Kedysi dávno v malej dedine pod Tatrami žila žena menom Zuzana Horváthová. Bola to skromná a dobrosrdečná duša, vychovaná v duchu starých slovenských zvykov. Jej život bol príbehom, ktorý sa opakoval vo viacerých domácnostiach – obetavosť, ktorá zostala nevšímavá a neocenená.
Ako povedal jeden múdry človek: „Ak si žiadate málo, dostanete málo. Najprv šetríte na sebe, potom na vás šetrí všetko ostatné.“ Zuzana to zažila na vlastnej koži. Najprv obmedzovala svoje potreby pre svojich milovaných – pre manžela Jozefa a deti, Annu a Michala. Časom si oni zvykli, že jej obety sú samozrejmosťou. Nikdy nepočuli slova vďaky, len tichý hnev, keď raz odmietla ustúpiť.
V slovenskej literatúre sa často ospevuje skromnosť a obetavosť, no v skutočnom živote tieto vlastnosti niekedy slúžia len tým, ktorí vedia využiť cudziu dobrotu. Dobrosrdečný človek musí byť aj bystrý – vedieť rozpoznať, komu môže dôverovať. Prečo ženy tak často šetria na sebe? Prečo obetujú svoj čas, sny aj zdravie, len aby uľahčili druhým?
Nikto vám nepodakuje za to, že sa zriekate seba. Ľudia si zvyknú. Ak si nevážite vlastný odpočinok, nikto iný to neurobí za vás. Ak ustupujete, svet vás bude tlačiť ďalej do úzadia. Raz sa Zuzana opýtala osudu, prečo jej život bol len o iných a nič o nej. Odpoveďou bola ticho.
Zlé návyky vedú k zlému životu. Obetovať sa pre druhých môže byť láskavé, ale keď sa z toho stane zvyk, prinesie to len vyčerpanie a horkosť. Deti si zvykli, že matka žije pre nich. Manžel si zvykol, že jeho potreby sú nadradené. A keď sa raz Zuzana rozhodla postaviť za seba, všetci sa urazili. Nikto nepovedal: „Ďakujeme, teraz je rad na nás.“ Miesto vďaky prišiel hnev – prečo im berie to, čo bolo vždy ich?
Ak sa žena bojí postaviť proti tomuto hnevu, roky plynú a raz sa prebudí s otázkou: „Kam sa podel môj život?“ Nechcete, aby sa to stalo vám? Potom nešetrite na sebe. Každý človek má právo na šťastie.
Nedôvera v seba zničila množstvo príležitostí. Šetrenie na sebe znamená aj neveriť, že ste dostatočne dobrí na lepšiu prácu, že sa môžete naučiť tancovať alebo maľovať, aj keď ste to nikdy neskúsili. Znamená to porovnávať sa s inými a podceňovať svoje schopnosti.
Tento zvyk vás núti uspokojiť sa s málom a odstúpiť pri prvom neúspechu. Bráni vám snívať a veriť, že šťastie je možné.
Nepodceňujte čas, ktorý venujete sebe – večer s dobrou knihou, chvíle plné radosti, malé veci, ktoré máte radi. Čas strávený s potešením nie je stratený – je to čas, ktorý vás nabíja.
Niekedy sa zdá, že ľudia čakajú, že budú žiť večne. Odkladajú svoje sny, porovnávajú sa s inými a čakajú na „správny“ moment, ktorý možno nikdy nepríde.
Neobmedzujte svoje možnosti a nesrovnávajte sa s druhými. Keby som sa porovnával s inými, možno by som prestal písať, lebo by som si myslel, že na to nemám. Ale život je príliš krátky na to, aby sme na sebe šetrili.
© Inšpirované slovom jedného, kto rozumel ľudskej duši.
