Ušľachtilý zradca — príbeh jednej ilúzie
Vtedy sme sa stretli, keď každá zamilovanosť pripadá ako osud. Vlado bol neobratný, chudý chlapec s gitou na chrbte a šuchancovaným zošitom v ruke, kde boli naškrabané jeho básne. Čakával na mňa pred vchodom po škole, tváril sa, že tam je náhodou, a vždy sa usmieval detinsky úprimne.
— Zuzka, počúvaj novú pesničku, — šepkal a brnkal po strunách.
Počúvala som. Hoci jeho hlas občas falošoval a básne boli sladkasté až k bolesti. Ale v jeho očiach horiel taký nežný šuhaj, že som nemohla odmietnuť.
Po škole nás rozlúčilo: ja som šla študovať pedagogiku do Košíc, on odišiel na technickú univerzitu do Žiliny. Ale Vlado naďalej písal. Občas mi volal na vrátnicu na intráku, občas poslal pomuchlané pohľadnice s textami ako: „Bez teba je všetko sivé, moja ryšavá.” Prichádzal za mňa cez pol Slovenska, minul posledné peniaze, aby sme spolu strávili aspoň jeden večer.
Pamätám si, ako som raz ležala s horúčkou a on sa objavil pod oknami s termoskou a liekmi o tretej ráno. Šepkal cez sklo: „Vravel som ti, že bez mňa to nezvládneš.” A ja som stála zabalená v deke a plačala od šťastia.
Po výške mi Vlado navrhol sobáš — jednoducho, bez prsteňov a kytíc, na tej istej lavičke v parku, kde sme sa prvýkrát pobozkali:
— Vydaj sa za mňa, Zuzka, — povedal a jeho oči boli stále také isté ako v sedemnástich.
— Iba ak sľúbiš, že sa nikdy nestaneš nudným chlapom v obleku, — zasmiala som sa.
— Prísahám slávnostne!
Chceli sme odísť do Bratislavy, ale Vládovej matke sa prihoršilo. Ostali sme v rodnej Banskej Bystrici. On začal pracovať v obchode s elektronikou, ja na dedinskej škole. Všetko malo byť len dočasne. Alespoň sme si to mysleli. Ale dočasné sa stalo trvalým.
Bývali sme v rozdrvenom garsónke, pili sme lacnú kávu a usporadúvali „tanečné večery” na starom koberci pri hudbe z magnetofónu. Keď Vlada prvýkrát ocenili v práci, zobral ma do reštaurácie, kde účet za dezert prevyšoval jeho týždenný plat. „Ale je to pekné,” povedal a bozkával moje prsty.
Potom zomrela svokra. Zdedili sme priestranný byt a rozhodli sme sa mať dieťa. Vlado sníval o ryšavej dcérke, takej ako ja. Ale narodil sa syn. Žil len 32 dní.
A potom sa všetko zvrtlo.
Nevedeli sme smútiť spolu. Boli sme zvyknutí žiť ľahko, s vtipmi, s únikmi pred problémami. A bolesť nás zahnala do opačných kútov. On sa zahĺbil do práce, ja do depresie. Keď som sa spamätala, odišla som zo školy — nedokázala som sa pozerať na cudzie deti.
O pár rokov Vlada povýšili, ale aj to mu prestalo stačiť. Dal výpoveď a rozhodol sa začať s vlastným biznisom. Povedal: „Poznám trh, mám kontakty, našiel som prázdne miesto.” Nemýlil sa. O rok sme mali auto, šatník podľa sezóny, dovolenku v zahraničí. Neverila som, že toto je môj život.
Ale spolu s peniazmi odišla aj blízkosť. Takmer sme nehovorili. Snažila som sa — varila jeho obľúbené jedlá, volala na divadlo, plánovala rodinné stretnutia. On len mávnol rukou: „Neskôr.” A neskôr nikdy neprišlo.
Mama čoraz častejšie hovorila: „Zuzka, bez dieťaťa je rodina neúplná. Riskni, nečakaj, neskôr bude neskoro.” Chcela som. Bola som pripravená. Ale Vlado odvracal pohľad. Keď som sa pokúsila začať rozhovor, krátko odpovedal „nie” a uzavrel sa do seba.
— Ubehlo šesť rokov, — povedala som raz, — možno je čas?
Ostro odložil vidličku:
— Dosť.
Zamotalo sa mi:
— Prečo? Veď sme rodina…
— Nie, Zuzka. Netreba.
Odšiel od stola. A ja som ostala v tej dokonale uhladenej kuchyni, s drahým riadom a pocitom prázdnoty.
Vtedy sa objavil Marek. Viedol ho sám Vlado — ako obchodného partnera. Štýlový, zdvorilý, s dobrými mravmi. Pozýval ma na výstavy, poznal mená umelcov, počúval ma. Raz, bez zvedania očí, mi podal katalóg o Štefánikovi.
— Vlado povedal, že milujete Štefánika.
— Pomýlil sa, — odfrkla som. — Mám rada Muchu.
Marek sa usmial:
— Tak potom preberieme Muchu. Pri káve?
Nereagovala som. Ale Marek sa nevzdal. Lístky do divadla, kvety, rozhovory. Rozhodla som sa prehovoriť s Vládovom:
— Počuj, Marek ma pozýva na výstavu. Správa sa, ako…
— Choď, — prerušil ma. — Ty sa tam predsa nudíš.
— Počuješ, čo hovoríš?
— Je to dobrý človek, Zuzka. A ty sa mu páčiš.
Stuhla som. Pozeral na mňa bez jedinej bolesti. Pokojne. Akoby na tento moment čakal.
— Ty máš niekoho, že?
— Áno. Ale nechcem, aby si trpela. Chcel som len, aby si neostala sama.
Zasmiala som sa. Horko. Takmer chorobne:
— Takže ty si ma tlačil k nemu, aby si sám nevyzeral ako zradca?
Mlčal. Telefón zavibroval. Pozrel na displej — a v jeho očiach zablysla tá iskra. Tá, ktorá kedysi horievala len pre mňa.
— Choď, — zašepkala som. — Čaká ťa.
Stáli sme v našej dokonale upratanej kuchyni. A medzi nami bolo všetko, čo už nešlo vrátiť.
— Prepáč, — vydychol.
Ale odpustenie neexistovalo. NemNikdy som mu neodpustila, pretože najväčšou zradou nebolo to, že ma opustil, ale že si myslel, že mi dal slobodu.
