**Denník Valentína Rybku**
*Dnes ráno som zo všetkých síl udrel do kovového budíka a bosý som doplazil do kuchyne. Tam ma však čakalo skutočné prekvapenie. Pri stole, s nožkou prehodeneou cez druhú, sedela Zuzanka. Mala na sebe iba koketnú čipkovú zástierku. Tento pohľad ma tak rozrušil, že som sa musel na chvíľu zavrieť oči.*
„Zlatko, už si hore!“ vzniesla sa zo stoličky ako motýľ a obviazala sa okolo môjho krku. „Už som ti pripravila raňajky!“
„Vážne? A čo to je?“ spýtal som sa, pozerať sa na nezrozumiteľnú zelenú hmotu.
„No predsa, Valentínko! To je parná brokolica.“
Nikdy som nejedol „parnú brokolicu“. Vždy som mal radšej jednoduchšie raňajky.
„Nepridáš tam trochu majonézy?“ navrhol som nesmelo, keď som skúšal prehltnúť tú bezchutnú hmotu.
Keď som však videl, ako sa jej dokonalé obočie stiahlo, rýchlo som svoj nápad zatratil:
„Samozrejme, miláčik! Bez majonézy!“
*Čo som urobil, aby som si také šťastie zaslúžil?* premýšľal som, dojídajúc brokolicu. Táto otázka sa však netýkala jedla, ale bohyne, ktorá teraz sedela na mojej starej kuchynskej stoličke. *Táto víla… moja múza… moja Zuzanka!*
***
Prvýkrát som ju videl v divadle, kde som pracoval ako osvetľovač. Raz, keď som opravoval reflektor, posvietil som na javisko a… videl som ju. Krehkú, éterickú bytosť, ktorá mi navždy utkvela v srdci.
Nikdy som nebol ten typ muža, čo sa honí za každou sukňou. V divadle, plnom krásy, som mal povesť seriózneho človeka. Možno práve preto ma nebesá odmenili Zuzankou?
***
Po rýchlom oholení som sa začal obliekať.
„Mohla by si mi vyžehliť košeľu?“ opýtal som sa neisto.
Ale moja víla bola príliš zaneprázdnená niečím vyšším.
„Zlatko, urob si to sám, dobre?“ povedala, bez toho aby zdvihla oči od telefónu.
„Dobre, teda sám.“
Keďže som však netušil, kde sa v tejto ranej hodine nachádza žehlička, rozhúsenú košeľu som len prešiel vlhkými rukami. Rýchlo som zhrabol pracovnú tašku, pobozkal Zuzanku na gauči a vyrazil do práce.
Až v električke som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Pozrel som sa na seba a pochopil – v taške mi chýba zabalený chlebík s klobásou alebo ešte teplé hovädzie rezne. *No dobre, niečo si kúpim v bufete.*
***
„Zlatko, pošli mi 50 eur. Dnes mám manikúru!“
SMS-ka ma zarazila. Netušil som, že nechtový šampión môže stáť toľko. Napriek kručiacemu žalúdku som však nechcel Zuzanku sklamať. *Ak bude treba, požičiam si od Janka do výplaty.*
Pol hodiny pred koncom smeny prišla ďalšia správa:
„Cestou domov kúp avokádo a bezlaktózové mlieko na večeru! Mňamky!“
Z týchto výrobkov som poznal len slovo „mlieko“. Dlho som blúdil po obchode, kým som sa neodhodlal opýtať predavačky.
„Koľko avokáda si prajete?“ spýtala sa zdvorilo.
Znovu som zaváhal. Nikdy som nevidel, ako ľudia kupujú avokádo. Aby som nevyzeral ako úplný ignorant, odpovedal som:
„Dva kilá, prosím.“
Pri platbe som si s ľútosťou uvedomil, že si od Janka asi naozaj budem musieť požičať. Nikdy predtým som to nerobil. *No, všetko raz sa musí vyskúšať.*
Zuzanka ma doma privítala s otvorenou náručou. Bola ako z iného sveta – vonkajškom, vôňou, všetkým.
„Valentínko, tak som sa po tebe stýskala!“ spustila, zatiaľ čo som ukladal exotickú úrodu do chladničky.
„Čo bude dnes na večeru, zlato?“ opýtal som sa, zatiaľ čo mi kručalo v bruchu.
„Už to ide!“ zvolala a v tom zaznel domáci telefón.
„Večera už je tu! Zlatko, zbehni dolu, zaplať kuriérovi a prines nám ju!“
*Čo to mohlo stáť toľko peňazí?* premýšlal som, zadýchaný, keď som sa vracal so ľahkou krabicou.
„Čo to je?“ spýtal som sa, keď sme otvorili balík.
„Valentínko, veď to sú sushi!“ trúfala sa. „Tradičné japonské jedlo! S tuniakom, krabom a chobotnicou! A jeme to so wasabi a zázvorom!“
Táto tradičná pochúťka mi nechutila. Jediné, čo ma potešilo, bola Zuzančina radosť. Keď odišla do spálne, skúsil som nájsť v chladničke aspoň trochu borovičky. Nenašiel som.
***
Ďalšie ráno na raňajky nebolo nič. Zuzanka ešte spala.
„Zlatko, nechaj mi 100 e„Dnes mám špeciálnu kozmetickú procedúru,“ zamrmlala polospiaca, zatiaľ čo som si v duchu vypočítaval, koľko ešte zostáva do výplaty.
