Ahoj, počúvaj, chcem ti povedať, čo sa stalo minulý týždeň na D1, keď som jazdil so svojím kocúrom, ktorého som si náhodou potkal pri okraji cesty.
Marek tak sa volám, a som vodič ťažkého nákladného auta som vždy radšej jazdil sám. Ľudia ma na šoférskej stanicke radšej obchádzali, a ja som si to aj užíval. Jeden druhý poľahkú mi nazval Smutný, a tak sa to drží, že sa o mne hovorí skôr pod prezývkou než pod menom.
Ten deň som mali bežný náklad, rovnú trasu z Košíc do Žiliny. Všade ticho, len hudba a motor. Zrazu na okraji cesty som zahlédol niečo šmykľavé v tráve nejaký pohyb. Chcel som to obísť, ale niečo ma prinútilo zastaviť a podívať sa bližšie.
Tam ležal obrovský pruhovaný kocúr, ktorý ššštol v bolestí a krvácal si nohu. Všimol som si, že má špinavé kožúšky a krv na tlapke. Pomyslel som si: Kocúr, čo sa ti stalo? a spýtal som sa ho, akoby rozumel.
Kocúr len skučal a mrhol, jasne dajúce najavo, že si neželá pomoc. Ale ja som to pochopil spomínal som si na babkineho kocúra, s ktorým som sa ako malý chlapčík hral pri teplej peci u starej babky. Ten kocúr ma vždy rozosmejal, keď som sa pod ňou schovával, a teraz som videl, že takáto mála radosť sa stále zhadzuje.
Neviem ti priamo ošetriť kozu, ale ak chceš, zoberiem ťa do kliniky, povedal som a opatrne som ho vzal do nákladného auta. Sedel som ho na zadný sedák, a on si nakoniec upokojil a prešiel na boku.
Zatočil som do Banskej Bystrice a zastavil sa pri miestnej veterinárnej ambulancii. Všade bolo prázdno, ale keď prišiel starý veterinár so svojou starou, šedou kočkou, hneď nás nechal prejsť dopredu.
Takto sa budeš mať lepšie, povedal a začal kocúra dezinfikovať a nasadiť mu obväz. Nemáme tu útulok pre zvieratá, takto to budeš musieť vziať so sebou.
Kocúr na mňa pozeral zelenými očami, akoby čítal moje myšlienky. Cítil som, že ho nemôžem odtiaľ nechať, a tak som s ním pokračoval v ceste.
Keď som vyjel z Banskej Bystrice, na okraji cesty som spozoroval dve postavy ženu a malú dievčatko s rozstrapatenými vlasmi. Žena mávala rukou a dieťa sa triaslo zo strachu.
Nemôžem brať pasažierov, zavrčal som, aj keď vôbec som nemal v úmysle to povedať.
Zrazu za mnou zaznel mňau. Kocúr sa prebral a začal šúchať chvostom, akoby si hľadal pozornosť.
Čo chceš? spýtal som sa a kocúr len mňaukol, čím som pochopil, že chce, aby som mu pomohol.
Vyložil som kocúra na trávu, a on hneď zdvihol chvost a začal maťkať dievčatko po nohách. Žena bežala k nám, kričiac: Prosím, vezmite nás so sebou! Je to len tridsať kilometrov do nášho domu!
Ja nie som taxikár, som len šofér kamiónu, snažil som sa jej vysvetliť. Berte si autobus.
Len sme meškali, náš jednosmerný náklad už sme stratili, zavolala s nádejou v hlase. Pomôžte nám, a budeme vám modliť sa za každú chvíľu!
Kocúr, ktorý už zahýbal a štrngal po okraji cesty, sa podal k dievčatku a pustil sa do jej vlasov. Dieťa ho pohladilo a kocúr sa uspokojene pľuškotil.
Akby som vás vzal a vy by ste si udržali kocúra, nebolo by to horšie? navrhol som. Žena rozplakala sa a povedala, že pracuje v tej istej veterinárnej ambulancii a že by ho chcela nechať u seba. Moja teta žije v Nitre, tam ho môžeme usadiť.
Čo sa stalo? zavrčal som, keď som sledoval, ako dieťa hladí kocúra.
Žena mi potom povedala, že je to Ema, a že jej manžel je domácou násilníkom, ktorý ju často bije. Nemajú telefón, a preto musia požiadať o pomoc tetu.
Kocúr, ako keby rozumel, sa na ňu pozeral a škrabal si fúzy. Zoberiem ho, povedal som a odložil ho do auta. Ema a jej dcéra, Verunka, sa posadili dopredu a ja som ich odvezul do Nitre.
Po ceste sme sa rozprávali. Verunka mala veľké slzy, no po chvíli sa rozplývali a hovorila, že kocúra nazýva Kocúrko, lebo je taký roztomilý. Ema mi povedala, že jej sestra ju má rada, ale že jej manžel je veľmi agresívny.
Keď sme dorazili, Ema zavolala svojej tete, a aj keď nemala telefón, pošlala jej správy cez susedov. Tá kocúra odmietla prijať Už to nemôžem, povedala, je príliš špinavý. Verunka však plakala a držala ho pevne v náručí.
Ja som potom pokračoval ďalej, dopravoval náklad do Ružomberka, a kocúr sám ležal v zadnej časti kabíny, škrabajúc si tvár. Cestou sme narazili na skupinu dvoch mužov, čo sa hádali pri nehode. Jeden z nich vytiahol zbraň a vystrelil. V tom momente kocúr skočil dopredu, zahryzol útočníkovi do tváre a odrazil ho.
Zastavil som auto, vzal zbraň a kričal: Ruky hore! Útočník kričal, že ho kocúr rozseká. Druhý muž, ktorý bežal k nám, si vtedy spadol a ja som ho rýchlo porazil úderom. Potom som znovu nasadil kocúra späť do auta, zatvoril dvere a šiel ďalej.
Po tom incidente ma zastavil dopravný policajt, ktorý mi povedal, že sme zachránili niekoľko životov. Máš šťastie, že máš takého odvážného mačacieho partnera, usmial sa a odšiel. Ja som sa pozeral na kocúra a povedal: Ty si môj najlepší parťák.
Náhoda nás priviedla späť do Banskej Bystrice, kde som raz zrazu stretol Emu a Verunku pri dverách veterinárnej kliniky. Ema sa usmiala a povedala: Snívala som, že prídeme. Dúfam, že sa ti podarí nájsť pokoj, keď budeš mať kocúra po svojom boku.
Ja som Marek, povedal som. A to je Kocúr, dodal som a zasmial som sa. Možno by sme sa mohli stretnúť častejšie a pomáhať si navzájom.
Ema prikývla, Verunka znovu objala kocúra a mňaukla: Mňau. Kocúr odpovedal svojím typickým mňau.
A tak sme sa rozlúčili, ja som si sadol späť do kamiónu a odišiel po ceste. Počul som, ako kocúr spokojne vrčí a spomínal na všetky tie jazdy, kde sme spolu prežili dobrodružstvá.
Dnes už vodičujem pre veterinárny záchranný tím a Kocúr je stále so mnou ochráník, kamoš a roztomilý spoločník, ktorý sa vždy postaví na moju stranu, keď to bude najviac potrebné.
Tak šchola, a keď budeš niekedy jazdiť po D1, pozri sa okolo možno sa stretneme s nečakaným parťákom, ktorý má štrňuchnutý chvost a veľké zelené oči. Maj sa krásne!
