Čože, veď ja predsa nie som sama! smiala sa ona, Nie, kdeže, mám veľkú rodinu! Tematické suveníry
Zuzana už niekoľko rokov žila sama v malom domčeku na okraji dediny. Keď prišla reč na to, že by bola osamelá, vždy ju to pobavilo:
Čože, veď ja predsa nie som sama! smiala sa, Nie, kdeže, mám veľkú rodinu!
Dedinské tety sa na ňu usmievali a prikyvovali, no za jej chrbtom si pousmešne pohadzovali pohľady a krútili si prstom pri čele, vraj tá Zuzana je čudná, akáže rodina, keď nemá muža, ani deti, sama ako prst
Lenže tými členmi rodiny boli zvieratá. Zuzana si z toho nič nerobila, aj keď si ostatní mysleli, že ak už máš zvieratá, tak preto, aby boli na niečo užitočné napríklad kravu, hydinu, jedného psa na stráženie a mačku, aby chytala myši.
Lenže u Zuzany bolo päť mačiek a štyria psi. A predstav si, všetci bývali s ňou v dome nie na dvore, kde by mali byť, ako susedia radi pripomínali.
Ale to len medzi sebou pošuškávali, lebo Zuzane to hovoriť bolo zbytočné tá sa miesto sťažností len rozosmiala:
Ale prosím vás, veď im stačilo tej ulice, spoločne nám je najlepšie doma.
Pred piatimi rokmi Zuzana stratila naraz manžela aj syna. Vracali sa z rybačky a zrazil ich kamión na diaľnici.
Keď sa troška spamätala, pochopila, že nemôže zostať v byte, kde jej všetko pripomína blízkych, chodiť po tých istých uliciach a do tých istých obchodov ako kedysi s nimi A tie sústrastné pohľady susedov.
Po pol roku byt predala, spolu s mačkou Soňou a ostatnými vecami presťahovala sa na dedinu neďaleko Nitry a kúpila si tam menší rodinný domček na okraji. V lete sa starala o záhradu, v zime robila v jedálni v okresnom meste.
A svoje zvieratá našla každé v inom čase niektoré vyprosila z ulice, iné sa prikmotrili do tej jedálne, keď hľadali niečo pod zub.
Takto si Zuzana postupne vytvorila rodinu, zloženú z duší, ktoré tiež boli kedysi samé, aj tie, ktorým niečo chýbalo. Jej dobré srdce liečilo ich rany a oni jej oplácali svojou vernosťou.
Lásky a tepla mala pre každého dosť.
Jedla nebolo síce nazvyš, ale vždy ho bolo dosť pre všetkých. Zuzana vedela, že nemôže donekonečna zbierať bezprízorné zvieratá a sama sebe prisahala, že už stačilo.
No v marci, keď sa už zdalo, že jar je za rohom, sa do dediny vrátila zima, fúkalo ako besné a kým ešte pred týždňom kvitli snežienky, teraz všetko zahádzala metelica.
Zuzana utekala na sedemnástkový autobus, posledný večerný spoj do dediny. Pred ňou boli dva dni voľna, a tak ešte po práci skočila nakúpiť niečo na víkend pre seba aj svojich chlpáčov, a aj z jedálne vzala nejaké zvyšky, takže domov niesla plné tašky.
Pri srdci si stále opakovala ten sľub, že už má zvierat dosť, a uisťovala sa, že doma čakajú a treba sa tešiť na nich.
Ale vieš ako to je človek nevidí srdcom a keďže to hlavné vieš len srdcom, nie pohľadom, Zuzana sa tesne pred zastávkou intuitívne otočila a zastala.
Pod lavičkou ležala psíčka. Pozrela rovno na Zuzanu, pohľad mala prázdny, takmer sklenný, už ju aj sneh skoro celú prikryl.
A okolo chodili ľudia nikto si to nevšímal, každý mal svojich starostí dosť a ponáhľal sa domov.
