Ďakujem za otca
– Čo povedali na polícii? zašepkala Lenka, keď mama položila mobil na stôl.
– Nič potešujúce, – Anna Štefánia si vzala pohár vody a párkrát sa napila. – Povedali, že ešte je skoro robiť si starosti. Musí prejsť aspoň deň. Ale ja to cítim Cítim, že sa niečo stalo!
*****
– Mami, ahoj! Otec ešte neodišiel? spýtala sa Lenka, keď vbehla do bytu s tortou v rukách.
– Ahoj, zlatko. Už odišiel. Hovorila som ti, že dnes má posledný deň v práci oslavuje jubileum a zároveň ho celý kolektív vyprevádza na dôchodok. Veď vieš, nemohol tam chýbať.
Škoda sklamane si pomyslela Lenka.
– Ale sľúbil, že na obed sa vráti.
– Tak dobre. Dovtedy príde aj môj Dano. Aspoň sa celá rodina stretne. Zatiaľ ti pomôžem pripraviť stôl, čo povieš?
– Samozrejme. Pomôžeš, lebo sama by som to asi nezvládla. Ale najskôr si sadnime na čaj. Voda už vrie. A mám tvoje obľúbené venčeky. Dáš si?
– S radosťou.
Mama a dcéra sedeli vo veľkej kuchyni, popíjali čaj, jedli venčeky a rozprávali sa o počasí, o prírode, o otcovi, ktorý dnes oslavuje 50. narodeniny.
Všetko bolo krásne, len Lenku čosi ťažilo. Anna si to všimla.
– Lenka, si v poriadku?
– Je to tak vidieť? pousmiala sa Lenka.
– Je Nechceš mi niečo povedať?
– Chcem. Ale neľakaj sa, mám výbornú správu.
– Tak hovor!
– Vieš, s Danom sme sa rozhodli darovať vám tú záhradku, ktorú sme minulý rok kúpili.
– Ako to myslíš, darovať?
– Úprimne, zo srdca. Dano tam aj opravil domček, dá sa tam cez celú sezónu krásne bývať.
– A čo vy?
– My? Budeme vás chodiť navštevovať. Vieš, momentálne nemáme čas sa záhradke venovať, tak ako sme plánovali… Lenka sa tajomne usmiala.
– Prečo?
– Pretože už o osem mesiacov budete s otcom starí rodičia.
– To vážne?
– Je to pravda!
– Bože môj, Lenka! Mám obrovskú radosť! Otec bude šťastný, keď sa to dozvie.
Mama vyskočila od stola, objala dcéru a pobozkala ju na obe líca.
– Chcela som, aby ste sa to dozvedeli naraz, ale otec dnes odišiel tak skoro
– Nič sa nedeje. Hneď, keď príde, poviem mu to. No zatiaľ, zlatko – Anna pozrela na hodiny, – poďme variť.
– Poďme!
A v kuchyni už hrkotali hrnce so panvicami, sekali nože na doskách. Hovorí sa, že na kuchyni nemajú byť dve gazdinky, ale Anna s Lenkou sa nikdy nezavadzali, naopak ako by boli jednou osobou. Všetko pripravili a stôl vyzdobili, až sa ježili oči.
Bola pečená kurča, rybie fašírky, zemiaková kaša a tri druhy šalátov.
Anna si sadla a pozrela na čas:
– Pozri, sme hotové aj skôr, než sme čakali.
– Veď robili sme to štyria rukami, – zasmiala sa Lenka. Zavoláš otcovi, kedy asi príde?
– Zavolám
– Ja zatiaľ zavolám Danovi.
Lenka prešla do predsiene po mobil.
Anna vzala svoj mobil a vytočila manželovo číslo. Dlho počúvala len zvonenie, potom to položila a skúšala znova. Nič Miroslav nezdvíhal. Pozrela na hodiny.
Prečo neodpovedá?
Teraz jej konečne došlo, že Miroslav ju mal kontaktovať, keď dorazí do práce, no nezavolal. Po chrbte jej prebehol mráz.
– Mama, Dano príde do hodiny! radostne oznámila Lenka. A čo otec?
– Neberie to
– To je zvláštne.
– Je, Lenka Volala som mu veľakrát, zvoní, ale nič.
– Mami, dnešný deň je pre neho náročný. Oslavujú. Asi nemá čas na telefón.
