Dnes som si uvedomila, aké dôležité sú maminy slová. Vyšla som z domu a zastala sa v záhrade. Celý dvor bol pokrytý snehom. Nadýchané vločky tiško padali na zemiakové listy, ktoré zázrakom ostali na stromoch, na chodník aj na zaparkované autá.
Natiahla som dlaň. Pár snehových vločiek na nej okamžite roztálo. Urobila som pár krokov a počula jemný chriesť pod nohami. V duchu som si pripomenula, že Vianoce sú za rohom – s vôňou mandarínok, ozdobeným stromčekom a tichým očakávaním zázrakov.
Vošla som do obchodu pre mandarínky, mlieko a sladké k čaju. Stála som pri pokladni, keď mi zazvonil telefón.
“Ema, mohla by si dnes prísť ku mne?” spýtala sa mama.
“Áno, mami. Niečo sa stalo?”
“Nie. Chcem ti niekoho predstaviť. Príď na obed.” V jej hlase bolo nezvyčajné vzrušenie.
“Zasa chceš, aby som sa stretla s nejakým mamánkom?” spýtala som sa trochu sklamane.
“Je to prekvapenie. Uvidíš,” povedala mama záhadne a zavesila.
Zaujímavé. Dlho som od nej nepočula také nadšenie. Keď ma opustil Marek, išla som za ňou plačúca. Najprv ma utešovala, ale potom všetko pokazila, keď povedala, že ma predtým varovala. Samozrejme, mala pravdu. Ale to mi nepomohlo. Pohádali sme sa. Odvtedy som k nej nechodila, len som volala, snažiac sa prekonať bolesť sama.
Od pokladne som odišla a kúpila malý tort. S prázdnymi rukami prísť nechcem.
Doma som premýšľala, čo má mama nachystané. Pre istotu som si umyla vlasy, mierne ich natočila, nalíčila som sa a obliekla tmavosivú sukňu s perzovou blúzkou. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle. Nech má čokoľvek za lubom, stretnem to s úsmevom.
“Marek bude ľutovať,” pomyslela som si a nasadila čižmy a kabát.
Keď mi otvorila mama, prekvapene som zostala stáť. Jej oči žiarili, líca jej zardeli a nový účes ju očarilo o desať rokov.
“Mami, vyzeráš úžasne,” povedala som a podala jej tort.
“Ďakujem.” Mama sa stiesnene usmiala. “Vyzleč sa a poď dnu.”
Rozhodne má nejakú návštevu. Rýchlo som sa prezliekla, upravila si vlasy a sukňu a vošla do obývačky. Z pohovky vstal pevne vyzerajúci muž okolo päťdesiatky v tmavomodrom svetri a s plešou. Mal veľké vrásky pri očiach, čo naznačovalo, že sa často smeje. Pozrel sa na mňa zvedavo. Počkala som na vysvetlenie.
“Ema, to je Jozef Kováč, môj priateľ z detstva,” povedala mama, objala ma a hľadela na mňa prosebným pohľadom.
“Takže z dediny,” súhlasila som chladne.
“Poďme na obed, polievka vychladne.” Mama odišla do kuchyne.
Sadla som si na svoje obvyklé miesto – chrbtom k oknu, kde stála chladnička. “Či už chce, aby tu sedel miesto otca?” pomyslela som si. Jozef si sadol oproti. Medzi nás si sadla mama, chrbtom k sporáku. Tak sme vždy sedávali, keď bol otec nažive.
“Takže ty si ma s ním chcela zoznámiť? To som od teba nečakala. Teraz chápem, prečo si sa tak zmenila,” povedala som uštipačne.
“Prečo to robíš?” Mama ma pokárala pohľadom.
“Už ti chýbajú rany? Malo ti ich otec naprídať? A kde je flaša? Priniesli ste fľašu?” spýtala som sa, hľadiac na Jozefa.
“Jozef nepije. On…” Mama sa odmlčala a vinným pohľadom sa pozrela na neho.
On položil svoju veľkú ruku na jej dlaň.
“Netreba, Terezka.”
“Teraz sa tvárite, že nepijete, ale čoskoro sa ukážete, keď sa sem nasťahujete. Mami, čo, ideš sa vydávať? To je to prekvapenie? Jozef, teba manželka vyhodila, tak si sa rozhodol prísť k mojej mame?”
Slová mi išli z úst samé, nedokázala som prestať. V maminých očiach sa objavili slzy.
Jozef pozeral do misky so vychladnutou polievkou.
“Už si spokojná?” Mama náhle pohrozivo spýtala. “A čo som ja v živote videla? Len bitky a opitého muža. Ty si utekala k susedke, keď prišiel domov. Chodili sme po uliciach, kým nezaspal. Vytiahla som mu peniaze z vrecka, keď spal, aby som ti kúpila topánky alebo šaty. Ty nič nevieš…” Zrazu sa odmlčala a vzlykla.
Nikdy som ju takú nevidela. Vždy tichá, zastrašená. Pamätala som si, ako otec raz vykríkol, že je dobrá len na to, aby sa o ňu utierali nohy. A teraz sa postavila na stranu cudzieho muža.
“Dávno som ti to mala povedať. Tridsať rokov som mlčala.” Mama sa nadýchla. “To je tvoj otec. Jozef Kováč je tvoj otec.”
“Čo?” Odtrhla som sa od stoličky a oprela sa o chladničku. Pozerala som striedavo na Jozefa a na mamu.
“Áno. Milovali sme sa už od školy. Potom išiel na vojnu. V dedine sa nič neutaji. Povedala som to matke, že som tehotná. Kricala, bíjala ma uterákom. Potom priviedla domov chlapa zo susednej dediny – ako pomoc pri oprave plotu. Bol u babky na dovolenke. Jedného večera ma po diskotéke doviedol domov. Vyšla mama a povedala, že ma nenechá oklamať. Buď si ma vezme, alebo nech ide. A on povedal, že to myslí vážne. Tak som sa vydala za Ivana. Odíšli sme do mesta. Potom som ťa porodila. Nemilovala som ho. Možno tušil, že nie si jeho, preto pil a bil ma. Jozefovi som napísala, že som vydatá. Nevedel o tebe.
Do dediny som nechodila, hanbila som sa pozrieť mu do očí. Minulé leto som bola u brata – pamätáš? Vtedy som ho stretla. Potom prišiel za mnou. Povedal, že mi nevyčíta, rozumie tomu. Miloval len mňa. Odídem k nemu, tebe nechám byt. Už dosť si sa nachodA keď som sa na jar vrátila do dediny, aby som navštívila Jozefa, v tichu pohoria som konečne pochopila, že láska, ktorú mama zažila v posledných rokoch, bola tou najväčšou darčekom, aký mi mohla dať.
