-Nezita, načo ti sú také veľké priestory, čo? Veď si sama. Žiadne deti, žiaden chlap s tebou. Ani priateľov, ak tomu dobre rozumiem. Načo ti je dvojizbák? A my piati sa v jednej tiesnime, ani si nevieš predstaviť. Rozhodni sa, dcéra moja. A neboj sa, keď moji chalani podrastú, vymeníme si byty späť. Tak čo, čo na to hovoríš? – otec sa na ňu díval skúmavo, trocha dotieravo.
Ako sa na to dívala? Sama nevedela Čo si asi myslí, že ako má reagovať? Roky o otcovi ani chýru ani slychu a zrazu sa objaví a hneď s takýmto zaujímavým návrhom. Až ju zamrazilo, takú drzosť by si ani nevymyslela. Že nemá priateľov? Ale mala, presne toľko a tých, ktorých potrebovala
-Tak čo teda, Nezita, platí? – otec čakal netrpezlivo.
-A čo mama?
-Čo mama? – nechápal otec.
-No, veď občas príde, aj na pár dní ostane. Má to tak raz-dva razy do mesiaca. Tá druhá izba je pre ňu nevyhnutná.
-Raz-dvakrát do mesiaca? Veď žiadny problém! Mám v garáži staré kreslo, trochu ho vyčistíme, dáme do kuchyne. Čo by nie? Pohodlné, a chladnička priamo pod nosom zasmial sa. Posteľ aj jedáleň v jednom
Nezita naňho pozerala a už sa vlastne ani nehnevávala. Jeho slová osamelá, sama, babka ju už ani nebolia. Ostala len nema od prekvapenia. Ako môže byť niekto taký priehľadný? Naozaj si myslí, že všetci ostatní okolo sú hlúpi?
-Nezita, čo? Veď to je pre teba dobrá možnosť. A mama príde dvakrát do mesiaca. DVAKRÁT! A ja potrebujem pre rodinu každý deň. Chápeš rozdiel?
No jasné. On pre rodinu. Nezita nie je žiadna rodina, už dávno nie. Raz dcéra z prvého manželstva. Tie jeho tri ceruzky a žena-hrdlička, to je rodina! Nezita si povzdychla. Ani sa jej nechcelo s otcom hádať. Len ju zaujímalo, kedy si konečne uvedomí, že nie je najmúdrejší
-Oci, ale ja som len nedávno splatila hypotéku. Roky som na ten byt driehla… Je mi to ľúto…
-Jaj, nepreháňaj! Vraj driehla… Mala si dobrý štart, nezabudla si? – pozrel cez okuliare skepticky.
Štart? Toto bolo fakt zaujímavé. On vie všetko. Štart bol, ale od koho? Od mamy! Tak jej chcela odpovedať, ale iba mlčala. Prečo hovoriť veci, ktoré ten druhý aj tak nepočuje?
-Oci… Rozmýšľam na tým. – to jediné zo seba dostala.
-Aha, jasné! Rozmýšľaj, veď myslenie je zadarmo priateľsky ju potľapkal po pleci.
***
-Nezita, vykašli sa naňho! To si už mohol rovno vypýtať kľúče. Vymeniť si byty Možno by sa ti páčilo, keby si mu ten byt rovno darovala! Veď to je absurdné! – mama chodila po kuchyni a rozhorčene gestikulovala.
-Mami, akože vykašľať? Veď je to predsa otec… Hanbím sa… – Nezita sa cítila trápne.
– Dcéra, prosím ťa! Hanbu má mať on. Jemu nie je hanba vypýtať si cudzí byt, to je preňho hračka. Vieš, je to typ človeka, ktorý vie žiadať. A zadarmo, to je jeho. Vždy bol taký, len ty ho nepoznáš… A pamätaj, nie je to tvoja vina. Jasné? mama sa usmiala a pohladila ju po ruke.
-Neboj sa, nemrzí ma to tak veľmi. Len vieš, už to navrhol viackrát. Myslela som, že som to zle pochopila, že ľudia nemôžu byť až takí drzí Bol taký celý čas? Aj keď ste bývali spolu? Nezita sa snažila pochopiť.
-Bol. Ty si ho nezažila, veď sa poznáme iba zopár rokov. Úprimne, nechápem, čo ho to teraz napadlo po toľkom čase. Ja som vám nikdy nebránila v kontakte, to vieš. Ale on neprejavil záujem. Aj keď sme sa rozvádzali, rozčuľoval sa, prečo nemôže získať byt mojej mamy veď tam býval! Si to vieš predstaviť? mama sa smiala, aj keď jej oči boli vážne.