– Nie, Lenka. Mali už byť na ceste domov. A on vždy drží slovo. A ešte ani nezavolal, keď prišiel do práce. To sa mu nehodí. Prečo neodpovedá?
– Zavoláme šéfovi, nech mu pripomenie, že doma čakáte oslavu!
– Skúsim.
Anna nikdy nebola panikárka, ale teraz ju tlačil zlý pocit. Miroslav na jej hovory vždy odpovedal, hoci bol zaneprázdnený. Pre neho nebola nižšia priorita než manželka.
A dnes už vôbec mal odpovedať. Vedel, že sa o neho bude báť.
Možno sa mu ťažko lúči, keďže ide na dôchodok, pomyslela si Anna.
– Haló! prerušil jej myšlienky mužský hlas.
– Dobrý deň, pán Olekšák! Tu Anna, manželka Miroslava. Chcem sa opýtať, kedy pustíte manžela domov? Už ho čakáme, aj dcéra prišla, aj ziť
– Dobrý deň, pani Anna. Priznám sa, neviem, čo mám povedať.
– Nerozumiem
– Aj my ho čakáme. Volali sme mu viac ráz, nedvíha.
– Akože? Chcete povedať, že v práci ešte ani nebol? Anna bola zmätená z takej odpovede.
– Nebol. Ale aj tak ho ešte čakáme, ak by dorazil. Ak sa vám ozve, povedzte mu to. Nenecháme ho tam dlho, ale chceme sa rozlúčiť, to je u nás tradícia.
– Samozrejme, pán Olekšák, určite Dajte mi vedieť, prosím, keď Miroslav príde.
Ruky sa jej triasli, keď položila mobil na stôl. Pozrela na dcéru:
– Lenka, nebol ani v práci a nedvíha. Toľko času uplynulo Kde môže byť?
– Mama, vydýchni. Skúsme spolu mu zavolať.
*****
Miroslav vyšiel z vchodu, usmial sa na ranné slnko, pozdravil sa s tetami na lavičke a zamieril k zastávke trolejbusu.
Dvadsaťpäť rokov chodieva rovnakou trasou a ani tento deň sa nelíši. Len dnes už nejde pracovať, ale si vybaviť papiere na personálnom a rozlúčiť sa s kolegami.
Aj on kedysi vyprevádzal kolegov na dôchodok teraz je na rade on.
A hoci to nie je nič nezvyčajné, je nervózny. V noci nespal, viackrát vstal, vypil kvapky na srdce, no nič mu nepomohlo.
Ráno sa pred manželkou tváril veselo, nechce ju znepokojovať. Nie je to prvý raz, čo ho bolí pri srdci zvyčajne to prejde.
Do práce šiel skôr, aby si to nevšimla. Nechcel kaziť sviatok. Keby Anna vedela, ihneď by všetko zrušila, ale čakajú ho kolegovia
Nič, ustojím to prehováral sa, a čoraz častejšie sa chytal za hruď.
Na zastávke stál, myslel na to, čo povie kolegom, a cítil, že srdce bije silnejšie. Keď uvidel preplnený trolejbus, pochopil, že v ňom neodíde. Strašil sa, že v dusne skolabuje.
Rozhodol sa prejsť pešo veď čas má a je pekné počasie, čerstvý vzduch mu určite pomôže.
Manželke nevolal. Rozhodol sa zavolať až z práce.
Lenže do práce nikdy nedošiel. V mestskom parku, cez ktorý smeroval, sa mu rapídne zhoršilo.
Sadol si na lavičku, rozopol košeľu, uvoľnil kravatu, hlboko dýchal jesenný vzduch. Netušil, koľko tam presedel. Len vedel, že mu je horšie a horšie.
Až keď už naozaj nemohol, siahol po mobile, že zavolá manželke a potom sanitku. Lenže mu mobil vypadol z rúk, padol pod lavičku.
Chcel sa zodvihnúť a vziať ho, ale prudká bolesť v hrudi mu v tom zabránila. Oči sa mu zatmili.
Jediné, čo zvládol, bolo ľahnúť si. Takto teda vyzerá jubileum a dôchodok, bolestne si pomyslel Miroslav.
No najviac mu bolo ľúto, že sa už nestihne rozlúčiť so ženou a dcérou.
*****
Anna si znova kvapla na srdce a pokúsila sa ešte raz dovolať manželovi. Mobil zvonil, ale nič viac Lenka vytočila číslo aspoň desaťkrát. Márne.
