Ďakujem za otca
– Čo hovorili na polícii? šeptom sa opýtala Lenka, keď mama položila telefón na stôl.
– Nič dobré… Antonína Štefánová si vzala pohár vody, odpilasi pár dúškov. Vraj je ešte priskoro robiť si starosti. Musíme vraj počkať aspoň deň. Ale ja to cítim… cítim, že sa niečo stalo!
*****
– Maminka, ahoj! Ocko ešte neodišiel? zavolala Lenka, keď vbehla do bytu s medovníkovou tortou v rukách.
– Ahoj, zlatko. Odišiel. Veď som ti hovorila, že má dnes posledný deň v práci: aj výročie, aj odchod do dôchodku s celým kolektívom. Chápeš, nemohol neísť.
Ach škoda… sklamane pomyslela Lenka.
– Ale na obed sľúbil, že sa vráti.
– Tak to je fajn. Na obed dorazí aj môj Dušan. Celá rodina spolu. My zatiaľ prestrieme stôl, dobre?
– Pravdaže. Pomôžeš mi variť, lebo sama by som to nezvládla. Ale najprv si dáme čaj. Kanvica práve zovrela. A mám tvoje obľúbené venčeky. Dáš si?
– S radosťou.
Mama a dcéra sedeli za kuchynským stolom, pili čaj, maškrtili venčeky a rozprávali sa: o počasí, o prírode, o otcovi, ktorý dnes slávil päťdesiatku.
Všetko bolo v poriadku, lenže…
Antonína si všimla, že Lenku niečo trápi. Akoby mala nutkanie niečo povedať, ale nevedela sa odhodlať.
V duši jej zahral nepokoj.
– Zlatko, je všetko v poriadku?
– Je to na mne vidno? usmiala sa Lenka.
– Vidno… Nechceš mi niečo povedať?
– Chcem. Ale nestraš sa, mama. Mám dobré novinky.
– Naozaj? Tak hovor.
– Rozhodli sme sa s Dušanom, že vám darujeme záhradu, čo sme kúpili minulý rok.
– Ako darujete!?
– Zo srdca vám ju dávame. Dušan tam opravil domček, môžete tam celé leto bývať pohodlne.
– A vy?
– Budeme vás navštevovať, oddýchnuť si. Vieš, my sme to chceli pôvodne stíhať sami, ale už vieme… nebude to možné… Lenka sa záhadne usmiala.
– Prečo?
– Lebo vy s ockom budete čoskoro starými rodičmi. O osem mesiacov.
– Naozaj?
– Naozaj!
– Pane Bože! Ako sa teším, Lenka! A keď to Michal zistí, tiež sa poteší.
Mama vstala od stola, objala dcéru a pobozkala ju na obe líca.
– Chcela som, aby ste túto správu počuli spolu, len som netušila, že ocko odíde skoro.
– Nič to, čoskoro príde. Popritom, dcérka… pozrela na hodinky Antonína poď, ideme variť.
– Jasné!
V kuchyni zaštrngali hrnce, rezali sa dosky, klopali nože. Vraj dve gazdinky v kuchyni nevydržia, ale Antonína s Lenkou si len pomáhali boli ako jedno telo a jedna duša. Všetko pripravili, prestreli krásny stôl.
Kurča na paprike, rybie fašírky, zemiaková kaša, tri druhy šalátov.
Antonína Štefánová si sadla a pozrela na hodiny:
– No vidíš, ešte sme stihli skôr, ako sme plánovali.
– Keď všetko v štyroch rukách rozosmiala sa Lenka. Zavoláš ockovi, kedy príde domov?
– Zavolám…
– A ja zavolám Dušanovi, kedy príde on.
Lenka sa stratila v chodbe po kabelku.
Antonína vzala telefón a vytočila manželovo číslo.
Dlho počúvala len dlhé tóny, zložila, znova vytočila. Nič Michal nebral. Držiac mobil, opäť pozrela na hodiny. V hlave jej bežala jediná otázka:
Prečo neodpovedá?
Až teraz jej došlo, že Michal mal zavolať, keď dorazí do práce, no neozval sa. Po chrbte jej prebehol ľadový závan.
– Mama, Dušan hovoril, že príde do hodiny! oznámila veselo Lenka po návrate. A ocko?
– Neberie…
– Čudné.
– Čudné, Lenka… Volala som mu už viackrát, zvoní, ale on nič.
– Ale mamka, poznáš dnešok. Oslavujú asi, nemá čas.
– Nie, Lenka. Už mal byť na ceste domov. Sľúbil… A on vždy sľuby drží. Ani mi nezavolal, keď dorazil do práce. To nie je jemu podobné. Prečo neberie?