-Tak možno sa naňho vykašľať a už sa vôbec nebaviť? Čo ty na to, mami?
-Nie, neznižuj sa na jeho úroveň. Je to tvoj otec taký, aký je
-Ach, rodina On nás za rodinu neberie, to vieš aj ty. – povzdychla si Nezita.
Mama len pokrčila plecami. Už dávno vedela, že to tak je. No čo s tým? Život ukáže…
Nezita tiež pokrčila plecami a odvrátila sa. Pekné, ozaj… Tam rodina, tu nič. Samozrejme, že jeho traja synovia, to je jeho radosť. Dokáže o nich rozprávať hodiny kedy ktorý začal chodiť, o prvom zube, o prvej modrine, kto akú rozprávku lúbi, čo kto zjedol… Otcov milovaný kôň jeho chlapci a stále nová žena.
-Vieš čo, mami, nebudem sa tým trápiť a snažím sa nereagovať. Ak sa bude núkať, poviem rovno nie Veď to je lepšie ako žiadne vzťahy. Niekto nemá otca vôbec. A ani nepije, ako väčšina… Čo povieš?
-Asi máš pravdu… mama prikývla neisto.
O týždeň sa stretli s otcom znova. Tentoraz u neho. Rodina práve odišla k lekárovi.
-Nezita, prišla si, dobre, super! Pozri, aký vstavaný šatník tu mám! Obrovský, všetky haraburdy sa ti zmestia! A tie tapety také veselé, že? nadšene ju prevádzal po byte.
-Oci
-A kuchyňa! Malá, ale útulná. Tu môžeme dať to kreslo pre mamu, nie? Chladnička je síce stará, nie ako tvoja, ale časom kúpiš novú, mám zľavovú kartu do Tesca
-Oci, prestaň už, prosím Načo mi je tvoja chladnička, tapety, karta zlomene šepla.
-Ale veď musíš všetko vidieť predtým, než sa presťahuješ! Musíš vedieť, čo ťa tu čaká, že? díval sa na ňu, ale Nezite sa zdalo, akoby hľadel skrz ňu.
-Oci, prepáč, že som ti dávala nádej Ale ja sa sem nesťahujem. Tá moja garzónka mi vyhovuje. povedala neistým hlasom.
-Dobre, dobre… Ale pozri ešte tú sprchu! Nová, menil som nedávno. Aj záchod je poľský, značkový… pokračoval, akoby jej slová ani nepočul…
-Počuješ?! Poviem ti to jasne nesťahujem sa! Páči sa mi môj byt a nič meniť nebudem! Žiadna výmena nebude! zrazu sa naňho nahnevala. Naňho, na seba, na všetko, čo sa zbehlo
-Nebude výmena? Je ti to ľúto? Načo si teda sem vôbec chodila? Veď to nie je normálne. Nezita, dúfal som. A ty… ty si ma sklamala pozrel na ňu akoby ju vôbec nepoznal. Nezita sklonila hlavu a ticho vyšla z bytu…
Šla pomedzi padajúce lístie v starých uličkách, a nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Napokon zastala, vytiahla mobil, vymazala otca zo zoznamu aj so všetkými kontaktmi. A až vtedy si vydýchla s úľavou. Čo už Asi to bolo jediné správne rozhodnutie. Otec? Ak bude chcieť, nájde si ju, napíše, zavolá, možno príde Ale vo vnútri vedela, že nepríde, nezavolá. Veď už od nej nič nechce. Výmena sa nekonalaCítila, ako sa jej ramená uvoľňujú, krok sa stáva istejším. Vietor jej rozpleťoval vlasy a pod nohami šuchotali lístia, akoby jej tlieskali za odvahu. Po prvý raz si pripadala ľahšia: bez ťarchy čakania, bez vypĺňania prázdnych predstáv iných ľudí. Uvedomila si, že v jej byte, v tých dvoch izbách, je miesto pre všetko, čo je jej vlastné jej smiech, jej spánky, vôňa rána, kvet v okne, rodinné fotografie, aj ten tichý priestor pre mamu, keď príde na návštevu.
Zastavila na chvíľu na moste. Dole tiekla rieka, svetlá mesta sa rozžiarili a v odraze svojej tváre v tmavej vode spoznala ženu, ktorá už vie, čo chce. Nebola ani sama, ani slabá. Bola celá aj so všetkými minulosťami a prázdnymi očakávaniami, čo jej chceli nanútiť.
Nadýchla sa naplno, až jej srdce poskočilo. Potom sa usmiala a to bolo oveľa viac než len úľava. Bol to začiatok.
