Po výplate v továrni sa Ján s dvoma kamošmi zdržiavali v malom hostinci. Prémie nebola veľká, ale on ženatý nebol, a k peniazom pristupoval ľahkomyselne.
“Keď sú peniaze – fajn,” potešil sa, “a keď nie, počkám do výplaty.”
Takto hovorieval kamarátom, keď sa sťažovali, že všetky peniaze odvádzajú manželkám, a ak sa im podarí niečo uschovať, mali za to byť vďační.
“No, Janko, tebe je ľahšie, si slobodný,” poťahoval zo sklenice Ivan. “Ja mám tri chlapcov a výplata nie je žiaden zázrak. Poradím ti – neožeň sa, lebo potom budeš mať to isté: deti chcú jesť, topánky sa rozpadajú, oblečenie je malé… no chápeš, čo chcem povedať.”
Chlapi sa smiali, keď sa k nim pripojila jedna šikovná dievčina. Spozrela Janka a hneď si sadla k nemu na kolená. Bol najmladší z nich a cítil sa rozpačito, no predsa ju objal.
“Volám sa Zuzanka,” povedala veselo, “a ty?”
“Janko, teda Ján,” odpovedal, zatiaľ čo chlapi žmurkávali a potichu chichotali.
Zuzanka vstala a posadila sa na stoličku, ktorú Ivan starostlivo priniesol od vedľajšieho stola. Ján pochádzal z dediny, v meste žil len rok, bol hanblivý a nevedel, ako sa správat s takými smelými dievčatami. Ale Zuzanka sa mu páčila. Toho večera odišli spolu. A ráno sa zobudil vedľa nej.
“Idem do práce,” oznámil jej, rýchlo sa obliekol, zatiaľ čo ona len ležala.
“Janko, dúfam, že sa ešte uvidíme?” previavala sa a natiahla sa. “Príď ku mne po práci, budem na teba čakať.”
Deň sa mu vlečiel, no keď skončil, rozbehol sa k nej. Naozaj ho čakala v jej izbe na internáte. Ján sa do tej živej dievčiny zamiloval, hoci ju ani poriadne nepoznal. Kamaráti ho varovali, že často býva v mužských spoločnostiach, no on ju aj tak požiadal o ruku.
Za rok sa im narodila dcérka Katka. Zo začiatku bola Zuzka dobrou ženou. Varila, upratovala, starala sa o dieťa, kojila. Ale keď Katke dovŕšil rok, všetko sa začalo meniť. Ján bol v práci, a ona nechala dieťa u susedky a odišla. Keď prišiel domov, Katka bola u susedky, a tá mu vyčítala:
“Ján, ja mám tiež dve dcéry a veľa práce, a teraz sa musím ešte starať o tvoju. Povedz Zuzke, že už Katku brať nebudem.”
Hádali sa, kričali, Ján hrozil, že ak ešte raz nechá dieťa a príde opitá, bude mať problém. No Zuzka začala domov vodMužov, ale Ján ich vždy vyhodil von, až raz pri väčšej hádke mu Zuzka vyhrkla: “Vezmi si Katku a vypadni, ani jeden z vás mi nie je potrebný!”