Dorazil už aj Dano. Všetci traja sedeli pri prestretom stole a čakali.
– Prečo čakáme? zrazu prerušila mlčanie Anna. Mali by sme volať na políciu. Možno pomôžu.
Lenka s Danom súhlasili. Všetci vedeli, že otec by jednoducho len tak nezmizol.
A zvlášť keď celý život pracoval v Hasičskom a záchrannom zbore. Ak sa s ním nedarí spojiť, musí to byť vážne.
– Čo povedali na polícii? zašepkala Lenka, keď mama položila mobil na stôl.
– Nič dobré, – Anna sa napila vody. Ešte máme čakať, vraj musí prejsť aspoň 24 hodín. Ale ja to cítim niečo sa stalo!
– Musíme ho hľadať sami! povedala Lenka už pevným hlasom.
– Áno, dcérenka. Ty máš pravdu. Mal ísť na trolejbus, zastávka je blízko. Pôjdeme tam teraz a pýtame sa ľudí. Aj vodiči možno niečo videli možno natrafí na toho, čo išiel ráno.
– Mama, s Danom to vezmeme na seba, ty zostaň doma, keby otec prišiel. Medzitým skús obvolať nemocnice. Nechcem odhadzovať najhoršie, ale opýtaj sa pre istotu.
– Dobre…
Lenka s Danom sa rýchlo obliekli, vybehli z bytu a začali pátranie.
Anna zatiaľ obvolávala nemocnice a potichu sa modlila, aby sa Miroslavovi nič nestalo. Šepkala a prežehnávala sa.
*****
Miroslav ešte nevníma stratu vedomia, ale dobre sa necíti. Slabne a nevie hovoriť. Pokúša sa natiahnuť ruku na pomoc okoloidúcim ženám.
Tie sa na neho pohŕdavo pozrú a odídu.
– Ďalší opilec, – zahundre jedna.
– Jasné! Nalial sa už z rána a teraz sa tu povaľuje, – dodá druhá s odporom.
Miroslav vníma ich slová, po lícach mu stekajú slzy bezmocnosti. Kedysi zachránil toľko životov, pomáhal aj zvieratám, a teraz sám nedokáže nič.
Prečo práve dnes?
Keď už razom ticho, Miroslav zatvorí oči a vzdá sa nádeje, že mu niekto pomôže. No zrazu
počul blízko seba štekanie. Hneď cítil, že mu niekto šliape po nohaviciach a oblizuje mu bradu.
Pes! Pes ak je pes, niekde tu musia byť jeho ľudia.
S úsilím otvorí oči a vidí pred sebou staršieho malého psa. A náhle mu svietia v hlave spomienky.
Vidí dom v plameňoch, kolegov, ktorí vynášajú zranených, potom zrazu cez rozbité okno počuje štekanie.
– Pes zostal v dome? spýta sa Miroslav muža v sanitke.
– Áno! Nezobrali sme ho. Nestihli sme
– Prečo ste nepovedali hneď?! zakričal Miroslav, a bez rozmýšľania bežal do horiaceho domu.
Pokúšali sa ho zastaviť, lebo hrozil pád strechy, ale nepočúval nikoho ani nadriadených.
Po desiatich minútach vyšiel, kašľajúc a lapajúc po dychu v náručí mal psa.
Dal ho majiteľovi, no ešte dlho pozeral tomu zvieratku do očí v nich čítal OBROVSKÉ ĽUDSKÉ ĎAKUJEM.
A opäť je tma. A zima. A štekanie znova. Pes pokračuje v tom, že líže Miroslava na lavičke.
Poznal svôjho záchrancu. Teraz chce pomôcť jemu.
– Ak vieš – zašepkal Miroslav, – prines niekoho. Kohokoľvek.
A potom upadol do bezvedomia.
Pes pes pochopil, čo treba. Okamžite bežal k výjazdu z parku, aby našiel ľudí.
Najprv zastavil študenta pri bufete s hotdogmi, potom mladú ženu s kočíkom, napokon staršieho pána pri novinovom stánku. Nikto ho nepochopil. Len ho odháňali, báli sa ho.
*****
Na zastávke Lenka s Danom nič nezistili. Nikto zo stojacich nepoznal muža na fotografii, ktorú si Lenka pre istotu doniesla z albumu.
Čas tlačil. Behali po okolí, vchádzali do obchodov, krúžili po dvoroch.