– Skús jeho šéfovi volať. Možno ho pustia domov skôr… rodina ho čaká!
– Dobre, idem skúsiť…
Antonína nikdy nebola panikárkou, ale teraz ju prepichlo niečo zlé. Michal jej vždy odpovedal. Vždy.
Aj keď mal plné ruky práce.
Veď vravieval, že žena je mu nadovšetko, nechce, aby sa trápila.
A dnes mal určite odpovedať. Nemohol nevedieť, že bude nervózna.
Na druhej strane… šepkala si v duchu veď ho vyprevádzajú na dôchodok, to je len raz v živote. Michal odovzdal štvrť života svojej práci, ťažko sa lúči…
– Haló! vytrhol ju z myšlienok mužský hlas.
– Dobrý deň, pán Oleg Nikolaj tu je Antonína, Michalova manželka. Kedy ho pustíte domov? Už sme ho čakali… Dcéra je tu, aj zať má prísť.
– Dobrý deň, Antonína! Úprimne, ani neviem, čo povedať…
– Nerozumiem…
– My ho tu tiež čakáme. Volali sme mu aj my už párkrát, neberie.
– Čože? To znamená, že neprišiel ani do práce? preľaknuto sa pýtala Antonína.
– Nie, ešte nebol. Ale čakáme ho. Tak keď sa ozve, povedzte mu, nech príde, len symbolicky ho vyprevadíme. Taká je tradícia.
– Dobre… pán Oleg, dajte mi, prosím, tiež vedieť, ak príde do práce.
Antonína položila mobil na stôl a pozrela na dcéru:
– Lenka, v práci nebol… A neberie telefón. Toľko času prešlo… Kde je?
– Kľud, maminka. Poďme skúsiť mu zavolať obidve.
*****
Michal vyšiel z brány, usmial sa na ranné slnko, pozdravil babky na lavičke a zamieril k trolejbusovej zastávke.
Roky chodil týmto smerom, dvadsaťpäť rokov, aj dnešok mal byť rovnaký. Len dnes nešiel pracovať, ale vyzdvihnúť si papiere a rozlúčiť sa s kolegami.
Kedysi on odprevádzal starších do dôchodku, teraz bol rad na ňom.
V noci však nespal, prevaľoval sa, pil valeriánku, nič nepomáhalo.
Ráno sa usmieval, keď mu Tonia gratulovala, no o slabosti jej nechcel hovoriť, aby sa netrápila.
Už sa mu to párkrát stalo, väčšinou to prešlo.
Ale dnes sa vybral skôr nechcel kaziť sviatok, lebo Tonia by všetko zrušila.
Onedlho to prejde… povzbudzoval sa Michal, položil ruku na hruď.
Na zastávke rozmýšľal, čo povie kolegom a… držal sa za srdce. Keď však prišiel preplnený trolejbus, vedel, že nenastúpi.
Bál sa, že mu príde nevoľno.
Pozrel na hodiny, rozhodol sa ísť pešo. Počasie krásne, času dosť, na čerstvom vzduchu mu bude lepšie.
Manželke volať nechcel, povie jej, až dorazí do práce, podľa dohody.
No do práce už neprišiel. Nedokončil cestu…
Cesta viedla cez park, kde bolo ráno prázdno. Práve tam mu prišlo zle.
Sadol si na lavičku, rozopol košeľu, uvoľnil viazanku a hltal jesenný vzduch. Netušil, koľko tak sedel.
Len cítil, že je zle. A stále horšie.
Do poslednej chvíle nechcel volať Antoníne, no keď si uvedomil, že je to vážne, vydýchol a siahol po mobile.
Najprv žene zavolám, potom záchranku plánoval si Michal. Ale nestihol.
Ruky sa mu roztriasli, mobil vypadol a skĺzol pod lavičku.
Pokusil sa postaviť, no nevládal. Tak mu zaťalo v hrudi, že ledva dýchal. A vzápätí sa mu zatmelo pred očami.
Zostalo mu už len ľahnúť si. Tu máš výročie, tu máš dôchodok… smutne pomyslel Michal.
Najviac ho trápilo, že už neuvidí svoju ženu ani dcéru.
Nemohol sa s nimi rozlúčiť.
*****
Antonína si kvapla kvapky na srdce, znovu vytáčala manžela, zvony, ale nič… Lenka už volala aspoň desaťkrát, tiež márne.
Potom dorazil Dušan. Traja sedeli pri slávnostnom stole, mlčky jeden na druhého pozerali a čakali.
