V Lúčke sme mali svadbu, ktorá celú dedinu položila na kolená. Ján, najšikovnejší mechanik v celej obci, zlaté ruky a milý úsmev, si vzal Katku. Katka červený mak v rozkvetom poli, hlasitá a smiešna ako zvonček, vždy vpredu a vždy prvá. Vyzeralo to, akoby išlo priamo z rozprávky. Rodičia Jánovi postavili nový dóm, postavili plot, ozdobili bránu stučkami. Oslavy trvali tri dni, hudba sa niesla po celej ulici, vôňa grilovaných klobások a sladkých koláčov plnila vzduch. Všetci kričali Horko!.
Len ja som ten deň nebol na hostine. Sedel som v našom zdravotnom stredisku, oproti mi ležala Anka. Anka tichá a nenápadná, akoby sa časť zrazu rozplynula. Jej oči boli hlboké ako lesné jazierka, plné starodávnej smutnosti, ktorá bolí pri pohľade. Sedela rovno na lehátku, ruky si chveno v kolenách tak, že kosti bledli. Mala na sebe najkrajšiu slávnostnú sukňu bielu s drobným kvetinkovým vzorom, starú, ale vyžehnutú. V horúcej noci mala na vlasy modrú stužku. Aj ona sa chystala na svadbu svoju, s Jánom.
Od detstva boli nerozluční. V prvej triede sedeli vedľa seba, Ján nosil Anke školský batoh a bránil ju pred chlapcami. Ona mu nosila koláčiky a pomáhala s domácimi úlohami. Všetci v dedine hovorili: Janko a Anka to je ako nebo a zem, slnko a mesiac, vždy spolu. Po návrate z armády Ján priamo k nej bežal, podali si žiadosť a stanovili si termín. Ten rovnaký deň, keď Katka a Ján slávili svoj veľký deň.
Keď sa Katka po svadobnom veselí vrátila z mesta, Ján sa náhle zmenil. Kde sa jej podarilo zapôsobiť iba Boh vie. Zrazu sa vyhýbal Anke, schovával oči. Počul som ho jedného večera, keď už padala noc, kadeŕke stáť a drbal si klobúk. Vytrhol z hĺbky duše: Prepáč, Anka. Nepatriš mi. Katku milujem, s ňou sa vydám. Obrátil sa a odišiel, a ona stála pri kadeŕke, vetrom šuchotajúca šatka, a vôbec nepoznávala, že je zmrznutá. Dedina sa zamračila, šepkala a pokračovala ďalej cudzí smútok nie je ich.
Sedel som teda pred ňou na jeho neuskutočnený svadobný deň, za oknom hrala hudba a rozliehal sa opojný smiech. Pozrel som sa na ňu a srdce mi krvavelo. Neplakala, ani slza sa neukázala. To bol najhorší úder keď človek nevybuchne von, bolesť sa zmršťuje vnútri a požíra ho.
Anka, povedal som ticho, nech ti podám vodu? Alebo kvapky s valeriánom?
Pozrela ma svojimi jazierkovými očami a v nich bola prázdnota, akoby vypálená step.
Nie, Semeno, prosím, povedala hlasom ako šumenie suchých listov. Neprichádzam sem pre liek. Chcem len sedieť. Dom ma zuží. Mama plače a mne je ľahko.
Obaja sme mlčali. Aké slová môžu zaplniť tú dieru v duši? Nie sú. Čas len bledne bolesť, kŕmi ju tenkou kožou, ktorú stačí potknúť a krv prúdi.
Sedeli sme tak hodinu, možno dva. Vonku nastala noc, hudba umlčala. Počul som len tikot starých hodín na stene a šum vetra v potrubí. Zrazu sa Anka zachvelela, akoby z mrazu, a podelila sa so mnou:
Vyšívala som mu košeľu na svadbu, križom po krku. Myslela som, že ju bude nosiť ako talizman.
Prešla rukou po vzduchu, akoby hladila nepovšimnutý golier, a po lícach sa spustila jedna, len jedna slza ťažká ako roztavené cínové, spadla na moje chvené ruky. V tom okamihu sa zdalo, že hodiny prestali tikovať a celá dedina, aj celý svet, sa zastavil s tou slzou. Hlboká, nevypovedaná bolesť. Došiel som až k jej chudým, trasúcim ramenám a držal ich, hýbal ich ako malé dieťa, a pomyslel som si: Pane, prečo ju tak trápiš? Prečo také čisté srdce musí prejsť takým utrpením?
