**CUDZIE DETI**
Najprv sa Jankovi zdalo, že mama len trochu pribrala. Bolo to však čudné – v pase sa jej zaoblil tvar, ale inak vyzerala rovnako. Pýtať sa nechcel, aby ju náhodou neurazil. Otec len mlčal a pozeral na ňu s láskou, tak sa Janko tváril, že si nič nevšimol.
Čoskoro však bolo jasné, že jej brucho rastie. Raz, keď prechádzal popri ich izbe, uvidel, ako otec maminu hladí po bruchu a niečo jej jemne hovorí. Ona sa len usmievala, spokojná. Bolo mu trápne z tej scény, a tak rýchlo odišiel.
„Mama čaká dieťa,“ napadlo ho zrazu. Tento poznatok ho viac šokoval než prekvapil. Mama bola síce krásna a vyzerala lepšie ako väčšina mám jeho spolužiakov, ale tehotenstvo v jej veku v ňom vyvolávalo odpor. Vedel už, odkiaľ sa berú deti, ale predstaviť si svojich rodičov v tej situácii… to bolo iné.
„Tati, mama čaká dieťa?“ spýtal sa raz otca. S ním sa mu o tom hovorilo ľahšie.
„Áno. Mama sníva o dcérke. Asi je hlúpe ťa pýtať, či chceš brata alebo sestričku.“
„A čo, v takom veku ešte rodia?“
„V akom veku? Mame je len tridsaťšesť, mne štyridsaťjeden. Ty si proti?“
„A niekto sa ma pýtal?“ odsekol Janko.
Otec naňho uprel pohľad.
„Dúfam, že si dosť veľký, aby si nám rozumel. Mama už dlho chcela dcéru. Keď si sa narodil ty, bývali sme v podnajme. Mama sedela doma s tebou, pracoval som len ja, peniaze stačili len na najnutnejšie. Tak sme sa rozhodli počkať s druhým dieťaťom. Potom zomrela stará mama a jej byt nám dali. Pamätáš si ju?“
Janko pokrčil plecami.
„Trochu sme ho opravili a presťahovali sa. Keď si vyrastol a mama začala pracovať, bolo lepšie. Kúpil som prvé auto. Dcérku sme odkladali, hovorili sme si, že ešte stihneme. A potom to už nejako nešlo… A teraz, keď sme prestali dúfať…“
„Dúfam, že to bude dcérka, ako mama chce. Naša mama je síce mladá, ale už nie dievča. Takže sa snaž nechať ju v kľude. Ak bude problém, povedz mne. Dohodnuté?“
„Jasné, tati.“
Čoskoro zistili, že naozaj bude dievčatko. V dome sa začali objavovať ružové detské vecičky. Jankovi pripadali ako bábikové. Postavili detskú postieľku. Mama často vypadla z rozhovoru, sedela zasnená, akoby počúvala niečo v sebe. Otec sa vtedy znepokojene pýtal, či je všetko v poriadku. A Jankovi sa tiež prenieslo to napätie.
Jemu bolo dieťa celkom jedno, najmä sestra. Načo mu sliny a plienky? Jediné, čo chcel, bolo Zuzka Horváthová. Ak chcú rodičia ďalšie dieťa, ich vec. Čo je jemu do toho? Dokonca dobre – budú sa venovať len jej a menej mu budú nadávať. Aspoň niečo dobré z tej sestry.
„A je to nebezpečné? Teda rodiť v jej veku?“ spýtal sa Janko.
„Riziko je v každom veku. Samozrejme, je pre ňu ťažšie teraz ako keď čakala teba. Bola o trinásť rokov mladšia. Ale nežijeme v lese ani na dedine, máme dobré nemocnice… Bude to v poriadku,“ dodal otec unavene.
„A kedy? Za ako dlho?“
„Čo? Pôrod? O dva mesiace.“
Ale mama porodila o mesiac skôr. Janka zobudil hluk. Počul stonanie a behanie za stenou. Vstal a ospale sa vydal k rodičom. Mama sedela na rozdrvenej posteli, ruky opreté o chrbát, kývala sa sem-tam a jemno stonala. Otec nervózne behal po izbe a zbieral veci.
„Hlavne nezabudni zložku s dokumentmi,“ vypravila zo seba mama so zatvorenými očami.
„Mami?“ zavolal Janko, už úplne prebudený, chytajúc sa ich napätia.
„Prepáč, že sme ťa zobudili. Je to také… Kde je tá sanitka?!“ zahúkol otec do prázdna.
Prázdno mu odpovedalo zvonením u dverí, a tak vybehol otvoriť. Janko váhal, či sa má obliecť, alebo zostať pri mame pre istotu. Vtom vstúpili muž a žena v uniformách sanitky a hneď sa začali pýtať:
„Ako dlho kontrakcie? V akej frekvencii? Odišla voda?“ Keď mamu znova schvátil záchvat, odpovedal otec.
Na Janka nikto nehliadel, a tak vykĺzol z izby. Keď sa vrátil oblečený, rodičia vychádzali z bytu. Mama išla v župane a papučiach. Vo dverách sa otec obzrel.
„Čoskoro som späť, zatiaľ si tu uprac.“ Chcel ešte niečo dodať, ale mama zasykla a zavesila sa mu na ruku.
Janko ešte chvíľu stál a pozeral na dvere, počúvajúc nezvyčajnú tichu. Potom sa vrátil do izby a pozrel na hodiny. Ešte mohol dve hodiny spať. Upratoval opatrne, zložil gauč, posbieraal veci a išiel do kuchyne. Otec prišiel, keď sa chystal do školy.
„Tak čo, už?“ snažil sa uhádnuť z jeho výrazu.
„Ešte nie. Nepustili ma tam. Nalej mi čaj.“
Janko postavil pred otca šálku a pripravil sendviče.
„Mám ísť?“
„Choď. Zavolím, keď bude čo nové,“ sľúbil otec.
Janko do školy meškal.
„Kováč sa nám konečne poctil prítomnosťou. Prečo meškáš?“ spýtal sa učiteľ matematiky.
„Volali mame sanitku, odviezli ju do nemocnice.“
„Prepáč, sadni si,“ zmiernil sa učiteľ.
V triede sa ozvalo: „Jeho mama rodí!“ a niekto sa zachechtal. Janko sa prudko otočil.
„Ticho! Kováč, už si sadol. Čo je na tom smiešne?“
Otec mu zavolal na poslednej hodine.
„Môžem ísť?“ zdvihol ruku Janko.
„Neponáhľa sa? Do konca hodiny dvadsať minút, vydržíš.
