Cudzie steny
“Vieš, nad čím premýšľam?” obrátil som sa na manželku, keď som už asi piaty raz dôkladne utieral ten istý tanier. “Že nám tu ani čajová lyžička vlastne neostala. Všetko sú v tej ich izbe. A ja si teraz ľahnem večer do postele vo vlastnom byte s myšlienkou, či nie sme príliš hluční, keď si pozeráme televízor v obývačke. Či im neprekážame.”
Maťa sa mlčky dívala von na tmavý dvor. Potom si hlboko vzdychla, akoby jej niečo ťažilo dušu.
“Hostia,” povedala potichu, ani sa ku mne neotočila. “My, domáci, sme sa stali hosťami. Vo vlastnej kuchyni.”
Práve vtedy, ako by na povel, sa z izby neterky ozval zdržanlivý dievčenský smiech, za ktorým nasledoval nízky mužský hlas jej priateľa. Pozerali film. V našej bývalej obývačke.
Tak sme tam sedeli, ja s tanierom v ruke, Maťa pri okne a v hlave mi stále vŕtala jedna otázka: Ako sme sa dostali až sem? Kedy sa to stalo, že vo vlastnom byte sa bojíme spláchnuť vodu na WC, aby sme niekoho nerušili? A pritom to všetko začalo tak nevinne. Úplne rodinne, s dobrými úmyslami, ako sa hovorí.
Telefonát od sestry Vierky prišiel koncom augusta, tak rok a pol dozadu. Práve som zaváral uhorky, celý od práce, vlasy prilepené k čelu, keď zazvonil mobil. Utieral som si ruky do zásteru, kým som hovor zodvihol.
“Jožo, ahoj,” začul som Vierkin trochu neistý, až úpenlivý hlas. Hneď som zbystril. Vierka len tak nevolá, vždy má práce vyše hlavy, žije v Prešove vlastným životom, a bežne sa k sebe dostaneme cez telefón len párkrát do roka. “Vieš, ako je to. Spomínaš si na Zuzku, moju staršiu?”
“Jasné, že si spomínam. Čo sa stalo?”
“Nič hrozné, neboj práve naopak. Spravila prijímačky na univerzitu, na vašu bratislavskú. Dostala sa na rozpočet, šikovná je. Ale vieš, s ubytovaním to je ťažké. Internát hneď nedajú, možno až o semester, možno aj neskôr. A ja som rozmýšľala… Vy ste dvaja, byt máte trojizbový, možno by si ju mohol na chvíľu prihlásiť, aby na fakulte mala papier? Čisto formálne. Bývať bude s babami v prenájme, všetko dohodnuté len pre papiere.”
Počúval som, držal mobil a v hlave už mi šrotovalo. Z jednej strany, veď dievča z rodiny, neter, vždy dobrá žiačka, Vierka často rozprávala, aká je šikovná. Z druhej strany, trvalý pobyt je vážna vec. Maťa mi stále opakovala: nikdy nikoho neprihlasuj, ani vlastných, lebo potom ich neodhlásiš. Ale tu šlo len o dočasné prihlásenie, pre študentku. A odmietnuť Vierke sa asi nepatrilo.
“Vierka, si si istá, že naozaj bude bývať inde?” spýtal som sa opatrne. “Čo ak si to rozmyslí? Nám s Maťou by nebolo dvakrát príjemné, keby tu mal stále niekto bývať, chápeš.”
“Joj, no neboj sa!” sestra sa rozosmiala. “Osemnásť rokov, mladosť chce voľnosť. Už majú prenajatú izbu s dievčatami. Len pre papiere to potrebujeme, vieš, na školách je to dnes všetko prísne. Potvrdenia, pečiatky, trvalý pobyt podľa miesta školy. Čistá formalita.”
Ešte som váhal, že sa poradím s Maťou. Tá, keď večer prišla domov a rozprával som jej o tom, hneď zvraštila čelo.
“Netreba, Jožo,” povedala rázne. “Trvalý pobyt to nie je sranda. Potom sa toho človeka nezbavíš. Vieš, koľko takých príbehov som už počula?”
“Ona je ale neter. Vierkina dcéra. A len na krátko, na čas štúdia. Papiere vybaví a hotovo, bývať bude inde.”
“Papiere si vybaví,” odsekla Maťa. “A potom sa začne: sem-tam veci odložiť, prespať na pár nocí, raz privedie kamarátku, ďalšíkrát niečo iné. Nerob to.”
Ale svedomie ma zožieralo. Neter prijali na univerzitu, chce študovať, a my sa tu budeme s predpismi oháňať. Zuzku si dobre pamätám z rodinných osláv, tichá, slušná baba. Vierka sa dohodla, že Zuzka si všetko vysvetlí sama.
