Keď sa k nej priblížili jazdci, pes zdvihol hlavu a pozrel na nich očami plnými takej bolesti, že Marte srdce vynechalo úder a do očí jej vstúpili slzy…
Marta hodila ohlávku na hlavu kobyly a vyviedla ju z boksu. Keď na chodbe stajne uviazla uzol na lonži, chvíľu sa kochala pohľadom na ňu.
Valaská bola vranej farby, s pravidelnými bielymi ponožkami na všetkých štyroch štíhlych nohách – bola snom nejedného jazdca.
Vzala do ruky kefu a pustila sa do čistenia koňa, pričom ho neprestávala vychvaľovať. Valaská nervózne prešľapovala, dvíhala hlavu a načúvala.
Marta ju pohladila po krku a nechápavo povedala:
– Čo sa deje, Vali? Čo ťa trápi?
– Rozprávaš sa s koňom? – spýtal sa prichádzajúci ošetrovateľ.
– Ujo Miro, dnes je s ňou niečo divné, – Marta ďalej hladila lesklý krk kobyly. – Priniesli ju pred mesiacom a za celý ten čas sa nikdy takto nesprávala…
– Niečo ju znepokojuje, – poznamenal starší muž a skúseným okom si kobylu obzrel. – A je nádherná!
– A má úžasnú povahu, – potvrdila Marta. – Je perfektne vycvičená, doteraz nechápem, ako sa jej bývalá majiteľka mohla vzdať.
– Takže má skrytú chybu, – zamyslene povedal Miro.
– Ona nemá žiadnu chybu! – okamžite sa zastala svojej miláčiky Marta.
Valaská zatriasla hlavou, akoby chcela potvrdiť slová svojej paničky.
– No pozri, urazila sa, – usmial sa Miro a pobral sa za svojimi povinnosťami.
Keď Marta Valaskú osedlala, vyviedla ju zo stajne. Kobyla pozorne počúvala okolité zvuky a ostražito hľadela smerom k ceste, za ktorou sa črtal les.
– Dnes pôjdeme práve tam, – povedala Marta, keď si všimla, kam sa kôň pozerá. – Na kolbisku sa správaš perfektne, je čas spoznať našu prírodu.
Marta šikovne vyskočila do sedla, skrátila oťaže a nasmerovala koňa k lesu…
V to júnové ráno ešte nebolo horúco a bolo príjemné prejsť sa na koni v tieni. Valaská poslušne kráčala tam, kam ju jazdkyňa viedla. Občas zastala a dôkladne načúvala zvukom lesa.
Keď Marta pobádala kobylu do klusu, zamierila po chodníku, kadiaľ kedysi rada jazdievala na Gradomírovi.
Spomenula si, ako pred dvoma mesiacmi jej koňovi stanovili nepriaznivú diagnózu a ona sa musela rozlúčiť so svojím verným priateľom. Poslali ho na farmu na dedinu, kde bol vzduch čistejší a jeho záchvaty kašľa boli oveľa zriedkavejšie.
Na súťaže potrebovala koňa, a tak s trénerkou začali hľadať vhodnú alternatívu. Ich hľadanie sa skončilo v deň, keď Marta uvidela Valaskú v jednom z bratislavských jazdeckých klubov, a keď si ju vyskúšala, vedela, že je to tá pravá.
Kobyla bola perfektne vycvičená a mala dobrosrdečnú povahu. Jazdecký klub uvoľnil prostriedky a Valaská zmenila majiteľa.
Teraz, keď si Marta spomínala na moment kúpy, napadlo jej, ako zvláštne sa vtedy správala bývalá majiteľka. Ponáhľala sa s dokončením obchodu, akoby sa chcela Valaskej čo najrýchlejšie zbaviť.
Čo sa vlastne stalo? Prečo sa majiteľka rozhodla predať takého skvelého koňa?
Valaská zrazu zastala. Marta sa ledva udržala v sedle, tak hlboko bola zamyslená. Kobyla stála ako vklinená a nech ju jazdkyňa pobádala akokoľvek, nepohla sa z miesta.
– Prečo nechceš ísť ďalej?
Valaská ticho frkla a ostala stáť. Mierne otočila hlavu a pozrela doprava.
Marta sa pozrela tým smerom, ale nevidela nič okrem trávy a stromov. Čo by len mohlo upútať koňovu pozornosť?
– Chceš ísť tam? – Marta povolila oťaže a nechala Valaskej voľbu, kadiaľ pôjde. – Nech sa páči, ako si želáš…
Valaská odbočila z chodníka a pomaly kráčala smerom, odkiaľ bolo počuť slabé pípanie, ktoré čoskoro začula aj Marta.
Kôň zastal pri breze. Na tráve stála škatule, pritlačená zhora hrubými konármi. Z nej sa ozývalo pípanie.
Marta rýchlo zoskočila z koňa. Zhodila konáre, otvorila škatule. Vo vnútri boli tri mačiatka, ktoré sotva otvorili oči. Žalostne plakali, volali svoju mamu, od ktorej ich takým krutým spôsobom odtrhli.
Marta cítila, ako v nej stúpa vlna rozhorčenia:
– Ako môže byť niekto taký krutý?! – zdvihla škatule a podišla ku koňovi. – Vali, rýchlo domov!
*****
– Neuveriteľné! – zvolala Irena, Martina trénerka.
– Vali ma priviedla priamo k škatuli, – dokončila Marta svoje rozprávanie.
