Zajtrajší deň
Zuzana žila s Martinom päť rokov, no stále nepočula návrh na sobáš. Bola výbornou hospodynkou, všetko lákalo čistotou. Aj láskavá a nežná. Posledné mesiace však cítiła chlad v ich vzťahu. Presnejšie, chladnejší bol práve Martin. Často bol mrzutý a vyhýbal sa rozhovorom. Po večeri vždy zasalónoval pred televízor s filmom.
Na jej dotyky mávnol rukou: „Unavený som. Nechaj ma.“
„Čo si o tom myslíš, Jana?“ radila sa Zuzana so sestrou. „Takto to trvá už dva mesiace. Čo robím zle?“
„Spíte spolu?“ spýtala sa sestra.
„Občas… ale nič to nemení,“ vzdychla Zuzana. „Skúšala som všetko – koláče, romantické večere… Len krčiť plecami a mračiť sa. Už ma nemiluje?“
„Má niekoho?“ prefíkla Jana.
„Odkiaľ mám vedieť? Z práce chodí domov. Ale…“
„Môže sa s ňou stretávať cez deň. Cudzia duša – temný les,“ zamyslela sa Jana. „Prečo sa s ním neporozprávaš úprimne? Nie ste manželia. Možno si myslí, že má právo hľadať.“
„To… to si naozaj myslíš?“ Zuzanine oči zaplavili slzy. „Prečo? Vždy som…“
„Neblázni. Si krásna, šikovná. Ak by niečo, nájdeš si lepšieho. Ja by som to neprežúvala – vybavila by som to narovinu. Lepšia trpká pravda ako neistota.“
Ten večer Zuzana po jedle prelomila ticho:
„Ak ťa omrzela, choď. Neudržiavam ťa, hoci ťa stále milujem.“
„Čo ti napadlo?“ začal Martin, ale zarazil sa pri pohľade na jej plač.
„Ešte aj scény…“ Zavrtel nervózne hlavou, chytil tašku. Zuzana stála ako prikovaná. Neverila, že jej muž – aj keď len „na papieri“ – tak ľahko odíde.
Hádal oblečenie do športového vreca, neúhľadne zmrštil košele. Obalil sa do kabátu a bez pohľadu na ňu odomkol dvere.
„Martin!“ zvolala. „To je všetko? Nič mi nepovieš? Päť rokov…“
„Čo povedať? Ty si už všetko vybavila. Neexistuje už nič.“
„Ty už nič necítiš…“ opravila ho. Ale Martin kráčal po schodoch. Vybehla za ním:
„Máš niekoho? Prečo si mlčal?!“ kričala do schodiska.
„Nikto nie je. Len… si pre mňa včerajšok. Rozumieš? Zaseknuté. Žiadna láska. Koniec,“ odsekol chladne.
„Včerajšok?“ Slová ju zranili ako facka. Utiekla do bytu, dusila sa od pláče.
„Včerajšok… ako staré šaty. Päť rokov mladosti…“ Opakovala si to do vankúša. Dúfala, že Martin má len ťažkosti v práci, že mu pomôže. Namiesto toho – bola preňho odpad.
Upadla do chorôb. Horúčky, slabosť. Stres jej miazil myseľ. Stále videla jeho lhostajnú tvár, ako balí veci.
„Nestraš nás, Zuzka! Svet sa nezrútil. Také veci sa dejú,“ hovorila Jana po telefóne. „Prídem, vymaľujeme byt. Najlepšie na smútok.“
„Ďakujem… si najlepšia,“ šepkala Zuzana.
Na jar vymenili tapety, záclony, kuchynský riad.
„Krása! Nový byt – nový život,“ žartovala Jana. „Nesmúť. Hrešou je smútok. Sme zdraví – to je hlavné.“
Zuzana prikyvovala a predkladala kapustový závin.
„Maškrty ma chceš? Súhlasím!“ smiala sa Jana. „Si šikovná. Nerob starosti.“
Zuzana si zvykala na nový rytmus. Chodila do fitka, na plávanie, Jana ju vodila do divadla.
Dva roky utekali v práci. Povýšili ju, školenia v Bratislave ju inšpirovali.
V živote sa objavil Ján, krehký básnik publikujúci v ich novinách. V ošúchanom obleku, s okuliarmi, častejšie navštevoval redakciu. Raz ju pozval do kaviarne – údajne pre kritiku básní.
„Vaše stanovisko je pre mňa dôležité,“ koktal. „Ste skvelá… a dobrý človek.“
„Ako to viete?“ zasmiala sa.
„V očiach to vidím… Pôjdete?“
Strávili spolu dve hodiny. Zuzana objavila lyrického básnika s jemným humorom.
„Ako vpletiete do veršov aj vtip? Som vašou fanynkou!“
„Nie kvôli básňam chodím sem…“ začervenal sa. „Ste očarujúca. Mohli by sme… sa stretávať?“
Zuzana mlčala. Cítila jeho city od prvej chvíle. Keď neprišiel dni, chýbal sa jej. Teraz chcela spočinúť v jeho náručí. Pozrela mu do očí – a on, akoby čítal myseľ, pobozkal jej dlaň.
„Nemali by sme sa ponáhľať…“ zamotala sa.
„Ako chceš, Zuzanka. Môžeme si tykať?“
Mesiac neskôr, na oslavu MDŽ, pripravovala doma hostinu. V bielej zástere tancovala pri ABBE.
Zazvonili. „Príliš skoro?“ Poměrky otvorila – na prahu stál Martin s kyticou.
„Ty? Nečakala som ťa.“
„Pozveš ma dnu?“ Podal jej kvety. „Zmenila si sa… Krásna.“
„Prečo si prišiel?“ Hlas sa jej triasol. Prekvapivo – žiadna bolesť, len zmätok.
„Blahoželať. Sme predsa… známi.“ Nahliadol cez ňu do obývačky. „Hostí čakáš? Cítiť tvoj závin…“
„Už máš odísť. Nie som tvoja „Zuzka“. Čakám niekoho.“
„Takže… náhrada? Kto to je?“ usmial sa trpko.
„Miluje ma. Môj zajtrajšok.“
„Držíš zlosť. Ani sa neopýtaš, ako som žil…“
„Nezaujíma ma to. Ty si predsa nič nevysvetľoval.“ Vytlačila ho do chodby a zabuchla dvere. Oprela sa o ne, kľučala srdce.
„Prečo teraz? Mohol všetko pokaziť…“
Martin schádzal dole, keď proti nemu vyšiel chudobnejší muž v okuliaroch s mimózami. Usmieval sa. Martin ho sledoval, kým nezaklopal u Zuzany. Radostný výkrik.
„Tak to je ten zajtrajšok… Nič zvláštne. Mäták. Sluší sa ti, babka v zástere…“ Pomyslel si. Za dva roky vystriedal tri ženy, ale žiadna nebola „tá“. Pil častejšie, rozhodol sa nevdávať. „Ešte som mladý…“ utieval sa.
Zuzana s Jánom mali svadbu. Redakcia oslavovala.
„Nebolo šťastia, nešťastie pomohlo,“ šepkala jej Jana. „Keby neodišiel, nestretla by si Jána. Miluje ťa – pozri naňho!“
O rok neskôr sa narodil syn. Ján bol v siedmom nebi. Jeho básne získali novú hĺbku – plnú slnka a lásky.
