Stalo sa to pre rokom a pol, v zime, keď môj synček mal päť mesiacov. Brat môjho manžela, Marek, sa ma spýtal, či by spolu so svojou priateľkou Zuzanou mohli na týždeň bývať u nás v Bratislave. Ako som mohla povedať nie? Určite ma tá predstava nenadchla veď bábätko sme mali ešte čerstvé, nespím poriadne, poriadne ani nejem, času nieto a príbuzenstvo človeku nedá pokoj. Povedala som si však, že možno mi aspoň trochu pomôžu, oddýchnem si a budem mať aspoň s kým prehodiť pár slov či vypiť šálku čaju.
Prišli s prázdnymi rukami, bývať na týždeň, ani malý hrkálka pre dieťa, ani len tatranka. U nás doma sa predsa na návštevu s bábätkom nechodí na prázdno, tak som bola vychovaná ja, ale očividne to tu bol iný prípad.
Prišli s nejakými záhadnými povinnosťami, o čom však nechceli nič prezradiť.
Snažila som sa byť vzornou gazdinou, varila som, upratovala a začala som ich oboch lepšie spoznávať. Všetko vyzeralo ako-tak v poriadku, ale celé tie dni, čo boli u nás, sa Zuzana ani raz neponúkla, že mi pomôže, či už s varením, upratovaním, alebo hoci len podržať malého, kým robím čosi iné.
Ona ráno chodila niečo vybavovať, Marek si vyspával do obeda, môj manžel Karol bol v práci a ja som lietala po byte s dieťaťom po ruke. Potom Zuzana prišla naspäť, pohodlne sa uvelebila na gauči a až do večera oddychovala, pozerala televíziu, či si čítala časopisy.
Ja som medzi tým mala plné ruky práce s dieťaťom, v zime blato za dverami, dlážka samá špina, varila som na šporáku polievku, kŕmila malého, kúpala ho. Sťaby v nejakom podivnom sne som behala sem a tam, v apartmáne sa kopila špinavá bielizeň ako nekonečný závej snehu.
Na tretí deň mi už pohár trpezlivosti pretiekol. Zverila som sa Karolovi, že sa cítim vyčerpaná a nahnevaná, on však len pokrčil plecami, že do ženských sporov sa chlap nemá miešať. Na štvrtý deň sa Karol vrátil z práce a tí šťastlivci si vyrazili do kina.
Chvíľu sme s Karolom spolu rýchlo navarili, navečerali sa, a už sa aj oni vrátili. Priniesli si plné tašky piva, syrové pagáče a chipsy, ale pre dojčiacu mamu, čo by občas sladkého koláča nepohrdla, ako keby ani neboli v potravinách.
Spokojne povečevali, zobrali ďalšiu fľašu a znovu šli pozerať film, ešte aj Karola volali, nech ide s nimi. Vtedy mi to prišlo ozaj ľúto, tak som Zuzanu zavolala bokom a nabrala odvahu povedať:
Prepáč, ja viem, že si tu na návšteve, ale mohla by si mi aspoň raz s niečím pomôcť? Mám doma malé dieťa, som unavená, stačilo by, keby si mi očistila pár zemiakov, alebo aspoň ponúkla pomoc.
Čo si, ty ma chceš trestať? Nemyslím si, že je to vhodné! Aj ja som unavená. (A z čoho, kladiem si v duchu otázku, veď leží len na gauči.)
Počúvaj, Zuzana, si v mojom byte, ty si hosť a nie ja tvoj.
Ja toto teda počúvať nebudem!
Vieš čo, zlatko, zbaľ si veci a choď!
Zbalili sa, Marek s ňou, a odišli. Ja som potom ešte dlho plakala rozhorčením a bolo mi to celé ľúto.
Čo si myslíte vy, je normálne správať sa takto u niekoho na návšteve, aj keď je všetko ako pod šialenou snehovou perinou v sne, kde je všetko naruby?
