Matej na práci nebol ani neobľúbený, viac tak sa mu vyhýbali. Bol zručný muž, skúsený vodič a spoľahlivý pracovník, ale vôbec nebol spoločenský.
K nikomu sa nechtel pripojiť ako spoločník, a to ho bavilo. Jedného dňa mu niekto zamával so vzdychom a zrazu mu ho nechali. Ostatní nákladní vodiči mu dali prezývku Hmlistý. Takto ho takzvaný nazývali, až na meno zabúdali, a prezývka zostávala v ústach.
Tento výjazd nepredpokladal nič výnimočného. Trasa bola známa, náklad bežný. Riadil svoje, hľadal na ceste
A na okraji cesty, medzi trávou, sa niečo hýbalo! Chcel to minúť, aby nedošlo k zrážke so zvieratkom, ale niečo v srdci ho zatiahlo. Matej ani nevedel, prečo sa rozhodol zastaviť kamión a prísť skontrolovať, čo tam leží.
Obrovský pásikavý kocúr zamrčal hrozivo, akoby sa chcel brániť na poslednú chvíľu. Hovorili, že mačky majú deväť životov zjavne už niekoľko už stratili, dýchal len sotva. Mal zranenú labku, bol celý špinavý a v krvi.
Ako sa ti to stalo, kocúrik? spýtal sa Matej, naklonený nad zvieraťom.
Kocúr zatvoril zuby a chrapľavo zamňaukal, akoby hovoril, že pomoc nepotrebuje a radšej by pokračoval vo svojej ceste.
Rozumiem, hrdý, povedal Matej, spomenúc si na svojho prvého mačacieho kamaráta z detstva, keď spolu zohrávali pri ohrievačke pri babke. Ten čierny kocúr, pri ktorom bol Matej vždy šťastný, už dávno odišiel spomienka však zostala.
Nie som špecialista na mačacie zranenia, ale vidím, že to nie je nič, čo by sa dalo ignorovať. Obydlisko v okolí nevidím, tak ťa vezmem do kliniky, navrhol.
Skľučene podal kocúra do nákladu a opatrne ho uložil vzadu. Kocúr sa zamotal a potom upokojil, zjavne si uvedomujúc, že situácia sa nezhorší.
Matej odbočil z trasy a zavinul do menšieho provinciálneho mestečka Šurany, kde našiel veterinárnu ambulanciu. Keď veterinár, starší pán, uvidel zamračeného muža s kocúrom v rukách, rýchlo ich prepustil bez čakania.
Máš šťastie, kocúr, povedal starý doktor. Teraz ho dezinfikujeme, nasadíme obväz a potom môžeš pokračovať.
Kde ho mám s ním? protestoval Matej. Mám ďalší výjazd!
My ho nemáme kam umiestniť, povzdrobil sa veterinár. Útulok pre zvieratá v blízkosti nie je, a to nie je mačiatko, je dosť silný!
Kocúr ticho pozoroval oboch, akoby všetko pochopil. Zelené oči mu priamo zahľadeli do duše Mateja a v ňom sa objavil pocit viny. Mal zachrániť, alebo ho nechať?
Dobre, zamumlal a išiel do chodby.
Tam dve staršiny rozprávali:
Včera mi Lenka s dcérou prišla, chceli sa skryť pred svojím manželom, hovorila jedna.
To je nešťastná žena! súcitne odvetila druhá. Je čistá ako zlato, a muž má len jeden cieľ ju rozdrviť!
No tak, keď je v modrých, nevyšla do práce, dodat
A Matej si nepripravoval otázky do života neznámej Lenky. Každý má svoje trápenia! A napríklad on
Jeho snúbenica sľúbila počkať, milovať ho až do hrobu. A čo sa stalo? On neodošiel ani mesiac, a ona už odletela za iného. Tak sa to šikovne stalo.
Vezmite ho, povedal veterinár, podávajúc mu pomaly sa hýbajúceho kocúra. Dúfam, že sa uzdraví ako pes. O tri týždne sa vráťte, odoberieme obväz.
Ďakujem, povedal Matej, vzal kocúra a vybehol von.
Uznal, že netuší, čo s tým darom urobiť. Čas mu však ubiehal, a tak najprv musel dodať náklad a až potom sa bude rozhodovať.
