovládať. – Ja som nič neodmietala. Vôbec som o tom nič nevedela, kým nezavolala a nepostavila ma pred hotovú vec.
Andrej sa obrátil a zamračil sa.
– Ale no tak, veď sa nesnaží pre seba. Mama predsa neslávi každý rok jubileum.
– A nie je problém, že sa „nasnažila“ na náš účet? Tisíc, Andrej! – Ľubica sa snažila nekričať, – Tisíc eur! To je v poriadku?
Andrej pokrčil plecami a odvrátil pohľad.
– Ale je to predsa pre mamu. Čo chceš? Svetla je šikovná, všetko zorganizovala.
Ľubica si odfrkla.
– Šikovná, to určite. Ibaže byť šikovný za cudzie peniaze je ľahké. A vieš, Andrej, nechápem, prečo si s tým súhlasil. Debatovali sme o tom s tebou? Nie. Ona len rozhodla a ty si prikývol.
– No skončime s tým už. – Andrej mávol rukou a vzal pohár. – Snaží sa, ako vie.
– Pre koho? Pre nás? Pre mamu? Alebo pre seba? – Ľubica zvýšila hlas, ale hneď ho stiahla, aby nezobudila syna. – Andrej, nemôžem takto ďalej. Od nej je to stále len: „dajte, preveďte, zaplaťte“. A potom zmizne, akoby nič nestalo.
Pozrel na obsah svojho pohára.
– Čo mám robiť? Ona je taká. Chceš, zisťuj to so ňou sama.
– Už som, – odpovedala sucho Ľubica. – Vieš, čo mi povedala? Že je to naša povinnosť.
– A čo si čakala? Robí všetko sama. Možno má ťažší život než my.
– Robí? – Ľubica nevydržala. – Andrej, ona len všetkých využíva. A ty jej pritom pomáhaš!
Rozhovor zabehli do úzadia. Andrej pokrčil plecami, zamrmlal niečo nezrozumiteľné a odišiel do izby, nechávajúc Ľubicu s jej myšlienkami.
***
S ďalším dňom začal nečakaný hovor. Ľubica, neochotne, odpovedala.
– Ľubka, ahoj! Nie si zaneprázdnená? – Svetlana znela prekvapivo veselo.
– Počúvam, – odpovedala sucho Ľubica, už pripravená na nové „úlohy“.
– Počúvaj, potrebujem pomoc. Začala som s jednou susedkou malý projekt. Internetový obchod, vieš, aké máme dnes možnosti. No, potrebujem niečo zaplatiť, ale mám teraz úplné nula. Myslela som, že mi môžeš dať svoju kartu. Bude to len dočasné, na pár dní.
Ľubica na sekundu zastala, snažiac sa pochopiť.
– Svetla, – jej hlas bol pevný, – si vážna? Moju kartu?
– No áno! Čo také? Vieš, že som opatrná. Všetko spočítam, všetko vrátim, nič zbytočné neminiem.
– Nie. Toto sa neprejednáva.
Na druhom konci drôtu zavládlo ticho.
– Nerozumiem, – Svetlanin hlas už nebol taký sebavedomý. – Veď je to len karta. Prečo mi ju odmietaš?
– Svetla, pretože mi záleží na mojom pokoji. A mojej karte.
– Ľubka, čože, neveríš mi? – Svetlana sa tvárila urazene, ale znelo to skôr ako ďalší manéver. – Veď sme rodina.
Ľubica sa ovládla, aby nepovedala niečo navyše.
– Svetla, skončime tu. Mám prácu.
Zložila hovor, cítia rovnako úľavu ako aj zlosť. Svetlana prechádzala všetky hranice.
Večer, keď sa Andrej vrátil z práce, Ľubica už vedela, že rozhovor bude náročný.
– Andrej, – začala pokojne, – tvoja sestra znova volala.
Zložil topánky a nehľadel na ňu.
– A čo?
– Požiadala o kartu. Moju. Na nejaký svoj projekt.
Andrej zastal, prekvapene sa na ňu pozrel.
– A čo si jej povedala?
– Že nie, samozrejme.
– Prečo si jej len nemohla pomôcť? – Povedal prísne. – Je to predsa Svetla.
