Čože? Už sme spolu desať rokov! O akú milenku ide? Stačíš ma!
Viktória sa vôbec necítila dobre. Ako keby jej koža prečítala, že Ján ju podvádza. Bála sa neistoty, až nakoniec našla odvahu otvorene s ním pohovoriť.
Spýtala sa, či je to pravda, a on len odvetil:
Čože? Už desať rokov sme ženatí! O akú milenku ide? Stačíš ma!
Zdalo sa, že hovorí úprimne. Viktórii nič nezavádzalo ani úškrn, ani slová, ani oči ale niečo jej neprinášalo pokoj.
Viktória nie je typ, čo sa spolieha na náhodu, tak sa rozhodla pravdu vyťať. Ako na to, nevedela. Po prečítaní rad v internetových fórach sa najprv rozhodla prezrieť Jánov mobil, no nič zvláštneho nenašla. Len prázdne chaty s niekoľkými bývalými spolužiačkami to ju nenavrátilo.
Ján si heslo na telefón nikdy nenastavil. Nemal čo skrývať. Žiadne tajné správy, žiadne skryté konverzácie. Ako anjel v tele.
Občas sa Viktórii zdalo, že si len všetko vymýšľa, ale zakaždým, keď Ján mešká po práci, cítila niečo zlé.
Jej najlepšia kamarátka vždy hovorila:
To sú len tvoje domnienky! Ján ťa má rád a nikdy na neho nepozeraj! Tvoje podozrenia len všetko zničia!
Viktória ju nepočúvala. Srdce jej vravelo inak a zdieľať manžela s inou ženou jednoducho odmietla.
Jedného dňa sa odvážila ísť do jeho kancelárie, aby zistila, či sa tam zaujíma o ženy. Keď ho uvidela, rozčúlený ju vyzval, že ju na verejnosti hanbí. Ospravedlňovať sa musel dlho, ale nakoniec mu rýchlo odpustila.
Zdalo sa, že ich život je v poriadku dom je plný, dvaja deti rastú, všetko ide. No Viktória si vždy našla nejaký výhovorku na útek. Ako sa hovorí: Kto hľadá, ten nájde, len zatiaľ vždy neúspešne.
Viktória často premýšľala, ako to býva u trochdesiatročných žien, ktoré neradia zostať osamelé s dvoma deťmi. Na povrch vyzerala pokojne, vnútri však búrila.
Ján si nič nevšimol žiadne zmeny v oblečení, žiadny cudzí parfém, žiadna nová úprava. Napriek tomu Viktória cítila, že niečo nie je v poriadku.
Keby nebolo jedného náhode, možno by pravdu nikdy nezistila. Či bola pravda skutočná alebo len fantázia? To sa čoskoro ukáže.
Keď ich mladší syn nastúpil do prvého ročníka, Viktória získala túžbu šoférovať. Zapísala sa do autoškoly a po troch mesiacoch sama absolvovala skúšky a dostala vodičský preukaz.
Ján bol na ňu taký hrdý, že jej kúpil auto malé, no funkčné. Viktória je mala štíhlu a nízku, tak jej to vyhovovalo a parkovanie bolo jednoduché.
Ján samozrejme neoznámil, že auto kúpil preto, aby mu jeho manželka nepožadovala jazdu. Myslel, že je ešte príliš mladá na samostatné jazdenie najprv si má nabúrať skúsenosti.
Jedného víkendu sa Viktória prebudila skôr než zvyčajne a rozhodla sa pre rodinu pripraviť koláč s baklažánom a kuracím mäsom všetci to milovali. Lenže múku nemala.
vonku bolo mrazivo, sneh ležal všade, no už mala skúsenosť so zimnou jazdou, tak sa rozhodla rýchlo ísť do obchodu. Keď nastúpila k autu, neštartovalo. Vrátila sa späť domov, deti ešte spali a ona ticho odchádzala.
Chodiť po ľade nechcela, tak si dovolila zabudnúť na pravidlá a šoférovať Jánovo auto bez povolenia. Par km od domu, aby ho preč niekto nepocítil.
Zobrala kľúče, vošla do auta, nechalo sa rozohrievať, otvorila okná a v kufri, kde Ján často schovával servítky, niečo zakopla. Na zem spadla neznáma mobilná telefónka.
Aký to je? pomyslela si. Jánov telefón poznala naspamäť, a ten tu nepatril. Najprv ju prepadli zlé myšlienky, že Ján ho náhodou získal, ale klikla na tlačidlo a zapla ho.
Na obrazovke sa objavila správa od Oksany:
Môj milý, veľmi sa na teba túžim! Príď čo najskôr! Čakám na teba!
Viktória sa zatútila, pretože nevie heslo a začala čítať korešpondenciu. Správa bola dlhá, takmer ako celý život.
Zistila, že Ján pracuje do piatich večer a domov sa vracia o siedmej. Nikdy si nepomyslela, kedy končí. Prakticky každú noc sa na chvíľu odíde k Oksane, ktorá mala asi štyridsať rokov a vyzerala ako staršia žena. Na fotke v správe bola práve ona.
Viktória sa naštvala.
Práve keď chceli odísť z auta, uvidela Jána, ako vychádza z podjazdu. Povedala mu, že išla do obchodu, no on sa odhodlal poslať Oksane ďalšiu správu.
Viktória si spomenula, že Ján často večer kráti k autu zabúda peňaženku, čokoľvek, a vždy sa vracia rýchlo, takže nič nepochytili.
Ján spozoroval, že mu žena šoféruje, a pobral sa ku nej:
Kto ti to dovolil? Tak sme sa nezhodli!
Viktória zareagovala ešte viac. Stlačila spätný pedál, rozbehla auto a s vrčaním vletela do zábradlia. Trochu uvoľnila napätie.
Vystúpila, pozerala na prekvapivého Jána a kričala:
Choď k svojej! Uvidíme, čo s tebou bude bez domu a auta! Nech ťa moje oči nevidia!
Aby potvrdila svoje slová, hodila Jánove Audi kľúče do obrovského hromadu a bežala domov.
Synovia sa prebudili, nevedeli, čo sa stalo. Po chvíli sa Ján snažil vstúpiť dnu, ale Viktória zamkla dvere.
Choď odtiaľ! Zabudni na túto cestu! kričala po celom dome.
Ján si obul jedny papuče, oblekol domácu pyžámu a šiel k Oksane. Myslel si, že ju nájde v teple, ale dvere otvorila a z interiéru sa ozval mužský hlas:
Miláčik, si už skoro tu? Už na teba čakám!
Oksana zistila, že Ján ju navštevuje iba cez týždeň, a že i ona má dva iných mužov. Počúvala ho, zatvorila dvere a nechala ho von.
Zúfalý Ján musel ísť k svojej matke, ktorá bývala o dve ulice ďalej. Marína Pavlína ho po videní ihneď pochopila, prijala ho, uvarila, nakŕmila a vypočula jeho príbeh o zlej manželke. Povedala mu povzbuzujúco:
Neboj sa, synku! Kto by povedal, že tvoju Viktóriu takou máš? Na tvojej ulici bude ešte nejaké šťastie! Veď máš len 35! Ešte nájdeš pravú lásku!
Ján zostal u mamy, rozhodol sa začať nový život. Aj keď sa tešil na slobodu, čoskoro zistil, že začať znovu nie je jednoduché Viktória podala súd na alimenty. Zistil, že je ťažké ísť ďalej bez podpory.
Takže to je moja rozprávka, kamarát. Drž sa a daj vedieť, čo si o tom myslíš!