– Na čo čakáme? spamätala sa Antonína. Musíme volať políciu. Možno ho nájdu.
Lenka s Dušanom jej dali za pravdu. Každý vedel, že sa Michal nestratil len tak.
Veď robil na záchranných zložkách, často bol v extrémnych situáciách. Ak sa neozýval, musel mať vážny dôvod. Dôvod na obavy bol.
– Čo hovorili? šeptom sa opýtala Lenka, keď mama položila telefón.
– Nič dobré Antonína vypila vodu, pár dúškov. Je skoro na paniku, musí ubehnúť deň. Ale ja to cítim… Cítim, že sa stalo niečo zlé!
– Tak ho pôjdeme hľadať sami! povedala Lenka, už nahlas a pevne.
– Veru, dcérenka. Musíme hľadať… Mal ísť trolejbusom. Zastávka je blízko. Poďme sa tam pozrieť, spýtať ľudí, vodičov možno niekto niečo videl.
– Mama, my s Dušanom ideme, ty zostaň doma čo ak príde ocko? Medzitým volaj do nemocníc. Nechcem strašiť, ale radšej over.
– Dobre…
Lenka s Dušanom sa rýchlo obliekli, vyšli a pustili sa hľadať Michala.
Antonína zamkla a začala obvolávať nemocnice.
Nech sa mu nič nestalo, šeptala a prežehnávala sa.
*****
Michal ešte ako-tak vnímal, no každú minútu mu bolo horšie. Ruku ledva dvihol, hovoriť už nevládal.
– Pom-mmmm… – zaskučal a natiahol ruku za dvoma ženami.
Tie pozreli, odmietavo mykli hlavou.
– Ďalší opilec, fuj! sykla jedna.
– Od rána nalieva, teraz ani domov nedôjde, len sa vyvaľuje… Hanba!
Michal to všetko počul, po lícach mu tiekli slzy. Nemohol nič, ani si pomôcť, ani nikoho privolať. Taký bol život. On sám kedysi zachraňoval iných aj ľudí, aj zvieratá a teraz je bezmocný.
A prečo práve dnes?
Zrazu, keď utíchlo klopkanie opätkov, začul vedľa seba brechot. Tesne pri uchu.
Potom pocítil, ako si naň ľahli labky a niekto mu olízal bradu.
Pes! Pes! rozradostil sa Michal. Ak je tu pes, budú tu aj jeho majitelia!
S námahou otvoril oči a vážne, toho psa poznal. Len si nevedel spomenúť odkiaľ…
A vtedy mu blysli v mysli spomienky.
Videl dom v plameňoch, ľudí, ktorých kolegovia vynášali muža a ženu a potom v rozbitom okne brechot psa.
– Je tam pes?! pýtal sa Michal muža v sanitke.
– Áno! Ostal tam… nestihli sme ho!
– Prečo ste nepovedali? vykríkol Michal a bez váhania vbehol do horiaceho domu.
Chceli ho zadržať, veď sa mohla zrútiť strecha. Ale on nikoho nepočúval. Ani nadriadeného.
O desať minút vybehol, lapal po dychu, v náručí psa.
Odovzdal ho majiteľovi a dlho sa mu pozeral do očí.
Vidno v nich bolo OBRIE ĽUDSKÉ ĎAKUJEM. Pes Michalovi pohľadom ďakoval za život, aj za cenu rizika.
Znova bola tma a chlad.
– Hav-hav! hlasno brechal pes, lízal mu tvár.
Spasol ho poznal. Teraz…
…teraz chcel pomôcť jemu.
– Ak môžeš… sotva šepol Michal zavolaj ľudí. Kohokoľvek.
Potom upadol do bezvedomia.
Pes pes slovám rozumel.
Okamžite sa rozbehol z parku hľadať niekoho. Najprv k študentovi pri stánku s langošmi, potom k žene s dieťaťom na prechode, potom k mužovi s novinami.
Ale nikto…
…nikto psa nepochopil. Vyháňali ho, báli sa, aj keď prosil o pomoc.
*****
Na zastávke sa Lenke a Dušanovi nepodarilo nič zistiť: nikto fotku nepoznal. Lenka mala so sebou otcove foto, dúfala, že to pomôže.
No márne.
Vedela, že každá minúta je drahá, nemalo význam čakať. Obchádzali obchody, dvory.
Otec nikde. Telefón mlčal. Kde si, tatinko, kde?
Keď bežala okolo parku, spozorovala hlučný brechot. Otočila sa uvidela menšieho, postaršieho psa, ktorý brechal na ľudí, ktorý ho vyháňali.
