Ďaleko od Bratislavy, na diaľničnom úseku medzi Žilinou a Košicami, pracuje ťažký nákladný vodič menom Ľubomír. Na pracovisku ho kolegovia neodmietajú, ale radšej ho obchádzajú. Je rozumný, skúsený šofér a usilovný pracovník, no vôbec nie je spoločenstievý. Nikto nechce byť jeho partnerom, a to mu dokonca vyhovuje. Jeden šéf mu nakoniec da náhradnú jazdu a ostatných šoférov mu nadávajú Smutný, takže sa tak aj volá často ho tak volajú aj po mene, aj po prezývke.
Dnešná jazda nie je nič výnimočné. Trasa je známa, náklad obyčajný. Vedie svoje volantom a hľadí dopredu
Zrazu pri okraji cesty, v tráve, sa niečo živé krúti. Chcel by prejsť okolo, lebo nepozná, čo sa tam skrýva, ale niečo v srdci ho núti zastaviť kamión a podívať sa, kto má smolu.
Obrovský pruhovaný kocúr hrôzostrašne syčí, akoby chcel predávať svoj život za najvyššiu cenu. Hovorí sa, že mačky majú deväť životov zjavne už niekoľko z nich stratili. Je špinavý, krvavý a má niečo zlé na labke.
Čo ťa sem priviedlo, kocúrik? pýta sa Ľubomír, nakloňujúc sa nad zvieraťom.
Kocúr zíri zuby a chrapľavo mňaučie, akoby tvrdil, že pomoc nepotrebuje a mal by ísť svojou cestou.
Rozumiem, hrdý, pomyslí si Ľubomír a spomenie si na starú mačku babky, s ktorou sa ako malý Ferko tešil k teplému radiátoru. Vtedy bolo všetko v poriadku, len teplo a šumenie. Teraz už ani babka, ani mačka nie sú, len dobré spomienky.
Nie som špecialista na mačacie zranenia, ale vidím, že to nespravíme sami. V blízkosti nie je žiadna nemocnica, tak ťa vezmem do veterinárneho ústavu, hovorí Ľubomír.
Opatrne zdvihne syčúceho kocúra, položí ho do kabíny a uvoľní ho na zadnú sedadlo. Kocúr sa trápí, potom sa upokojí, akoby si povedal, že horšie už nebude.
Zahovorí z cesty a vjazdí do malého provinciálneho mestečka Prešov, kde nájde veterinárnu kliniku. Zobrazí sa dlhý, ale únavný muž s mačacím nosom v rukách, a niekoľko pacientov ho pohotovo prepustí dopredu.
Máš šťastie, kocúrik, povedal starý veterinár. Teraz ho dezinfikujeme, nasadíme sádru a potom môžeš pokračovať.
Kam ho mám ísť? protestuje šofér. Mám ďalšiu jazdu!
Nemáme útočisko pre zvieratá, a to nie je mačiatko, ale zdravý kocúr, odpovedal veterinár. Takže ho ponechaj u nás, kým sa zotaví.
Kocúr len pozerá z jedného do druhého, akoby rozumel. Jeho zelené oči sa pozrú priamo do duše Ľubomíra a ten sa cíti zahanbene. Či má pokračovať v záchrane alebo to nechať?
Dobre, zamručal a odišiel do chodby.
Tam dve staré ženy rozprávajú o svojich rodinných problémoch:
Lenka včera znova utekala k mne, schováva sa pred svojím manželom, hovorí jedna.
Ach, aký smutný osud! odpovedá druhá. Je čistá ako zlato, a ten chlap je len hrozný. Hovorí sa, že ho aj fyzicky bije
Nuž, nešla na pracovisko, lebo je v modrých škvahách, dodáva prvá. Dnes má prichádzať pán Nikolaj pozor na neho!
Ľubomír neber túto hádku na seba; vie, že mnohým ľuďom sa v osobnom živote nedarí. On sám
Jeho snúbenka kedysi prisahal, že ho bude milovať až do hrobu. Ale on nedokončil ani mesiac služby, a ona ho zanechala. Neskôr sa vydala. Také sú veci.
Berte ho, podá veterinár kocúra, ktorý sa pomaly hýbe. Dúfam, že sa zotaví ako psy. O tri týždne si príde na kontrolu a sádra sa zoberie.
Ďakujem, povie Ľubomír, zoberie kocúra a vyjde von.
