Zajtrajší deň
Zuzana žila s Martinom päť rokov, no žiadny návrh na sobáš neprišiel. Bola vzornou hospodynkou, všetko jej lštilo čistotou. Aj láskavá bola, nežná. Lenže posledné mesiace cítiła, ako medzi nimi pribúda chladu. Presnejšie – chladnejší bol práve Martin. Často bol mrzutý, nechcel rozprávať. Po večeri zvykol zdrhnúť k telke pozerať filmy.
Na jej dotyky iba mávnol rukou: „Som unavený, potrebujem byť sám.“
„Počuj, Janička,“ radila sa Zuzana so sestrou, „čo sa to s ním deje? Takto to ťahá už dva mesiace.“
„Vy… ani spolu nespíte?“ spýtala sa sestra.
„Zriedka. Ale ani to nepomáha,“ vzdychla Zuzana, „čo som už neskúšala! Štrúdľu, romantickú večeru… On stále mračný. Už ma nemiluje? Čo si myslíš?“
„A ty? Cítiš, že má niekoho?“ spýtala sa Jana.
„Odkiaľ mám vedieť? Z práce chodí domov. Ale to ma neteší.“
„Môže sa s niekým stretávať cez deň. Počas obednej prestávky, alebo na pracovisku. Cudzia duša – temný les,“ zamyslela sa Jana, „prečo sa s ním neporozprávaš úprimne? Nie ste manželia. Možno si myslí, že má právo hľadať inú.“
„To naozaj?“ Zuzanine oči zaplavili slzy, „Ako to? Veď ja som mu nič zlé neurobila…“
„Už dosť, neplač. Si krásna, šikovná. Ak by niečo, nájdeš si muža, kým si mladá. Ja by som na tvojom mieste nečakala. Pravda bolí, ale oslobodzuje.“
Večer toho dňa Zuzana po večeri prehovorila:
„Ak ťa omrzela, choď. Nedržím ťa. Aj keď ťa stále milujem…“
„Odkiaľ to berieš?“ začal Martin, ale zarazil sa, keď uvidel jej slzy.
„Ešte mi chýbali scény…“ Zúfalene chytil tašku. Zuzana stála ako prikovaná. Ani vo sne by ju nenapadlo, že jej priateľ – jej neoficiálny manžel – takto zdrhne.
Hádam do tašky hádzal vyžehlené košele, tričká. Oblekol sa, bez pohľadu na ňu odomkol dvere.
„Martin!“ zvolala, „To je všetko? Ani slovo? Päť rokov…“
„Čo povedať? Ty si už všetko pochopila. Nemilujeme sa.“
„Ty ma nemiluješ…“ opravila ho. Už bol na chodbe. Vybehla za ním:
„Máš niekoho? Prečo si mi nepovedal?!“ kričala za ním, ako zbiehal schody.
„Nikoho. Proste… si pre mňa včerajšok. Rozumieš? Slepá ulička. Žiadna láska. Koniec,“ odsekol chladne.
„Včerajšok?“ Slová ju zranili ako facka. Utiekla do bytu, dusila sa od pláča.
„Včerajšok… ako staré šaty odhodíš. Päť rokov mladosti…“ Nemohla sa spamätať. Dúfala, že Martin má možno problémy v práci, v duši… že mu pomôže. Namiesto toho – bola preňho stará história.
Upadla do chorôb. Ležala s horúčkami, stres jej mätul myslenie. Pred očami stále videlo Martina s taškou, jeho ľadový pohľad – akoby mu niečo dlhovala.
„Zuzka, nepreháňaj. Svet sa nekončí za jeho chrbtom. Také veci sa dejú,“ opakovala Jana po telefóne, „Prídem, spravíme generálku. Alebo rovno reštauráciu! To je najlepšie proti smútku.“
„Ďakujem… si najlepšia,“ slabušky sa usmiala.
Blížila sa jar. Sestry vymenili tapety, záclony, kuchynu rozsvietili novým porcelánom.
„No čo? Krása!“ smiala sa Jana, „S novým domov – nový život. Hlavne nehasnúť. Smútok je hriech. Radujme sa, že sme zdraví. Ostatné sú maličkosti.“
Zuzana súhlasne prikyvovala, predkladala ďalšiu specialitu – kapustník.
„To ma chceš vykrmiť?“ žartovala Jana, „Súhlasím. Diéta počká. Si šikovná. Nebuď smutná.“
Zuzana si pomaly zvykala. Aby vyplnila prázdnotu, začala cvičiť, plávať. Sestra ju vodila na hry miestneho divadla.