Ľubica pomaly vydýchla, snažiac sa nevybuchnúť.
– Andrej, je to u vás v rodine – nevedieť rozlíšiť medzi prosbou a drzosťou? Nemôže sa s tým vysporiadať sama?
– Ľubka, nežiadala milióny. Ty stále všetko tak komplikuješ.
– Komplikujem? Ja komplikujem? Naozaj si myslíš, že takto to môže ísť naveky?
Andrej mlčal a potom zamrmlal:
– Len potrebovala pomoc, to je všetko.
– No áno, a potom zmizne, a my zostávame upratovať dôsledky.
Mávol rukou a odišiel do izby.
Ľubica sedela za kuchynským stolom, cítiac, ako sa niečo vnútri jej úplne zlomí. Už nemohla znášať. Svetlana nebola len v ich živote — ona ho ničila.
Celý večer varovala, ako to zastaviť. V hlave zrelel plán: pokojný, rozumný a, najmä, konečný.
***
Nasledujúci týždeň ich pozvali na návštevu ku Ľubičinej rodine. Zúčastnili sa takmer všetci: babičky, strýkovia, tety, bratranci a sesternice. Svetlana ako vždy bola stredobodom pozornosti. Hlasno rozprávala, ako sa „investuje do budúcnosti“. Ľubica sledovala tento scénar s pokojom, s takmer bezvýraznou tvárou.
Andrej sedel vedľa nej, zrejme nervózny, akoby tušil, že sa čoskoro stane niečo nepríjemné.
– Pozrite sa, – pokračovala Svetlana, obracajúca sa na všetkých, – so susedkou spúšťame úžasný projekt. Všetko robíme samé, snažíme sa, viete, aké to je ťažké teraz.
Ľubica si odkašľala, aby upútala pozornosť.
– Svetla, čo nič, že vo svojom projekte sa snažíš využiť cudzie peniaze?
Všetci pri stole zmrzli. Svetlana ani hneď nepochopila, že to bolo na ňu.
– Čo máš na mysli? – jej hlas znel napäto.
– Požiadala si ma o kartu na „dočasné výdavky“. A ešte predtým ti Andrej dával peniaze na opravu auta. Mimochodom, tieto peniaze si vrátila?
Svetlana začervenala.
– No, to sú všetko maličkosti. Prečo ich tu vyťahovať?
Ľubica neustúpila.
– Nie sú to maličkosti, keď sa stále snažíš žiť na úkor iných.
– Nerozumiem, prečo si taká zlá, – Svetlana sa snažila usmievať, no nevyzerala isto. – Veď sme rodina.
– Rodina? – Ľubica zdvihla obočie. – To nie je rodina, Svetla. Aká je to rodina, keď berieš a nevraciaš, a potom sa ešte urážaš, keď ti odmietnu.
Všetci pri stole mlčali. Andrej sa pokúsil niečo povedať, ale Ľubica ho zastavila.
– Nie, Andrej. Dosť už ju kryješ. Už sme na ňu minuli kopu peňazí a nervov. A teraz nech vysvetlí, na čo jej bola moja karta.
Svetlana vyskočila zo stoličky, zaťala päste.
– Ty mi len závidíš, Ľubka! Snažím sa pre všetkých, a ty len sedíš a počítaš centy.
– Závidím? – Ľubica sa uškrnula. – Že sa naučilaš klamať všetkých okolo? Nepobavuj ma.
Svetlana buchla dlaňou po stole a vybehla z miestnosti.
Andrej vstal a pozrel na Ľubicu s bolesťou v očiach.
– Prečo tak? To je predsa moja sestra.
– A prečo jej všetko dovoľujete? – Ľubica odpovedala bez odvrátenia pohľadu.
Nepovedal nič, len pokrútil hlavou a odišiel za Svetlanou.
Ľubica vedela, že dosiahla svoje: pravda vyšla na povrch. Ale toto vyzeralo nie na výhru, ale na prehru. Ostatní mlčali a vyhýbali sa jej pohľadu.
Večer sa Andrej nevrátil domov. Napísal krátku správu: „Potrebujem čas na premyslenie.“
Ľubica sedela na gauči. Vedela, že konala správne, ale niečo vo vnútri odmietalo priznať to ako víťazstvo.
