“Lenka, prepáč, musím ísť.”
“Volala žena? No tak choď. Už som si zvykla.”
Lenke bolo ťažko vždy, keď musela Jozefa prepustiť k manželke. Tak veľmi si priala, aby zostal cez noc. Mohli by ísť na kávu, pozrieť si film zabalení do teplého deky. Uvarila by mu ten najlepší nápoj…
Ale to všetko boli len sny. Jozef nikdy netajil, že je ženatý, že má syna. Ženu nemiluje, žije s ňou kvôli dieťaťu. Čaká, kým syn dokončí školu, a vtedy – vtedy odíde k Lenke.
Lenku jeho žena netrápila. Prečo by mala myslieť na šťastie nejakej cudzej ženy? Mala rodinu, manžel ju prestal milovať – to sa dá vidieť, tak nech ho nepúšťa. Lenže Jozef je dobrý otec, nechce syna zraniť odchodom.
Nechaj tak. Raz bude aj na jej ulici slávnosť. O dva roky syn odíde študovať, a potom… Bude deka, filmy a rodinné šťastie. Lenka snívala o dcére, svojej kópii.
Dva roky preleteli rýchlo. Čakala, konečne sa rozhodne, ale vždy našiel výhovorky.
“Chápeš, Lenka, tehotná Alenka… Chorá mama, musíme sa o ňu starať. Teraz nemôžem…”
Lenka si povzdychla a kývla. Do dôchodku má ešte čo čakať?
Meškanie. Porucha? Kúpila test. Dve čiary. Možno je to aj lepšie… K doktorovi, nech potvrdí.
Sedela v čakárni, keď sa otvorili dvere ordinácie. Von vyšla tehotná žena s veľkým bruchom. Vedel ju muž. To nie je možné… Jozef? Čo sa to deje?
Nevšimol si ju. Lenka vošla k doktorovi.
“Slečna, ste v poriadku? Vyzeráte bledo.”
“Áno, asi som v poriadku. Chcela som sa len skontrolovať.”
Lekár potvrdil tehotenstvo a pogratuloval.
“Vo vašom veku je prvé dieťa… náročné. Ale v pohode. Práve tu bola pacientka, štyridsať rokov, syn dospelý, a teraz čakajú dievčatko. Krásna rodina, pevná, prečo nie?”
Lenka sa trpko usmiala. V hlave jej vírilo. Ako mohol klamať? Čakal dieťa s “nemilovanou” ženou? Ako dlho to chcel tajiť? Čo teraz?
“Lienka, dnes nemôžem prísť…”
“V pohode, ja som tiež zaneprázdnená.”
“A čo robíš?”
“Idem s Monikou do klubu. Už ma nebaví sedieť doma.”
“Čože? To nie je dobrý nápad!”
“Prečo? Nemám rodinu, mám právo. Ty si cudzí muž, nemáš čo rozkazovať.”
Zavrela mobil. On jej zakazuje klub? Ako verný pes má čakať, kým sa pán uvoľní? Medzitým on robí deti, vychováva, a k nej chodí len pre rozptýlenie. Až pokým ho omrzí.
Až teraz si uvedomila, akú hanebnú úlohu hrala. Všetko najlepšie pre rodinu… ona bola len záložné letisko. A je mu jedno, že jej biologické hodiny tikajú. Nuž, teraz bude mať dieťa. Svoje vlastné.
Jozef prišiel bez ohlásenia. Plakal. Povedal, že počas pôrodu jeho žena stratila dievčatko, hoci všetko vyzeralo dobre. Alenka sa zrútila žiaľom, on nevie, čo robiť.
“Čo robiť? Byť pri nej. Je to vaše spoločné nešťastie. Prečo si mi klamal? Prečo si chodil ku mne, ak ste mali všetko v poriadku?”
“To je boží trest… pre mňa…”
“Nekecaj. Ty si všetko pokazil. Klameš žene, klameš mne, sebe… Aspoň teraz buď mužom a choď za ňou.”
“Ja vás obe milujem… Každú inak…”
“Jozef, choď. A nepríď už.”
Zatvorila dvere a rozplakala sa. Bolo jej ľúto seba i Alenky, ktorá stratila dieťa. Lenka sama čakala bábätko – vedela, aká to musí byť bolesť.
Jozef volal, prichádzal opitý, no Lenka ho vždy vyhodila. Nikdy sa nedozvedel, že porodila syna – jeho syna. Dala mu svoje priezvisko, v kolónke “otec” pomlčku. Malý Marek bol jeho kópiou.
Kópia cudzieho muža.
Podľa štatistík asi 10 % mužov odíde k milenkám. Polovica sa vráti. Koľko žien čakalo na rozvod, ktorý nikdy neprišiel…