O dva dni mi Zuzka volala. Veľmi zdvorilým, normálnym hlasom pozdravila:
“Strýko Jožo, dobrý deň, tu je Zuzka. Mamka mi povedala, že by ste mi mohli pomôcť s pobytom. Viem, že je to komplikácia, ale naozaj to potrebujem. Bývať budem s babami, už máme izbu v Karlovke, len papier na univerzitu treba. Mohla by som sa zastaviť, všetko vysvetliť?”
Ako by som odmietol? Slušné, vychované dievča, žiada pekne Keď som to oznámil Maťe, len pokrčila plecami:
“Urob ako chceš. Len sa potom nesťažuj.”
Zuzka prišla začiatkom septembra. Vysoká, štíhla, v džínsoch a bielej košeli, ryšavé vlasy zapletené do vrkoča. Krásne dievča, radosť ju vidieť. V ruke balíček, v ňom pohár domáceho medu, lekvár, a špeciálne čokolády “od mamky s pozdravom”.
Dali sme si spolu čaj, rozprávala o škole, o žurnalistike, že by chcela robiť v televízii. Oči jej svietili od nadšenia. Ukazovala fotky z prenajatej izby, tri postele, ale vraj dostačujúce.
“Potrebujem len pobyt pre papier, bývať určite nebudem, sľubujem. Maximálne na otočku, ak by čo bolo. Ale skoro vôbec.”
Maťa, keď ju večer zbadala, tiež zmäkla. Zuzka pozdravila so všetkou slušnosťou a hneď sa zberala preč, nech nás neruší.
“Papiere prinesiem zajtra. Mohli by ste so mnou na úrad?”
O tri dni sme boli spolu na matrike. Všetko prebehlo hladko prihlásili sme Zuzku na rok. Po dvoch týždňoch mala v pase pečiatku a desaťkrát mi ďakovala. Myslel som, že je vybavené. Dievča dostalo, čo potrebovalo, bývať bude inde, rodine sme pomohli. A basta.
Ale život človek nezarovná podľa seba.
Najprv Zuzka naozaj nechodila. Prešli dva mesiace, len občas zatelefonovala, vypýtala novinky, popriala nám na sviatok. Vierka mi tiež ďakovala, vraj Zuzka študuje na jednotky. Upokojil som sa, že sme urobili správne rozhodnutie.
Potom v novembri Zuzka zavolala: “Strýko, môžem na pár dní prísť prespať? So spolubývajúcimi je zle, jedna je hlučná, hostí si vodí, hra hudbu. Nedá sa tam učiť, mám skúškové.”
Nevedel som odmietnuť. Študentka pred skúškami čo by som bol za človeka.
“Príď, prespíš v obývačke na gauči.”
Prišla večer, s tým veľkým ruksakom. Maťa ledva niečo povedala, Zuzka bola tichá, nápomocná a stále sa ospravedlňovala. Že len na týždeň, najviac dva, kým sa nenájde iné ubytovanie. Slušná, skoro neviditeľná. V robote bola od rána, večer len učila. My sme už televízor ani nezapínali, aby sme nerušili. Večerať sme chodili neskôr, zvyknutí dávať si pozor.
Týždeň sa natiahol na dva, potom na celý skúškový. Po skúškach povedala, že si našla v redakcii regionálnych novín polovičný úväzok skúsenosť sa hodí. Ubytovanie nechce, šetrí, lebo v lete by rada šla na stáž do Bratislavy. Rodičia na to nemajú.
“Strýko Jožo, môžem ešte chvíľu ostať? Platím energie, kupujem si jedlo, nechcem vám byť na obtiaž. Tú prácu potrebujem, a inak by išla polovica výplaty na byt.”
Keď som to povedal Maťe, vybuchla:
“Načo si ju sem ťahal, veď som ti hovorila! Najskôr pobyt, teraz už býva, nabudúce bude asi aj nábytok voziť!”
Bolo mi to nepríjemné, ale vyhnať som Zuzku nevedel. Veď robila, učila sa, normálne dievča. Vierke som volať nechcel, bál som sa, že povie súhlasil si sám, tak si to rieš.
Cez február si už úplne zvykla. Pol skrine v predsieni zabrala, na balkóne škatuľky s knihami a školskými materiálmi. Všetko mala svoje: jogurty, ovocie, večere v nádobkách. Inokedy vzala trochu z nášho cukor, maslo, chlieb , priniesla, doplnila. Ale už to bol zvláštny pocit. Akoby sa v tvojom byte rozťahoval niekto iný.
S Maťou sme sa takmer prestali rozprávať. Ak hej, len v skratke a vecne. Chodila do práce, večer sa stratila do spálne. Vedel som, že sa chce Zuzke vyhnúť, hnevá sa mlčky. Ale Zuzka sa úprimne snažila zdravila slušne, ponúkla pomoc, všetko po sebe upratala. Ale stále bola cudzia v našom byte.