Dva roky utekali v práci a starostiach. Povýšili ju, snažila sa neostávať pozadu. V redakcii pribudli noví ľudia, inšpirovala sa na seminároch v krajskom meste.
V jej živote sa objavil Peter, hanblivý básnik, ktorý občas publikoval v ich novinách. Vychudnutý, v okuliaroch, v ošúchanom obleku. Častejšie začínal prebývať v redakcii, vždy sa snažil rozprávať so Zuzanou. Raz ju pozval do kaviarne – údajne na kritiku jeho nových veršov.
„Viete, Zuzanka, váš názor je pre mňa dôležitý,“ červenal sa, „Ste skvelá odborníčka… a ešte lepší človek.“
„Odkiaľ to viete?“ zasmiala sa.
„Vidím to v očiach… Takže, prídete?“
V kaviarni sedeli dve hodiny. Čas utekal. Zuzana objavila hlbokého lyrika s jemným humorom.
„Ako vkladáte do básní aj vtip? Teraz budem vašou fanynkou,“ žasla, „Prinášajte viac. Uverejníme. Mali by ste vydať zbierku.“
„Ďakujem. Ale… nechodím sem kvôli publikáciám. Viete…“ zahľadel sa do ošúchanej zošity, „Nie ste pre mňa len kolegyňa. Ste očarujúca žena. Ak by… smohli sme sa stretávať? Ak vás neodradzujem…“
Zuzana mlčala. Cítila jeho city už dlho. Od prvej chvíle v redakcii. Všetci to videli: Peter sa menil na šťastné dieťa, keď ju uvidel.
Najprv ju to pobavilo. Usmiala sa, jej modré oči žiarili. Keď niekoľko dní neprišiel, chýbal jej ten milý podivín.
Teraz, po jeho slovách, chcela skočiť do jeho bezpečnej náruče. Pozrela naňho. Ako by čítal myšlienky, pobozkal jej dlaň.
„Peter… Nemali by sme sa unáhlit. Treba čas…“
„Ako si želáte, Zuzanka. Môžeme si tykať?“
„Môžeme… Peto.“
O mesiac neskôr, na oslavu MDŽ, ho pozvala domov. Stôl zdobila v bielej zástere, pri hudbe ABBY.
Zazvonili. „Trochu skoro…“ pomyslela si. Na prahu stál Martin s kyticou.
„Ty?“ prekvapila sa, „Nečakala som ťa.“
„Pozveš ma dnu?“ usmial sa, podávajúc kyticu, „Rozkvitla si…“
„Prečo si prišiel?“ znervóznela sa. Prekvapivo – žiadna stará láska. Len zmätok.
„Blahoželať. Nie sme predsa cudzí,“ prehliadol si cez jej plece izbu, „Máš hostí? Cítiť tvoj kapustník…“
„Blahoželal si – odíď. Aká som tvoja Zuzka? Čakám hostí. Si opitý…“
„Aha, takže ja nepatrím. Koho čakáš?“ uskolíčil sa.
„Dobrého človeka. Miluje ma,“ odsekla, „Môj zajtrajší deň.“
„Držíš zášť. Ani sa nepýtaš, čo som robil…“
„Nezaujíma ma to. Ty si predsa nič nevysvetľoval. Len si vyparil. Zbohom.“
Vytlačila ho na chodbu. Stála pri dverách, kľučiac sa.
„Čert ho prinesol. Mohol všetko pokaziť. Tri roky ticha – a teraz…“
Martin schádzal schodmi. Hore kráčal chudý muž v okuliaroch s kyticou mimóz. Usmieval sa šťastne. Martin ho sledoval. Peter zazvonil. Radostný výkrik.
„Tak to je ten zajtrajší deň… Nič zvláštne. Chudák. Sluší sa ti, babka v zástere…“ pomyslel si. Za tie roky vystriedal tri ženy, ale žiadna nebola tá pravá. Začal piť, zaprisahal sa, že zostane slobodný. „Nič,“ myslel si, „Je mi len tridsať. Žien je dosť…“
Zuzana s Petrom mali svadbu. Redakcia oslavovala.
„V šťastí nešťastie sa skrýva,“ pošepkala Jana neveste, „Keby neodišiel Martin, nestretla by si Petra. On ťa tak miluje! Váž si ho.“
O rok neskôr sa im narodil syn. Peter bol v siedmom nebi. Jeho básne boli ešte jemnejšie, plné slnečných tónov a lásky…