Nikde nikto, otec ako by sa prepadol pod zem. Telefón nezdvíhal.
Kde si, ocko…?
Keď utekali okolo parku, Lenka začula hlasné štekanie. Otočila sa a zazrela malého, šedivého psa, ktorý neúnavne štekal na ľudí a vždy uskočil, keď sa ho niekto snažil udrieť.
– Zmizni! zahundral dôchodca s palicou. Tie psy už nič nepoznajú!
– Lenka, čo je? pýtal sa Dano, keď zbadal, že zastala. Pôvodne totiž chceli bežať k taxíkom, či tam otca niekto nevidel.
– Neviem Tento pes nešteká len tak. Vidím na ňom, že chce niečo povedať Nedá sa to vysvetliť
Pes na Lenku pozrel a ich pohľady sa stretli. V očiach mu nečítala prosbu, ale úpenlivé volanie o pomoc.
– Kam ideš? divil sa Dano.
Lenka už kráčala k psovi. On začal radostne liať chvostom a bežal k lavičke, kde ležal nehybne muž jej otec! Lenka to tušila a rozbehla sa za psom. Dano jej nestačil.
O päť minút boli pri lavičke. Miroslav ležal bezvládne, ale dýchal. Žil!
– Ocko! kričala Lenka, keď mu nadvihla hlavu. Dano, volaj sanitku!
*****
Sanitka prišla veľmi rýchlo. Miroslava previezli na kardiológiu.
Lenka cestou vzala psa so sebou a bežala s Danom k domu. Po ceste mame v krátkosti zavolala, čo sa stalo, a sľúbila jej ďalšie správy.
– Viete, váš otec mal veľké šťastie… povedal lekár, keď vyšiel z operačky. Keby ste ho našli o pol hodiny neskôr, už by sme nezmohli nič.
– Bude žiť?! pýtala sa Lenka so slzami v očiach.
– Bude.
Lenka vyšla z nemocnice. Dano držal psa a čakali pri aute. Lenka si k nemu čupla a objala ho.
– Ďakujem ti… Ďakujem za otca.
– A čo otec? spýtal sa Dano.
– Bude v poriadku, – unavene sa usmiala Lenka. A to vďaka nemu, – ukázala na psa.
– Má obojok. Má určite majiteľa.
– Máš pravdu. Ale my ho zatiaľ vezmeme domov. Zachránil otca nemôžem ho nechať na ulici.
– Jasné, Lenka.
*****
Anna Štefánia, Dano a Bary (tak mal pes meno vyryté na prívesku na obojku) postávali pred nemocnicou a sledovali vchod.
Po desať minútach sa dvere otvorili a vyšla Lenka s otcom.
Bary rozradostene pocupital k Miroslavovi, vítal ho, skákal po ňom, jeho oči žiarili šťastím.
– Pozri, ocko, to on ťa zachránil. Dal ti najväčší dar k narodeninám vrátil ti život.
– Ďakujem ti, kamarát, – Miroslav sa usmial, sklonil sa a pohladil psa. Ale kde má pánov? Viem, že mal svojich ľudí.
– Hľadali sme ich, dávali sme inzeráty, no za ten čas sa nik neozval.
Anna prišla k Miroslavovi. Slzy jej tiekli po lícach, ale usmievala sa.
– Ďakujem, Miško, že žiješ.
– Prepáč, Tonka, že som ti nepovedal, ako mi je zle. Myslel som, že prejde
– Odpúšťam. Ideme domov? Osláviť tvoje druhé narodenie?
– Ideme.
*****
Baryho pánov sa Miroslav pokúšal nájsť. Prišiel aj ku spálenému domu, kde kedysi žili. No susedia povedali, že majitelia dávno odišli do iného mesta a psa nechali napospas.
A tak ostal Bary u Miroslava. A bol mimoriadne šťastný.
Miroslav už chodil s Barim aj do práce po papiere, voľné dni trávili na záhrade, a s ním a Danom priviezol Lenku i vnučky z pôrodnice.
– Gratulujem, ocko! smiala sa Lenka. Si dedko a máš dve vnučky!
– To je radosť, dcéra moja!
– Haf-haf! ozval sa Bary a bolo vidno, že sa teší, že jeho milovaní sú v poriadku.
Miroslavov život sa postupne vrátil do normálu. Stal sa radostnejším, naplneným zmyslom. A do konca života bude za to vďačiť Barimu, ktorý mu daroval nový život.
