„Čo ak sa rodičia naozaj rozídu?” Od tejto strašnej myšlienky sa Žofkovi skrútilo v bruchu a chcelo sa mu plakať.
Traja kamaráti kráčali zo školy. Jarné slnko im pražilo priamo do očí. Chlapci sa škádlili, postrkovali sa a smiali sa. Pri Jankovom dome sa zastavili.
“Prídeš večer s nami na bicykel? Včera sme s Tomášom tak dobre švihali po parku.”
Žofko sa zamračil. Už dlho žobral otca, aby mu doniesol bicykel z garáže, ale ten stále nemal čas. Buď prišiel z práce neskoro, keď už bola tma, alebo povedal, že počká do víkendu — a potom zabudol alebo sa vymlouval.
“Prídeš?” zopakoval Janko a šťuchol Žofka do ramena.
“Neviem. Bicykel je v garáži. Ak otec príde skôr…”
“Ty si ho nemôžeš zobrať sám? No dobre, budeme v parku o siedmej, príď.” Janko natiahol ruku a všetci traja do nej razili.
Pri ďalšom vchode sa Žofko rozlúčil aj s Tomášom. “Možno by sa oplatilo pozrieť po kľúči od garáže? Otec tam dával auto len v zime. Asi ho nemá pri sebe,” pomyslel si a rýchlo šiel domov. Bydlel zo všetkých najďalej.
Doma sa Žofko prezliekol a hneď začal hľadať kľúč. Ale v šufliaku skrine, kde rodičia zvyčajne mali rôzne drobnosti, kľúč od garáže nebol. Ešte chvíľu hľadal, ale potom to vzdal a rozhodol sa robiť úlohy. Keď príde mama, opýta sa jej. Ale ak úlohy nebude mať hotové, asi mu ho nedá.
Úlohy zvládol za hodinu a pol. Sám sa čudoval. Obvykle mu to trvalo dve až tri hodiny. Zamrzl zámok na vchodových dverách. “Mama!” zaradoval sa a vybehol jej ústrety.
“Ahoj,” unavene povedala mama a prešla s taškou do kuchyne.
Žofko šiel za ňou. Vykladala potraviny a ukladala ich do chladničky.
“Prečo si nejedol cestoviny s karbanátkom? Zase si len chlebíky s čajom? Daj tú pohánku do skrine,” podala mu balenie.
“Mami, kde máme kľúč od garáže?”
“Na čo ti je?”
“Chcem si zobrať bicykel.”
“Urobil si úlohy?” Mama zavrela chladničku a pozrela sa na neho.
“Áno, môžeš skontrolovať,” povedal ochotne.
“Kľúč…” Mama rozhliadla po kuchyni. “Nepamätám si. Počkaj na otca, ten určite vie, kde je.”
“Kedy príde? O polnoci?” nahneval sa Žofko. “KamarátŽofko sa zhlboka nadýchol, usmial sa na rodičov a rozhodol sa, že dnes večer už nič nekazí, lebo v ich byte bola konečne tá dobrá nálada, o ktorej tak sníval.