Jedného večera som krájal zeleninu na večeru, keď Zuzka vošla do kuchyne, napustila si do svojho ružového rýchlovarného kanvicu (náš bol údajne pomalý) a čakala, kým začne vrieť. Ani nepozrela hore všetko jej bolo akosi samozrejmé. Mala vlastný hrnček s nápisom “Všetko bude”, aj vlastné aromatizované čaje.
“Zuzka,” oslovil som ju, lebo mi to nedalo. “Nezháňaš si už ubytovanie? Tí spolubývajúci už nevŕzgajú?”
Len krútila hlavou. “Už s tými babami vôbec nekomunikujem, dohádam sme sa. Len stále nič normálne nenašla. Drahé alebo ďaleko. Vám to veľmi vadí? Ak áno, budem hľadať intenzívnejšie.”
Nevedel som odpovedať. Vyslovene povedať “Zuzka, zbaľ sa a choď”? Nedokázal som to. Výchova mi to nedovolila, a bola mi ľúto. Veď ani naschvál nerobila zle.
“No, hľadaj, ozaj by sa ti zišla samostatnosť. Gauč predsa nie je nič moc.”
“Ja som spokojná,” odvetila len.
Zišla preč. Ja som v kuchyni stál a rozmýšľal: veď ona tu dnes skoro celkom býva, žije si svoj režim, káže podľa svojho. A my po večeroch sedíme v kuchyni do obývačky sa nám nechce, televízor už takmer nezapíname, vlastne sa hanbíme rozprávať hlasnejšie. Vo vlastnom byte.
Večer mi Maťa v spálni opatrne, skoro šeptom povedala: “Jožo, treba ju odhlásiť z pobytu. Kým nie je neskoro. V lete jej končí dočasná registrácia. Neobnovuj to, dobre?”
“Dobre,” povedal som. Ale vnútri som vedel, že to nebude také jednoduché.
Jar prešla, Zuzka sa chystala na skúšky, chodila do práce. Občas sa vrátila večer unavená, že vraj v redakcii má robotu. Sadla za notebook, ťukala doň, ja som počúval cvakanie kláves, keď som zaspával. Liečilo mi to nervy. Človek má pocit, že nie je vo vlastnom byte doma.
V máji doniesla večer domov priateľa. Kubo, asi okolo dvadsiatky, v koženej bunde, moderná ofina, študuje informatiku, poznali sa z redakcie.
“Strýko Jožo, môže tu chvíľu počkať? Pracujeme na projekte pre školu. Naozaj len na chvíľu.”
Prikývol som, čo iné, keď Maťa nie je doma. Išli do obývačky, zavreli dvere, z kuchyne sa ozýval ich tlmený smiech. Vo mne to však začalo vrieť. Už aj chlapa si tu vodí! Veď to je naša obývačka, náš gauč!
Keď prišla Maťa, len som sucho povedal: “Zuzka má v obývačke priateľa.”
Stratila reč. Sadli sme znova do kuchyne a čakali, kým odídu.
Keď vyšiel, zdvorilo sa rozlúčil, Zuzka mi v kuchyni sľúbila: “Ospravedlňujem sa, viac hostí nosiť nebudem.”
“Zuzka,” povedal som, premáhajúc sa “chceš, aby sme ti hľadali nový podnájom? Veď nie si tu doma.”
Len jej stislo pery a šla preč. Nepríjemné, ale pravdivé. Maťa večer súhlasila: “V lete sa musí odsťahovať.”
Lenže v lete sa nič nestalo práve naopak.
V júni prosila, aby sme nový pobyt predĺžili aspoň o rok. “Sľubujem, že k jeseni pôjdem, len teraz sa nedá, mám skúšky, prácu, nemám čas hľadať byt.” Bála sa, že ju v škole odhlásia.
Volal som Vierke, ale tá len povedala: “Jožo, ešte nevydrž, Zuzka je slušná, povieš jej, nech hľadá bývanie, ale pobyt jej predĺž.”
Ako som mal odmietnuť? Podpísal som teda žiadosť sám, bez Maťi, ktorá viac už na úrad nechcela ísť.
Leto Zuzka strávila u rodičov, byt bol ticho, naša izba znova naša. Po prázdninách ale opäť vtrhla s veľkým kufrom, všetko svoje, dokonca nový plán chce červený diplom, viac sa bude učiť.
V októbri znovu doniesla Kuba a už sa ma ani nepýtala. Keď som protestoval, len povedala: “Veď robíme na projekte, už ste si zvykli…”
Hádky pribúdali, atmosféra hustla. Maťa v práci trávila noci, domov chodila len spať, ja som sa tiež začal zdržiavať mimo bytu. Stalo sa, že Kubo spával na gauči s ňou.