Umiestnil kocúra na spací priestor a rozbehol sa na cestu
O pár kilometrov potom uvidel na okraji cesty dve postavy. Žena zoufalo mávala rukou, dieťa sa k nej plachým očami prikláňalo.
Prepáčte, neberiem pasažierov! zamumlal Matej. Naozaj dodržiaval tento princíp.
Mňau! ozvalo sa zospodu.
Prebudil si ma? spýtal sa Matej. Čo chceš?
Mňau! zopakoval kocúr tvrdohlavo.
Možno potrebuješ pomoc, pomyslel si Matej. Dobre, že ma varoval, inak by som ti poďakoval, keď by som spal ďalej.
Zastavil vozidlo a vyložil kocúra na trávu. Ten okamžite zdvihol chvost, čím potvrdil Matejov odhad.
Hej! Kam idete? videl, ako dvojica beží k nemu.
Zatiaľ mu to nestihol odísť, a po piatich minútach k nemu bežala zadýchaná žena, ťahajúca za ruku malú dievčinu.
Prosím, vezmite nás so sebou! Je to len asi tridsať kilometrov odtiaľto! vykríkla.
Dieťa mlčalo, oči plné slzy, zjavne už dlho plakala.
Nemôžem, nie som taxikár, ja som len nákladník! snažil sa ju upokojiť Matej. Choďte na autobus!
Zmeškali sme našu jedinu jazdu! protestovala žena. Podajte nám, prosím, a budeme modliť sa za vás!
Kocúr, dokončujúc svoje obchádzky, kulhajúci a zatrasený, urobil niekoľko krokov k dieťaťu, potŕhol ju nohou. Dieťa si ho pochvátilo a kocúr zamňaukalo.
Môžem vás odviezť a vy si vezmete kocúra? navrhol Matej. Pozri, aký je priateľský!
Žena rozplakala sa.
Radi by sme, som veterinárkou, milujem všetky zvieratá! Lenže ešte nevieme, kde by sme ho umiestnili! Moja teta býva v Nitre, možno ju požiadať!
Čo sa stalo? zamumlal Matej, keď sledoval, ako dieťa hladí kocúra.
Dieťa bolo so svetlými kučelkami, iba veľmi vystrašené. Kocúr však prijímal maznanie.
Žena s nadšenosťou spomenula rozhovor z ordinácie: zjavne to bola tá istá Elena, ktorej manžel bol výtržník. Nechcel sa však vmiešať, prikývol:
Dobre, zavezem vás.
Poďme, Verunka! zvolala žena.
Matej zdvihol kocúra a družina sa vmestila do kamiónu. Dieťa sadlo vzadu, matka sa zmestila na susedné sedadlo.
Zaplatím, verte mi! nabádala, ale Matej len zamumlal:
Tak odvezem. Kocúrovi ste sa páčili, teda ľudia sú dobrí. Poďte mu poďakovať!
Ďakujem, kocúri! povedala žena s úprimnosťou. A ako sa volá?
Kocúr je kocúr, povedal Matej, pokrčujúc ramená. S ním som sa dnes na ceste stretol, nepoznám ho.
Ste milý človek! ozvala sa žena. Ako sa voláte?
Matej som, zamumlal vodič.
Ja som Elena, dcéru volám Verunka, povedala žena.
Moja teta ho prijme? spýtal sa Matej, prekvapený vlastným otáznikom.
Dúfam, povzdychla sa Elena.
Zavolaj, spýtaj sa, povedal Matej, prechádzajúc na ty.
Elena zčervenala a potichu povedala:
Nemám telefón manžel ho rozbil
Poznáš číslo? podal jej Matej mobil.
Žena pošepkala tetičke niečo o manželovi, úteku a kocúrovi.
Teta nás prijme. Kocúra však nie, povedala Elena žiaľne.
Verunka vyplačala a povedala:
Kocúr, príď k nám, zvolala.
Už sme sa dohodli s kocúrom, zamumlal Matej.
Je veľmi milá, bránila sa žena.
Keď už nebolo možné kocúra umiestniť, Matej ich odvozil na adresu, kde ich priviedol k tetičke, ktorá ich hneď prijala.
Verunka sa odmietala rozlúčiť s kocúrom, objímala ho, bozkávala ho po fúzke. Následne bežala k Matejovi a objala ho oboma rukami.