Nevedel, čo s tým darčekom urobiť. Čas ho však tlačí, pretože už má meškanie v rozvrhu. Najprv doručí náklad a potom uvidí, čo ďalej.
Po niekoľkých kilometroch uvidí na okraji cesty dve postavy. Žena zúfalo máva rukou, dieťa sa k nej plahočí.
Prepáčte, neberiem spolujazdcov! zamrzne Ľubomír. Dodržiaval vždy svoje pravidlo.
Mňau! ozve sa zozadu.
Prebudil si ma? spýta sa Ľubomír. Čo chceš?
Mňau! opakuje kocúr.
Možno len prianie? pomyslí si vodič. Dobre, že som sa pýtal, inak by som ťa odtiaľ odháňal.
Zastaví kamión, vyberie kocúra na trávu. Ten okamžite zdvihne chvost, čím potvrdí Ľubomírov odhad.
Hej! Kam idete? vidí, ako sa dvojica rozbehne k nemu.
Muž aj žena mu nevedia ujsť. O päť minút neskôr príde vyčerpaná matka s handrou, čítajúc dieťačku, ktoré pláče od únavy.
Miláčik! Prosím, vezmite nás! Je to asi tridsať kilometrov odtiaľ, vykríkne žena.
Dieťažka sa pozerá naň s vlhkými očami, akoby už dlho brečala.
Žena, nie som taxikár, som len diaľničný šofér! Jazdiť môžete autobusom, snaží sa Ľubomír upokojiť.
Jedna jazda nám stačila, prišli sme neskoro! bráni sa žena. Podajte nám prosím pomoc, budeme vám ďakovať po celý život!
Kocúr, dokončujúc svoje obrátenie, opatrne kráča k dieťaťu, trhá ho o nohu. Dieťa ho pohladí a kocúr zamručí.
Možem vás odviezť, ak vezmete mačku? ponúkne Ľubomír. Pozri, ako sa k nemu pritúla!
Žena rozplakala oči.
Berieme, milujem všetky zvieratá, pracujem v zoo! Nemáme však miesto, kde by sme ju ubytovali. Moja teta býva v Žiline, možno ju požiadame, hovorí.
Čo sa stalo? zamrčí Ľubomír, pozorujúc, ako dieťa hladí kocúra.
Dievčatko je svetlovoblond, s roztúženými kučkami a veľmi vystrašené. Kocúr však pokojne prijíma lásku.
Žena spomenie, že jej manžel je drsňák, ale nechce sa púšťať do jeho záležitostí. Dobre, vezmeme ho, dodá.
Poďme, Verunka! radostne zakričí.
Ľubomír zoberie kocúra a všetci sa nasadia do kamiónu. Dieťa sedí vzadu, žena sa zmestí na vedľajšie sedadlo.
Zaplatím, verte mi! sľubuje
Takže ho odveziem. Kocúra ste si obľúbili, takže ste dobrí ľudia. Poďte poďakovať mu!
Ďakujem, kocúra! hovorí žena s úprimnosťou. Ako sa volá?
Kocúr je kocúr, povzdechne Ľubomír. Dnes sme sa stretli na ceste.
Ste milý človek! vyhrnie žena. Ako sa voláte?
Ja som Ľubomír, zamrúka vodič.
Ja som Jana, dcéra sa volá Verunka, odpovie žena.
Teta prijme? pýta sa šofér, prekvapený.
Dúfam, odpovie Jana a spustí telefón.
Nemám telefón manžel je rozpadol, šepká.
Máš jeho číslo? otvára kufor a podáva jej mobil.
Jana šepká svoje vysvetlenie tetičke; počuje len manžel, utiekol a kocúr.
Prijmú nás, ale kocúra nie, ospravedlňuje sa Jana.
Verunka vzdychne a hovorí kocúrovi: Kocúrik, príď domov! Si dobrý!
Ľubomír hovorí: Už sme sa dohodli s kocúrom.
Žena sa chváli, že je veľmi láskavá.
Keď doručí náklad a pustí ich k adrese, Jana odovzdá kocúra tetičke, ktorá ho objíma a bozkáva po špicu. Náhle sa Verunka rozbehne k Ľubomírovi a objíma ho oboma rukami.
Verunka, toto nie je vhodné! volá Jana.
Otec chýba, tak sa prichytáva, povedala teta.
Ľubomírov srdiec sa zamotá. Myslel si, že už má rodinu manželku, deti a teraz ho rozruší toto malé dieťa s kučkami.
