„Ako kufrík s odtrhnutou rukoväťou…“
„Tibor, už ku mne nechoď. Dobre?“ povedala som pokojne.
„Ako to myslíš? Dnes nie?“ nechápal Tibor.
…Bolo skoré ráno, Tibor už stál v chodbe. Ponáhľal sa do práce.
„Nie, vo všeobecnosti nechoď,“ upresnila som.
„Hm… Čo sa stalo, Zuzka? Dobre, zavolám ti popoludní,“ rýchlo ma pobozkal Tibor a utiekol. Zavrela som za ním dvere. Oddýchla som si.
…Dlho som sa neodhodlala vysloviť tieto slová. Nebolo to pre mňa ľahké. Tibor bol takmer ako rodina.
Tú noc som bola vášnivá a nenasýtená. Lúčila som sa. Tibor nič nepochopil. Len sa čudoval:
„Zuzka! Dnes si úžasná. Bohyňa! Buď stále taká! Milujem ťa, zlatko!“
…Kedysi sme priatelili v pároch. Ja, môj manžel Roman, Tibor a jeho žena Slniečko (tak láskavo volal svoju Slávku).
Mládosť bola hlučná, nezbedná a bezstarostná. Pravdupovediac, Tibor sa mi vždy páčil. Keď som si kúpila šaty, topánky alebo kabelku, vždy som trochu myslela na neho. Bola by sa Slávke páčila tá nová vec? Slávka bola moja najlepšia kamarátka.
Koľko sme spolu prežili! Nedá sa to opísať. Vedela som, že Tibor ku mne cítil viac. Ale medzi nami vždy bola hranica.
Pri spoločných stretnutiach ma Tibor nežne objal a šepol:
„Zuzka, tak som sa po tebe stýskal!“
Myslím, že keď sú rodiny priateľské, vždy tam je nejaká sympatia. Muži k žene alebo naopak. Človek je slabý na pokušenie. Určite sa niekomu niekto páči, aj keby to mal byť manžel kamarátky. Preto sú priatelia… Kým im to vydrží. Neverím v priateľstvo medzi mužom a ženou. Určite medzi „kamarátmi“ bolo, je alebo bude lôžko. Skôr či neskôr to dôjde tak ďaleko… Je to ako zapáliť oheň vedro kopy sena. Raz to všetko zhorenie. Môžu byť výnimky. Zriedkavé.
Môj Roman sa sladko usmieval a pozeral na Slávku. Všimla som si to a dala mu niekoľko fackoviek.
Roman sa smial a zapieral:
„Zuzka, neblázni! Sme predsa kamaráti!“
A potom žartom dodal:
„Nepácha hriech, kto v hrobe spí…“
V Slávke som si bola istá ako v sebe. Neprekročila by hranicu. Ale môj Roman rád chodil po cudzích záhrodoch. Preto sme sa po dvadsiatich rokoch rozviedli. Oženil sa s jednou takou „jahodou“, keď mu nahovorila, že čaká dediča. Naše deti už dávno vyrastli a odišli. Zbalila som Romanovi kufor a požehnala mu do druhého manželstva.
„Takže prišlo to ženské osamotenie,“ na začiatku som si lamentovala.
Slávka s Tiborom často chodili na návštevy a snažili sa ma tešiť. Ale musím povedať, že som netrpela. Aj keď všetky sviatky som začala nenávidieť. V tých dňoch som bezcieľne blúdila po byte. Práve cez sviatky človek najviac cíti samotu. Nemá sa s kým porozprávať, pohádať sa, poplačať…
Po troch rokoch Tibor ovdovel. Smrť neodprosíš, neodvrátiš. Slávka celý rok trpela a pred smrťou mi odkázala svojho milovaného muža.
Povedala:
„Zuzka, postaraj sa o Tibora. Nechcem, aby sa dostal k nejakej inej. Ty sa mu vždy páčila, cítila som to. Žite spolu.“
Tibor smútil, ako sa patrí, postavil žene pomník, zasadil na hrob krásne kvety. Postupne začal chodiť ku mne. Otvorila som mu srdce, pomáhala som mu prekonať stratu. Chcela som ho zahrnúť láskou, starostlivosťou a teplom. Mali sme sa o čom rozprávať, čomu sa smiať, nad čím smútiť.
…Prešli sme spolu veľa. Radosť i žiaľ sme delili na polovicu. Tibor a ja sme sa ešte viac zblížili.
Ale časom som začala túto väzbu cítiť ako bremeno. Stále viac ma Tibor rozčuľoval, hádali sme sa bez dôvodu, vyčínala som mu zbytočnosti. Zrazu som pochopila – nie je to moje! Vôbec nie!
Nepáčil sa mi jeho pach, posteľ bola studená, nemal zmysel pre humor. Príde mi, že Tibor hovorí o farbách ako slepiec. Jeho reč ma irituje. Hovorí od rána do večera a nemá čo povedať. Bol nudný, precítený, vyberavý v jedle aj obličaní. Slávka ho musela veľmi milovať, keď všetko tolerovala.
Začali smútky. Možno som si už zvykla žiť sama, bez spoločníkov. Všetky sympatie k Tiborovi zmizli. Keď ma už len jeho prítomnosť štvala, navrhla som pokojné rozlúčenie. Rozhodla som sa: darujem mu nezabudnuteľnú noc (nech si pamätá!) a rozídeme sa navždy.
Tibor ma však miloval naplno a myslel si, že je medzi nami všetko v poriadku. Na moje útoky reagoval nevinným úsmevom. Bozkal mi ruky, nikdy ma neurazil pohľadom. Nikdy sa so mnou nehádal.
Raz sa len naivne usmial:
„Zuzička, nehnevaj sa. Všetko napravím. Nepustím ťa. Nikto ťa nebude milovať ako ja.“
A mal pravdu. Po týchto slovách som vždy zmäkla ako vosk.
…Tibor mi zavolal počas obednej prestávky.
„Zuzka! Čo sa deje? Si v poriadku?“ znepokojil sa.
„Som v poriadku. Príď skôr. Strašne sa po tebe stýskam,“ zamrmlala som provinilo.
No čo, poviem si, si ako ten kufrík s odtrhnutou rukoväťou: vyhodiť je ho škoda, ale niesť ho je nepohodlné…
Navyše – čo s vdovcom, ktorý ti bol zverený? Necháš ho napospas osudu? Zomrie sám…
*Život niekedy z lásky urobí povinnosť, ale z povinnosti nikdy lásku.*
