Celý život, čo si pamätám, bol jeden večný kolotoč s mamou. Ráno odišla do práce – zametala ulice v našej štvrti v Žiline. A k obedu sa vrátila s plastovou fľašou vodky v ruke. O ôsmej večer už spala – unavená, opitá, pochrápala za zatvorenými dverami svojej izby.
Aspoň že sme mali oddelené izby. Vedela som si v kľude urobiť úlohy.
Boli dni, keď mama nepila. Vtedy sme spolu upratovali, pekli koláče, smiali sa. Tie chvíle som milovala. Verila som, že ak sa budem snažiť byť dobrá, bude takých dní viac. Ale prišlo ráno a všetko sa zopakovalo – znova vodka, ticho, prázdne oči.
Keď som mala tri roky, bolo inak. Mama pracovala v potravinách a otec bol vodičom autobusu. Pamätám leto: išli sme cez park, také horúčo, že sa asfalt topil, a otec nám kúpil zmrzlinu. Jeho kopeček mu spadol – a obrovský chlpatý pes ho hneď zlízal. Smiali sme sa až do slz. Mama sa s ním potom podelila o svoj kornútik.
A potom sa všetko zrútilo. Prišiel cudzí muž so správou: otec zahynul pri nehode. Autobusu zlyhali brzdy a on, aby zachránil pasažierov, nabral výhybku a obetoval sa.
Po tom sa mama zlomila. Začala piť. Stratila prácu. Dala sa zamestnať ako upratovačka. Život sa zmenil na boj o prežitie.
Keď som mala štrnásť, objavil sa on – strýko Janko. Pekný, triezvy. Nerozumela som, čo videl na mame – aj keď vyzerala ešte celkom dobre, štíhla, tvár ešte nie celkom zničená. Neskôr sa ukázalo: jednoducho nemal kde bývať.
Ale jeho príchod zapôsobil na mamu ako mágia – skoro prestala piť, varila, usmievala sa. Starostlivý nebol, ale aspoň nepil a nebíl nás. Za to vďaka.
Po pol roku mi mama povedala, že je tehotná. A z nejakého dôvodu rozhodnutie, či dieťa nechať, nechala na mne. Pamätám si, ako som sa tešila. Dúfala som, že dieťa ju úplne vráti k životu. Snívala som o tom, ako budem vozívať kočík, ako budem mať sestričku. Bola som si istá, že to bude dievčatko.
Mama ma počúvala so žiarivými očami. A strýko Janko sa vtedy zdal byť šťastný. Povedal, že „vždy chcel mať dieťa“.
Ale po pár týždňoch sa začal meniť. Stal sa mlčanlivým, zamračeným. Na jedlo nechával čoraz menej peňazí, domov sa vracal neskoro. Mama bola v oblakoch a nič si nevšimla. A mne bolo strach.
Prišiel večer, keď mamu odviezli do pôrodnice. Ubehli dve hodiny a strýko Janko začal volať do nemocnice.
– Haló, povedzte, už pani Kováčová pôrodila? Chlapec? Dobre. Čo ste povedali? – jeho hlas zrazu skončil, tvár sa zmenila. Vypol telefón. Sadol si v tichosti.
– Čo s mamou? – chytila som ho za rukáv. – Hovor!
Pozrel sa na mňa s podivným chladom a prepískal:
– Marika porodila znetvoreníBola to posledná noc, kedy som verila, že niektorí ľudia sa dokážu zmeniť.
