Môj manžel a ja sme boli veľmi šťastní, keď sme sa dozvedeli, že náš syn sa bude ženiť. Tesne pred svadbou sme mu v tajnosti povedali, že mu chceme darovať byt ako svadobný dar. Marek bol nadšený, keď sa dozvedel o našom pláne, a hneď sa to rozšírilo medzi jeho kamarátmi. Tak sme sa začali pripravovať na svadbu, keď zrazu došlo k nešťastiu.
Naša dcéra Zuzana sa na konci pracovného dňa zrazu veľmi zle cítila a bola prevezená priamo zo zamestnania do nemocnice. S manželom sme nelenili a prišli za ňou. Výsledky vyšetrení ukázali, že má nádor a musí ísť okamžite na operáciu. Samozrejme, potrebovali sme veľa peňazí, a to čo najskôr. Našťastie sme prišli v pravý čas.
V takejto situácii kúpiť Marekovi byt už neprichádzalo do úvahy. Snažili sme sa dať dokopy potrebnú sumu na liečbu. Bolo šťastím, že nám pomohli rodina a priatelia, ktorí nedokázali zostať ľahostajní k nášmu nešťastiu. Každý prispel, ako mohol. Niektorí nám dali peniaze a povedali, nech ich nevraciame. Spoločne sa nám peniaze na operáciu podarilo vyzbierať.
Ale Marek nás prekvapil svojimi slovami.
A čo bude s mojím bytom? Sľúbili ste mi ho! Ničím mi celý život.
Po týchto slovách som sa cítila, akoby ma niekto udrel. Ako mohol povedať niečo také? Ako mohol byť taký sebecký? Veď je to jeho sestra, vyrastali spolu. Ako môže postaviť jej svadbu a operáciu na rovnakú úroveň? Nevedela som, čo povedať. Ale Marek sa nezastavil.
Prečo má ona všetko a ja nič?
Nedokázala som to vydržať a začala som naňho kričať. Povedala som mu, že už ho nechcem ani vidieť. Marek si zbalil veci a odišiel k svojej nastávajúcej. Dva týždne sme spolu neprehovorili ani slovo.
Medzitým Zuzanu operovali. Vďakabohu, operácia dopadla dobre. Po pár týždňoch ju prepustili domov. O správaní Mareka som jej nepovedala nič, bolo by to hanbou. Nemalo význam ju trápiť. Ani syn sa v tomto čase neozval. Neopýtal sa ani, ako sa má jeho sestra. Zdá sa, že byt je pre neho dôležitejší než rodinné putá.