Rýchlo dopravila mačiatka do jazdeckého klubu k miestnemu veterinárovi. Malé boli zdravé a na dve sa už našli budúci majitelia. Tretieho mačiatka sa ujala Marta.
Čierny kocúrik s bielymi labkami ju očaril svojou podobnosťou s Valaskou. Až mačiatka podrastú, rozídu sa do nových domovov.
– Valaská je ušľachtilý kôň! – obdivne povedala Irena. – Ľudia prejdú okolo, ale kôň nie.
Medzitým sa Marta a Valaská naplno pustili do príprav na blížiace sa súťaže. Klub očakával od dvojice vysoké výkony.
Príprava na súťaže zaberala veľa času a dvojica vždy trénovala na kolbisku. V júli úspešne vystúpili na miestnych pretekoch a obsadili druhé miesto v strednej cene.
V auguste sa konali krajské preteky v Trnave, odkiaľ sa dvojica vrátila s víťazstvom. Vpredu ich čakal štart v Nitre, na ktorý sa začali dôkladne pripravovať.
– Marta, o štyridsať minút ťa čakám na kolbisku, – povedala Irena, keď nakukla do stajne.
Valaská stála v chodbe a nervózne prešľapovala. Celá sa triasla a jej hlasité erdžanie sa rozliehalo dookola.
– Ticho! Ticho! – Marta sa snažila kobylu upokojiť.
– Čo sa s ňou deje? – spýtala sa znepokojene trénerka, ktorá nikdy nevidela Valaskú v takom stave.
– Správala sa presne tak v deň, keď sme v lese našli mačiatka, – odpovedala Marta.
– Vyjdi s ňou za areál klubu, možno sa niečo stalo, – Irena sa obzrela. – Zober so sebou Mira.
O dvadsať minút dvaja jazdci vyrazili z areálu jazdeckého klubu. Marta nechala Valaskú, aby bola ich navigátorom.
Prešli popri radoch domov na okraji Nitry a vybrali sa na cestu smerom k lesu.
Zrazu sa Valaská prudko otočila a vyrazila popri ceste. Po diaľnici sa rútili autá, niekto trúbil v obave, že jazdci môžu vybehnúť na vozovku.
– Načo len počúvať rozmarnú kobylu! – hundral Miro, ktorý nechápal, čo alebo koho hľadajú.
– Radšej skontrolovať, čo Vali tak trápi, ako potom ľutovať… – Marta nedopovedala.
Na kraji cesty ležal zrazený ovčiak. Keď sa k nemu jazdci priblížili, pes zdvihol hlavu a pozrel na nich očami plnými takej bolesti, že Marte srdce vynechalo úder a do očí jej vstúpili slzy.
Našli príčinu Valaskej nepokoja…
Marta zoskočila z Valaskej a neprestávala ju chváliť. Práve vystúpili na krajských pretekoch v strednej cene a dievča bolo s výsledkom spokojné.
– Skvelé vystúpenie! – pribehol k nim Irena.
– Vali nádherne cíti hudbu! – s nadšením odpovedala Marta a upravovala strmene. – Je to ten najkrajší kôň na svete!
– Je to kôň s veľkou chybou! – ozval sa za chrbtom dievčaťa ostrý ženský hlas.
Marta sa otočila. Na ryšavom koni sedela žena vo fraku, pripravená na vystúpenie. Tvár sa jej zdala povedomá…
– Prečo to hovoríte? – odvetila Marta nepriateľským tónom. – Vôbec nepoznáte Vali! Je to ušľachtilý kôň…
– S chybou! – prerušila ju žena. – Poznám túto kobylu veľmi dobre!
– Bývalá majiteľka… – povedala Irena, keď spoznala predchádzajúcu majiteľku Valaskej.
– Ako o nej tak môžete hovoriť?! – Marta s jej názorom kategoricky nesúhlasila.
– Za rok, čo som túto kobylu vlastnila, mi priviedla niekoľko túlavých psov a mačiek, – odpovedala žena a slová z nej tryskali. – Predchádzajúci dvaja majitelia sa jej zbavili práve preto, ako sa ukázalo…
– Všetci ste jednoducho nepochopili, aká ušľachtilá je táto kobyla! – namietla Irena. – Toto sa nevolá chyba, ale ušľachtilosť!
K Marte pribehol ovčiak a vrtiac chvostom sa na ňu pozrel oddanými očami.
Bodro bol presne ten pes, ku ktorému Valaská minulý rok priviedla pomoc. Hľadanie jeho majiteľa neprinieslo výsledky, a tak sa Marta rozhodla nechať si ho.
Doma na nich čakal odrastený čierny kocúrik s bielymi labkami, ktorého Marta pomenovala Kozmos.
Miro sa stal hrdým majiteľom šteniatka, ktoré Marta s Valaskou našli minulú jeseň.
Irena si zaobstarala trojfarebnú mačku, ktorú priniesli z minulých súťaží.
A ešte tri psy a štyri mačky, ktoré Valaská zachránila a ktorým úspešne našli majiteľov. A toto všetko sa volá chyba?
– Možno je chyba vo vás… – hodila po žene chladný pohľad Marta a odviedla Valaskú preč od jej bývalej majiteľky.
V ten deň Marta a Valaská obsadili prvé miesto. Keď sa večer po súťažiach vracali domov, Irena a Marta počuli, ako kôň búši kopytom o podlahu nákladného auta – zjavne chcel upútať ich pozornosť.
Zastavili auto a rýchlo otvorili dvere. Valaská im odpovedala hlasným erdžaním. Niekto súrne potreboval pomoc…