Verunka, takto to nie je! zbadala Elena.
Chýba jej otec, preto sa k nemu prikláňa, poznamenala teta.
Matej pocítil v srdci ťažobu. Žial si myslel, že si už usadil pokojný život s milujúcou manželkou a deťmi a táto drobná dievčina s kučelkami ho rozburcovala.
Dedo, prídeš k nám? spýtala Verunka, pozerajúc sa na neho odhora dole veľkými očami. A s kocúrom?
Skúsim, nevedel Mat
ej odmietnuť.
Verunka vzdychla a vbiegla domov. Matej sa vrátil do kamiónu a znova vyrazil na cestu. Pred očami zostali obraz malej dievčiny a jej vystrašená mama.
Prečo sa takí muži obťažujú na slabých a zlí? spýtal sa kocúra. Ten zakričal milým mňauknutím, akoby súhlasil.
Rád by som mu vysvetlil, že nevyzývať ženy a deti do boja, zamyslel sa Matej.
Mňau! potvrdil kocúr, naznačujúc, že by pridal svoje pazúry a zuby.
Matej cítil, že prítomnosť kocúra ho upokojuje a po prvýkrát na ceste mal niekoho, s kým mohol rozprávať.
Rozprával mu o rodičoch, o službe v armáde, o svojich politických názoroch. Kocúr počúval pozorne, občas mňaukol potvrdzujúc.
Pozri, tam dole, videl Matej na okraji cesty auto, okolo ktorého bežali dvaja muži. Jeden vyšiel na cestu a mával rukami zjavne potrebovali pomoc.
Nezáleží na tom, aký je človek, zákon cesty platí pre všetkých: pomôž a pomôžu ti.
Čo sa stalo? spýtal sa Matej muža, keď otvoril dveru.
Dvaja muži sa súčasne ozvali. Jeden namieril zbraň na Mateja, potom mu letela okolo hlavy šípková projekcia.
Kocúr sa s hrozivým mňaukom vrhol na útočníka a škrtil mu tvár. Útočník pustil zbraň a snažil sa újsť. Matej skočil na zem, chcel zbraň a smeroval ju na lúpežníka:
Ruky hore!
Odstráňte kocúra! kričal druhý. Odškriabe mi oči!
Matej, vidieť, že druhý lúpežník beží, šibalsky vrazil útočníkovi do čela, chytil kocúra a s pistolemi v ruke vrazil späť do kamióna:
Rýchlo!
Znal číslo, zavolal na dopravnú políciu. Záhadu policajti vyriešili za polhodinu a oboch lupičov zatkli. Polícia mu povedala, že títo chlapi sú už dlhšie v problémoch.
Krajina by mala vedieť, kto sú jej hrdinovia! povedal policajt.
Ja nie som hrdina, namietol Matej. Keby som bol, spravil by som to všade.
Máš to šťastie, že máš dobrého spoločníka, povedal policajt, ukazujúc na kocúra. To je tvoj ochranný pes na štyroch nohách.
Matej sa pozrel na kocúra. Kocúr sa pozrel na neho.
Môj spoločník, povedal rozhodne. Som nákladník. To je môj partner.
Máš šťastie s partnerom, usmial sa policajt. Roztrhal si lupičovi tvár, brániac svojho kamaráta!
Áno, odpovedal Matej vážne.
Príbeh o nákladníku a jeho odvážnom kocúrovi sa rozšíril po internete. Ľudia ich spoznávali, volali pri stretnutí a ďakovali. Matej cítil, že s príchodom kocúra sa niečo v ňom zmenilo. Ako keby sa rozplýva ľad a dýchal ľahšie.
Tri týždne jazdili spolu po cestách, a keď nastal čas odobrať záchyt, Matej zastavil v malej obci, kde predtým zanechal Elenu a Verunku.
Otvrel dvere veterinárnej kliniky a stretol ich na prahu.
Och, ste to vy, povedala Elena, neodtrhávajúc pohľad. Mala som sen, že prídete!
Vyzerá to, že senA nakoniec Matej pochopil, že pravá hodnota života spočíva v tom, keď pomáhaš iným a nenájdeš si len svoj vlastný smer, lebo srdce, ktoré sa otvára ostatným, nikdy nezostane prázdne.