Po dvoch rokoch sa sneh menil na blato, blato na prach a prach opäť na sneh. Život v Lúčke plynul svojím tempom. Ján a Katka žili, na prvý pohľad slušne. Kúpili si auto, dom naplnili. Katkin smiech však neznel už ako zvonček, ale skôr ako rozbitý sklo ostrý a hrozivý. Ján sa potácal ako by bol ponorený do vody, jeho tvár bola zatienená smútkom. Často zostával v garáži so svojimi kamarátmi, nie s prázdnymi rukami, ale s výhovorkami: Katka ho šichá od rána do večera, buď mu neplatí, buď mu nevenuje pozornosť, alebo pozerá na susedku. Ich láska bola ako jarný povodň rýchlo prišla, všetko zničila a takisto rýchlo pominula, po nej zostalo len špina a bahno.
Anka prežila. Žila potichu, nenápadne, pracovala na pošte, pomáhala matke v domácnosti. Zavrela sa do seba, ako do mušle. Nehľadala chlapov, nechodila do klubov. Občas sa usmiala, ale v očiach zostala tá sama lesná hĺbka. Sledoval som ju z diaľky a srdce mi praskalo. Myslel som, že nikdy nevykvita.
Jedného neskorého júnového dňa, keď dažďom pršíval ako z vedra a vietor strhával posledné zlaté listy zo stromy, sa na dverách môjho zdravotného strediska ozvale dvere. Stál tam Ján, mokrý po celom, špinavý a s rukou, ktorá podivne visela.
Semeno, povedal, perá sa chvejú, pomôž mi. Myslím, že som si zlomil ruku.
Vzal som ho do ordinácie, ošetril ranu, nasadil dlahu a on tiše trpel. Keď som skončil, pozrel ma s očami plnými zúfalstva a vydechl:
Ja som to ja, z hnevu. Katka a ja sme sa pohádali. Odletela do mesta k matke a povedala, že už nikdy nevráti. A rozplakal sa. Neako muž, ale ako zlomené šteňa. Rozprával zamotane, ako mu Katkina krása premenila na požiadavku, ako jej láska sa stala ťažkou a dusivou.
Každú noc, Semeno, snívam Anku, ako sa mi usmieva. A keď sa zobudím, chcem len výkričať. Som hlúpy, slepy hlúpy.
Podal som mu kávu s korením, sedel som vedľa neho a premýšľal, ako život niekedy treba prejsť všetkým, aby sme pochopili, čo je naozaj dôležité.
Nasledujúci deň všetka dedina rozprávala: Ján sa rozvodil. O týždeň neskôr prišiel k Ankinmu domu, nie k dverám, ale priamo na prah, zrazil si čiapku pod zimným dažďom a stál, hľadí na okná. Hodinu, dve, premočený do kostí. Anka nevyšla. Matka jej blikala rukami, ale on stával.
Potom sa dvere otvorili. Anka vyšla v starom plášti, s šatkou na hlave. Pristúpila k nemu, a on padol pred ňou na kolená, priamo do blata, chytil ju za ruky a pritiahol si ju k tvári.
Prepáč, povedal len tak.
Neviem, čo medzi nimi bolo, aké slová padli, ale keď o niekoľko dní neskôr prišla ku mne po masle Jánove škrabance na rukách ošetrovať v jej očiach už nebola tá vypálená step. Znovu v nich plávala lesná jazierka a na dne, ako prvý snehový kvietok, sa trblietalo malé svetielko.
Neorganizovali si veľkú svadbu. Jednoducho žili spolu. Ján sa presťahoval k nej do jej starého domčeka, opravoval strechu, zapaľoval plot, presúval pec. Pracoval od rána do večera, akoby sa tým snažil vyčistiť svoje svedomie. Ona, rozkvetla. Ako kvet, ktorý dlho chcel vodu a nakoniec ju dostal, opäť začala usmievať. Jej úsmev bol taký jasný a teplý, že som sa pri ňom aj ja usmial.
Jedného letného dňa, keď sme v polovici kosenia sena, vo vzduchu bolo sladké vône čerstvo posekaných tráv a poľných kvetov, som prechádzal okolo ich domu. Brána bola otvorená, pozerala som ich, ako sedia na starom drevenom lavičke pred domom. Ján, silný a pevný, ju objímal za ramená, a ona, tichá a svetlá, priklonila hlavu k nemu a tiše si spievala, miešajúc slnkom voňavú jahodu. Vedľa nich na teplých doskách spálala v pletenej košíčku maličkosť ich synka, Sashko.
Slnko zapadalo za rieku, maľujúc oblohu jemnými akvarelovými farbami. V diaľke krúžila krava, šteklal pes, a na tejto terase vládla taká ticho, taká pokoj, že sa zdalo, akoby čas sám zastal. Pozoroval som ich a usmial sa cez slzy. Boli to už iné slzy svetlé, ako po búrke slnko vyjde.