– Čo sa stalo, Lenka? opýtal sa Dušan, keď zastala, aj keď smerovali ku stanovišťu taxíkov v nádeji, že tam otca niekto videl.
– Neviem… Ten pes… ukázala rukou on nebrechá len tak. Chce niečo povedať… jednoducho to cítim…
Pes pozrel Lenke do očí, ich pohľady sa stretli, a v nich bola žiadosť. Nie iba prosba, ale volanie o pomoc.
– Kam ideš, Lenka? čudoval sa Dušan.
No Lenka už nepočula, kráčala k psovi, ktorý jej šiel oproti, vrtel chvostom a viedol ju do parku. Tam, kde na lavičke ležal človek, čo ho kedysi zachránil. Lenka uverila svojej intuícii a rozbehla sa za ním. Dušan za ňou.
Za päť minút boli pri lavičke, kde bezvládne ležal Michal. Ale ešte dýchal.
Ešte žil!
– Ocko! vykríkla Lenka, nadvihla mu hlavu a snažila sa ho priviesť k vedomiu. Dušan, volaj sanitku!
*****
Sanitka prišla rýchlo, Michala odviezli na kardiológiu najbližšej nemocnice.
Lenka, vezmúc psa, s Dušanom bežala domov, kde parkovalo ich auto. Po ceste volala mame, v pár vetách všetko vysvetlila a sľúbila, že sa ozve, len čo niečo zistí.
– Viete, vášmu otcovi sa veľmi pošťastilo… povedal doktor, keď vyšiel z JIS. Našli ste ho včas. Ešte tak polhodinku a už by sme nič nezmohli.
– Bude žiť?! s plačom sa pýtala Lenka.
– Bude.
Lenka vyšla von, pristúpila k Dušanovi s psíkom pri aute, kľakla si a objala ho.
– Ďakujem ti… Ďakujem za otca.
– Ako je na tom tatko? opýtal sa Dušan.
– Dobré, bude žiť, unavene odpovedala Lenka. A to len vďaka nemu, ukázala na psa.
– Má obojok. Je domáci.
– Pravda. Ale vieš… Mali by sme si ho nechať, kým sa nenájde jeho pán. Zachránil otcovi život. Nemám srdce nechať ho na ulici.
– Samozrejme, miláčik.
*****
Antonína Štefánová, Dušan a Barin (meno psa bolo na medailóniku na obojku) stáli pred nemocnicou, pozerali smerom k vstupu.
Asi desať minút čakali, až sa dvere otvorili. Vyšla Lenka spolu s otcom.
Barin veselo zavrtel chvostom a pribehol privítať Michala. Poskakoval, brechal, oči žiarili šťastím.
– Pozri, ocko, to on ťa zachránil. On ti dal najväčší dar k narodeninám život.
– Ďakujem, kamarát usmial sa Michal, zohol sa a pohladkal psíka. Počkaj, Lenka, ale kde má majiteľov? Viem, že ich má.
– Snažili sme sa ich nájsť, dávali sme inzeráty na internet, no kým si bol chorý, nikto sa neozval.
Potom k Michalovi prišla Antonína. Po tvári jej tiekli slzy, ruky sa triasli, ale usmievala sa:
– Ďakujem, že žiješ, Mišo.
– Odpusť mi, Tonička, že som nepovedal, ako mi je zle. Myslel som, že to prejde, a takto to dopadlo.
– Odpúšťam. Ideme domov? Osláviť tvoj druhý narodeninový deň? pytala sa, utierajúc si slzy.
– Ideme.
*****
Čo sa týka Barina, Michal osobne hľadal jeho majiteľov, šiel dokonca k tomu domu, čo pred rokom vyhorel.
Ale už tam nikto nežil. Susedia vraveli, že pôvodní odišli do iného mesta, psa nechali. Pravdepodobne nemali čas riešiť psíka alebo sa ho chceli zbaviť…
Barin teda ostal s Michalom. A bol šťastný.
A Michal tiež.
S Barinom šiel do práce po papiere, spolu trávili čas na chate. S Barinom a Dušanom priviezol Lenku aj s vnučkami z pôrodnice.
– Blahoželám, ocko! smiala sa Lenka Teraz si dedko, a máš dve vnučky!
– To mám radosť, dcéra moja!
– Hav-hav! pridal sa Barin, ktorý sa radoval, že jeho milovaní sú v poriadku.
Michalov život sa zmenil. Získal nový jas a zmysel. A navždy v kútiku duše ďakoval Barinovi za to, že mu daroval nový život.