V novembri som to už nevydržal. “Zuzka, kedy sa sťahuješ? Už tu bývaš vyše roka, sľubovala si, že odídeš, keď si našla prácu.”
Tvár jej stvrdla: “Strýko, kde mám ísť? Všetko drahé, zlé podmienky, ja potrebujem kľud na štúdium. Vám tak veľmi vadím? Veď platím energie! Nikto ma inam nevyhodil…”
“Vadíš,” povedal som napoly, dvihol sa a šiel na balkón. Zistil som, že si začína robiť nárok na byt, cíti sa tu ako doma.
Odtiaľ bolo už len krok k ďalším sporom.
Na Vianoce odišla domov, oslavovali sme s Maťou v kuchyni pri malom umelom stromčeku. Nálada žiadna.
Po sviatkoch Zuzka prišla s novinkou: “Strýko Jožo, teta Maťa… Kubo by sa mohol na nejaký čas k nám nasťahovať? V internáte je to neúnosné, chystáme sa vziať sa, je to len dočasné, zaplatí všetko, čo treba”
Dva poháre v kuchyni v ten večer takmer skončili na zemi. “Nie,” povedal som rázne. “Kubo tu bývať nebude. Ani chvíľu. A ty si hľadaj nové bývanie, do mesiaca potrebujeme byt pre seba.”
Zuzka sa mi pozrela do očí úplne inak ako prvýkrát, keď prišla. “Nemáte právo ma vyhodiť. Mám tu pobyt oficiálne do augusta, vypísať ma musíte cez súd, veď si plním povinnosti. Kubo tu pobudne len ako hosť. Ak sa vám nepáči, oslovte políciu, ale neporušujeme nič.”
Tú noc nám nebolo všetko jedno. Maťa na to: “Podáme žalobu na vysťahovanie, nech si povie Vierka, čo chce.”
Vierka, keď som jej všetko vyrozprával, len povzdychla: “Pochopím vás, ak pôjdete do súdu, Jožo.”
Vyzvali sme miestneho policajta. Kubo podľa neho môže pár dní prespať ako hosť, ak ostane viac, budeme riešiť.
Kubo tu ostal, správal sa ako v podnájme. Po týždni policajt spísal zápisnicu porušenie, desať dní na vysťahovanie. Kubo naozaj odišiel a odvtedy bolo aspoň trochu ticho.
No o tri týždne Zuzka s vážnou tvárou oznámila: “Podala som žiadosť, aby mal Kubo pobyt u mňa, je môj snúbenec, mám na to právo.”
Našťastie právnik Maťu upozornil, že to môže zakázať len súd. Dal som žalobu na vysťahovanie Zuzky, a súčasne žiadosť o zákaz Kubovho pobytu.
Rok sa takmer skončil, keď už príbuzní Maťu prestali zdraviť. V týchto veciach vždy stojí rodina za “obetou”. Súd trval, čakal nás len dlhý boj.
Čas plynul. S Maťou sme trávili večery v kuchyni, už len dvaja. Obývačka bola pre Zuzku a Kuba pozerali filmy na veľkej novej telke, starú nám odložili na balkón. Varili sme každý zvlášť, nestretávali sa. Už to nebol náš domov, boli sme tam hosťami. Oslovili nás už len zdvorilo, keď niečo potrebovali.
Večer Maťa navrhla: “A čo keby sme byt predali, kúpili si garzónku? Nech si ho nechajú. Aspoň budeme mať konečne pokoj.”
Premýšľali sme dlho. Obaja sme boli zronení, rozhrkaní a unavení. Niekoľkokrát sa ozval smiech z obývačky, mladí sa tam bavili ako doma u nás, v našom byte… Lenže to už nebolo naše.
“Možno je to naozaj najlepšie,” obrátil som sa ku Maťe. “Za tie roky sme pomáhali koľko sa dalo. Nech si žijú po svojom, veď my si tiež zaslúžime kúsok vlastného pokoja.”
Na druhý deň som zavolal realitného makléra. Nech vieme, koľko ešte ten náš byt stojí.
V noci som ležal a počúval zvuky z obývačky hlasy, smiech, melódie nového televízora. A bol som si istý, že sme doma skončili. Že to už nebude nikdy ako predtým. Že hosťami, ktorých zabudli požiadať, aby odišli, zostaneme až do konca.
Najhoršie však nebolo to, že sme stratili byt. Najhoršie bolo, že sme stratili vieru v dobrotu, v vďačnosť, vo vlastnú rodinu.
A cítil som len trpkosť. Trpkosť, že keď si pustíš cudzieho človeka aj rodinu za vlastné dvere, len málokedy ich dokážeš aj zatvoriť.
A vonku sa nad bratislavskými domami ozýval vietor, detský hlas z dvora, a my sme za kuchynským stolom mlčky pili už vychladnutý čaj. Vo svojich cudzích stenách.