Srdce jej až stislo a na autobus aj sľuby v tej chvíli zabudla. Rýchlo pristúpila k lavičke, pustila tašky a natiahla ruku k suke. Tá len slabo žmurkla.
Chvalabohu, žiješ! výdychla Zuzana, No poď, zlatko, vstaň, ideme domov
Psíčka sa ani veľmi nebránila, keď ju Zuzana vytiahla spod lavičky; bolo jej už asi úplne jedno, čo bude.
Potom si Zuzana ani nevedela spomenúť, ako s dvoma taškami a psom na rukách prešla až do čakárne autobusovej stanice.
Schovala sa v najtmavšom kúte a začala nešťastnicu trieť, hladkať a zahrievať jej labky v dlaniach.
Poď, moja, preber sa, ešte máme cestu domov Budeš moja piata psíčka už asi zo zvyku, nech je počet pekne zaokrúhlený, hovorila Zuzana.
Z tašky vytiahla karbonátku, ponúkla psíčku. Tá najskôr odmietala, no keď sa zahriala, akoby si rozmyslela, že ešte predsa len nechce odísť z tohto sveta oči jej ožili, nos sa rozvibroval a skúšobný kúsok bol prijatý.
O hodinu už stopovali pri ceste autobus im dávno ušiel. Zuzana z opasku spravila improvizované vodítko, hoci tá nová nazvaná Mila aj tak šla celý čas úpenlivo popri jej nohách.
A potom, keď už neverili, že niečo príde, zastavilo auto. Zuzana ďakovala šoférovi, že môže Milu usadiť na kolená; bola síce dosť veľká, ale poslúchala ako bábätko.
Ale veď v pohode, nech si aj sadne na sedačku; taký pes nemôže zašpiniť dušu auta, iba stoličku zasmial sa vodič.
Ale Mila si sadla k Zuzane na kolená, ešte stále trasúca sa, hľadala bezpečie v jej objatí.
Takto nám je teplejšie, usmiala sa Zuzana.
Muž len prikývol, nič nevravel, nastavil kúrenie a viezol ich v tichu. Pozeral bokom na Zuzanu, ako se s láskou túli k novej psíčke. Vyzerala trochu unavene, ale spokojná.
K domu ich nielen že doviezol, ale ešte aj pomohol vyložiť tašky a keď už chcel odísť, narazila sa im pri tom snehom úplne zahrabaná bránka. Musel poriadne zabrať, až nakoniec stará pánty povolili a bránka spadla nabok.
Nerobte si z toho hlavu, vzdychla Zuzana, už dávno chcela opravu.
Z domu sa vtom ozval štebot a mňaučanie. Doširoka otvorila dvere a jej veľká rodina sa vyhrnula von.
Čo je, už ste sa o mňa báli? Tak no, som doma a ešte posily vám vedie! Zoznámte sa Mila.
Mila nesmelo vykúkala spoza Zuzaniných nôh. Ostatné psíky veselo vrteli chvostom a čuchali k taškám, čo ešte stále držal vodič.
Tak poďte dnu, ak vás tá naša rodinka nevystraší. Dáte si čaj?
Chlap tašky priniesol dnu, ale nezostal:
Večer je už, idem. Ale vy sa postarajte o rodinku veď ste im najdôležitejšia…
Na druhý deň pred obedom sa na dvore ozvalo klopanie. Zuzana vybehla v teplákoch a na dvore stál ten istý šofér zo včera.
Montoval nové pánty na bránku. Kým sa Zuzana priblížila, usmial sa:
Dobrý deň! Včera som vám zničil bránku, tak som ju prišiel opraviť Ja som Vladimír. A vy?
Zuzana
Chlpáči oňuchávali pána, ktorý sa skláňal k nim, hladil, a už bol medzi svojimi.
Zuzka, neprechladnite, choďte dnu. Ja to dorobím a vždy sa hodí šálka čaju. V aute mám dokonca aj koláč a niečo pre tú vašu havko-mačko rodinu.
Ak chceš vedieť, čo bude ďalej, daj mi vedieť bola to fakt zaujímavá sobota!
