Veronika Dvořáková vždy hovorievala, že osud rád človeku hádže prekážky práve vtedy, keď to človek čaká najmenej. Ale takýto obrat udalostí nečakala ani v tých najodvážnejších snoch.
Všetko sa začalo tým, že do vedľajšieho bytu sa nasťahovala mladá rodina. Steny v starom dome sú tenké, a tak Veronika Dvořáková proti svojej vôli počula ich rozhovory, hádky, detský plač. Najprv ju to rozčuľovalo – v jej šesťdesiatich troch rokoch bola zvyknutá na ticho a pokoj. Postupne sa však ich hlasy stali známymi, takmer rodinnými.
Prvé stretnutie bolo pri poštových schránkach. Mladá žena s kočíkom sa snažila vybrať listy a zároveň utíšiť plačúceho bábätka. Veronika Dvořáková sa nevedomie priblížila.
„Pomôžem vám,“ ponúkla sa, vystrievajúc ruky k dieťaťu. „Vy si preberte poštu, a ja ho chvíľu poľúbim.“
„Veľmi pekne ďakujem,“ usmiala sa žena vďačne. „Ja som Zuzana. A toto je náš Jakubko, má len štyri mesiace.“
„Veronika Dvořáková,“ predstavila sa susedka, opatrne chytiac bábätko do náručia. „Ach, aké je krásne! Ako bábika.“
Jakubko sa okamžite upokojil, akoby cítil dobré ruky. Zuzana na susedku pozrela s údivom.
„Vy máte čarovné ruky! Doma furt plače, a teraz hneď utíchol.“
„Skúsenosti, drahá, skúsenosti,“ vzdychla si Veronika Dvořáková. „Vychovala som dvoje detí, starala sa o vnúčatá. Vnúčatá sú už dospelé, a moje deti žijú ďaleko.“
Odvtedy za ňou Zuzana často chodila po radu. Raz nešla kaša, inokedy dieťa nespalo, alebo len potrebovala vypovedať. Veronika Dvořáková ju vždy privítala s ochotou pomôcť.
„Veronika Dvořáková, nepozerali by ste Jakubka na dve hodinky?“ poprosila raz Zuzana. „Musím k lekárovi, a s dieťaťom v čakárni je to ťažké.“
„Samozrejme, nechajte ho tu. S Jakubkom sme už starí kamaráti, však, zlatko?“
Postupne sa takéto návštevy stali pravidelnými. Veronika Dvořáková ani nepostrehla, ako si chlapca pripútala. Poznával ju, natahoval sa po nej, a keď sa naučil hovoriť, prvé slovo bolo „babička“. Zuzana sa smiala, že si Jakubko pomýlil babičky.
Zuzanin manžel, Juraj, spočiatku na susedku pozeral podozrievavo. Bol uzavretý, málovravný. Pracoval ako vodič, často sa zdržal v práci, prichádzal unavený a nevrlý.
„Prečo stále chodíš za tou starou pani?“ brčal. „Už nevieš sama rozmýšľať?“
„Juraj, ona je veľmi milá. A s Jakubkom pomáha. Vieš, ako by som sa bez nej zmohla?“
„Zmohli by sme sa nejako. Nepáči sa mi to. Cudzí ľudia do našich vecí nemajú čo strkať nos.“
Ale osud to zaariAle keď Juraj prepadol chorobe a rodina sa ocitla v núdzi, Veronika Dvořáková im opäť pomohla, a tak si Juraj nakoniec uvedomil, že niekedy môže byť rodina aj v srdciach, nie len v krvi.
