Dnes som si uvedomila, ako veľmi ma vyčerpáva tento manželský život. “Čo za nezvaných hostí tu zase bolo? Zavolaj svojim príbuzným, nech si prídu upratať po sebe,” rozčúlila som sa. “Už viac nebudem upratovať po nich. Stačí mi, že neustále periem posteľnú bielizeň po tvojich kamarátoch. Ako keby si zvykli spať v našej chate.”
Po večeri manžel povedal: “Hneď ti volala mama. Chcú s príbuznými o víkende na šašlíky.”
“Teším sa za ňu,” odvetila som. “Nech idú, ale čo my s tým?” Svoju svokru som nikdy nemala rada.
“Chcú ísť na našu chatu,” vysvetlil Marek. “Svoju nemajú a ja v sobotu musím do autoservisu.” Hovoril to, ako keby išlo o samozrejmosť. “Povedal som, že nemôžeme byť na chate, tak si vypýtala kľúče.”
Nemala som na výber, a tak som súhlasila. Čo som len urobila. Keď sme o týždeň prišli na chatu, stála som ako prikovaná. Vypadalo to, ako keby cez ňu prešlo stádo.
Všetky jahody boli pozbierané, podlaha bola špinavá, na sporáku osamelý hrniec so starou polievkou. Zo záclony v kuchyni ostal len háčik. Čo sa tu dialo, nechápala som. Manželovým rodičom už bolo cez šesťdesiat.
Všetko som mu vytkla.
“Čo za nezvaných hostí tu zase bolo? Zavolaj svojim príbuzným, nech si prídu upratať!”
“Veď si len trochu priprácaš. Daj to do práčky, vyber a rozves.”
“A čo keď nabudúce to urobíš ty? Si spokojný s tým, v akom stave je naša chata?”
Ale nikdy nikomu nezavolal. Dlho sme nehovorili, potom sme sa zmierili. V manželstve sme boli len dva roky, vzali sme sa z lásky, aj keď teraz som si niekedy myslela, že som sa unáhľila. Deti sme ešte nemali.
Všetko išlo svojou cestou práca, domov, domov, práca. O víkendoch sme chodili na prechádzky alebo s kamarátmi von. Všetko sa zmenilo, keď sa moja mama zrazu vydala a odišla za manželom do iného mesta. Naša rodinná chata ostala mne.
A zrazu ma celá manželova rodina začala milovať. Teraz sa neustále niekto pýtal, či môže ísť s nami na chatu. Každý vie, že šašlíky chutia lepšie na čerstvom vzduchu!
Príbuzní sa objavovali ako zázrakom. Bratranci, sesternice, strýkovia, tety, dokonca manželova babka všetci sa hrnuli k vode, na šašlíky a oddych. A samozrejme aj Marekovi kamaráti.
Všetci prichádzali s tým, že ostanú cez noc. Manžel ako obvykle pripravoval gril. Začalo ma to unavovať, ale nechcela som kaziť vzťahy s jeho rodinou. Niečo som však musela urobiť.
O víkendoch som už len s úzkosťou čakala, čo sa stane. Keď sme sa brali, Marekova mama už bola v pokročilejšom veku. Syna mala dosť neskoro. Mali ešte dcéru, jeho sestru, o desať rokov staršiu. Svokra pochádzala z dediny a z nejakého dôvodu si myslela, že všetko okolo je spoločné.
Ona aj sestra Zuzana si z chaty brali všetko krémy, šampóny, kúpeľné uteráky, dokonca moje domáce papuče. A potom mi znova zavolala a chcela kľúče. Tentoraz Zuzana chcela vzťať na chatu svoju šéfku. Plánovali oddych a šašlíky.
A ako vždy, nikto sa ma nepýtal, čo na to hovorím.
“Dáme mame kľúče,” povedal manžel. Samozrejme, pamätal si, ako som reagovala minule, ale nechcel o tom hovoriť.
Uvedomila som si, že musím konať a manžel bol na opačnej strane. Premýšľala som, čo robiť, a nakoniec som zavolala mame.
“Zavolám ti späť,” odpovedala stručne.
Do dvadsiatich minút mi zavolala a povedala, že na chatu príde moja teta s manželom. “O nič sa neboj. Teta Mária ti pomôže.”
Zavzdychala som. Tetu Máriu som sa vždy trochu bála. Ako dieťa ma niekoľkokrát poslali k nej na leto a spomienky na to mi ostali navždy. Áno, Mária Vojteková vedela, ako vychovávať.
Teta mi zavolala večer.
“Čo si to za neter, že si taká tichá? Dávno si mi mala zavolať. Ako sa máme správať?” spýtala sa. “Mám ich len postrašiť, alebo radikálne?” A potom sa rozosmiala v očakávaní.
Zachvela som sa. “Povedala si im, že chata je tvoja?”
“Nepamätám si, ale všetci sú presvedčení, že je moja.”
“Neboj sa, dievčatko, všetko vybavíme.”
V nedeľu manželovi volala rozzúrená svokra. “Predali ste chatu? Kde sú peniaze? Prečo ste nám nič nepovedali?”
Ukázalo sa, že v sobotu prišli Zuzana so šéfkou a svokra s manželom. Lenže na pozemku už sedela skupinka piatich ľudí, ktorí si ope