Už prídeš k nám, strýko? spýta sa Verunka, pohľadom vyplneným veľkými očami. S kocúrom?
Skúsim, hovorí Ľubomír, a nedokáže povedať nie.
Verunka odbehne domov, a on sa vráti do kamiónu a pokračuje v jazde. Pred očami má malú dievčinu a jej vystrašenú matku.
Povieš mi, odkiaľ prichádzajú títo muži, čo sa zle zachovávajú k slabším? spýta sa kocúra, ktorý zamručí nesúhlasu.
Ručne by som mu vysvetlil, prečo sa nevyhadzovať na ženy a deti, zamyslí sa Ľubomír.
Mňau! potvrdí mačka, akoby chcel pridať svoje zuby a pazúry do argumentov.
Kocúr mu prináša pokoj, po prvýkrát na ceste má niekoho, s kým môže rozprávať.
Rozpráva mu o rodičoch, o službe v armáde, o politike. Kocúr poslúchne a občas zamňaučí, súhlasí s názorom diaľničného šoféra.
Na okraji cesty uvidí auto, kde sa hemžia dvaja muži. Jeden vybehol na cesto a mával rukou.
Potrebujú pomoc!, pomyslí si Ľubomír.
Položí dvere a zistí, že jeden muž má v ruke zbraň. Zrazu sa okolo nich rozletí chvostnatý projektil lúč vyrobený z časti kocúra.
Kocúr chytí útočníka silnými pazúrmi a zaútočí na neho, rozdrví mu tvár. Útočník odkladá zbraň a snaží sa uvoľniť, kým Ľubomír skáče na zem, chytí pistolu a namieri ju na bandyta.
Ruky hore!
Odstráňte mačku! kričí lupič. Zasiahne mi oči!
Ďalší útočník beží k nim, a Ľubomír mu silou udeří do čeľuste, drží kocúra a vstúpi do kamiónu.
Zavolá na dopravnú políciu číslo 112 a po pol hodine sú zločincovia zatknutí. Policajti mu povedia, že už predtým tieto dvojice robili podobné veci.
Krajina potrebuje svojich hrdinov! hovorí policajt.
Ja nie som hrdina, zamyslí sa Ľubomír. Keby som ich obojích zachránil, už by som ich nevidel!
Jedného z nich už niekoľkokrát napadlo, že sú to krutí šoféri, namrká policajt. Nemusíš si špinat ruky to je ťažké. A ešteže vezieš zraneného je to tvoj kocúr, nie?
Ľubomír sa pozerá na kocúra. Kocúr pozerá späť.
Môj, tvrdí pevne. Diaľničný šofér, môj parťák.
Máš šťastie s parťákom, usmeje sa policajt. Zabral si mu tvár teda chránil ho!
Áno, odpovie Ľubomír vážnym hlasom.
Príbeh o diaľničnom šoférovi a jeho odvážnom kocúrovi sa šíri po internete. Ľudia ho spoznávajú, vlny vlnia a ďakujú. Ľubomír cíti, že s príchodom kocúra sa v ňom niečo mení akoby sa roztopila ľadová krusta a dýchanie sa stáva ľahším.
Tri týždne jazdia po cestách, a keď príde čas na odstránenie sadry, Ľubomír vráti do malého mestečka, kde predtým stretol Janu a Verunku.
Otvorí dvere veterinárnej kliniky a uvidí ich na prahu.
Ach, ste to vy, hovorí Jana, nehliadnúc ho. Mala som dnes sen, že prídeš!
Zdá sa, že sen je pravda, odpovedá Ľubomír. Nehovoríš mi o Verunke?
Nie, prikývne Jana. Teta nás miluje, a ja som podala na rozvod, šepká, skloní hlavu.
To je dobré, odpovie Ľubomír a vôbec niečo nečakane doplní: Poď za mnou?
Jana má oči veľké ako luna, otvorí ústa a zase ich zatvorí. Kocúr, ktorý ich sleduje, hlasno zamňaučí.
Mám dcéru zamumlá Jana.
A ja mám kocúra! odvetí Ľubomír a dodá: Len, neviem byť básnikom, ale viem, že naše stretnutie nie je náhoda. Premysli si to, chrániť ťa budem.
Mňau! potvrdí kA tak sa Ľubomír a jeho verný kocúr, s Janou a Verunkou, vydali na nový úsek cesty, kde ich čakalo ešte viac dobrodružstiev a príležitostí na pomoc.
